Počas návštev hradov, múzeí či galérií v zahraničí ma vždy fascinovali deti pobehujúce po daných priestoroch s pracovnými listami v ruke. Individuálne alebo v skupinách riešili zadané úlohy priamo v teréne. Závidela som kolegom v zahraničí túto možnosť, lebo moja skúsenosť bola skôr taká, že voľný pohyb po priestoroch múzeí nebol žiakom umožnený.
Predstavovala som si, aké by bolo fajn vziať žiakov na exkurziu, kde budeme mať aj my k dispozícii nielen fundovaný výklad, ale kde by sa mohli žiaci voľne pohybovať a prostredníctvom muzeálnych zbierok, audio sprievodcov či hoci len informácií vo vitrínach sami dokázala dané poznatky získať. Aká úžasná by mohla byť hodina dejepisu v parížskej Invalidovni, či koľko informácií sa môžu dozvedieť belgickí žiaci prostredníctvom zážitkovej a interaktívnej prezentácie exponátov v Museé BELvue v Bruseli!
Keď sme po takmer dvoch rokoch znovu začali pripravovať literárnu exkurziu do Tajova a Literárneho múzea v Banskej Bystrici, veľmi ma potešilo, keď nám pani Lašáková po telefonickom dohovore ponúkla nielen výklad, ale aj kombináciu výkladu s pracovnými listami pre žiakov. Hurá! Konečne! Konečne sa aj na Slovensku múzeá snažia viac zapojiť žiakov a využívať interaktívne vzdelávanie. Veď čo si zapamätáme viac ako to, čo musíme sami nájsť, objaviť, zistiť, dohľadať. A skutočne som nebola sklamaná. Ani žiaci. Rozpŕchli sa po dvestoročnom dome Tajovského, resp. jeho starých rodičov Greškovcov, a hľadali. Životopisné údaje, názvy diel, informácie o jeho dcére či manželke Hane Gregorovej. Mimochodom, vedeli ste, že bola prvou slovenskou feministkou? Získané informácie si žiaci prešli s pani lektorkou a tá im ešte mnohé veci, súvislosti či zaujímavosti podopĺňala. Myslím, že táto časť exkurzie splnila svoj účel a pozitívne ju hodnotili aj samotní žiaci.
Po Tajove nás čakalo Hudobné a literárne múzeum v Banskej Bystrici. Dúfala som, že aj odtiaľ budeme odchádzať s podobne príjemnými pocitmi. Priestory sú to pekné, muzeálnych predmetov vo vitrínach dostatok a hneď v susedstve budovy múzea sa nachádza dom, v ktorom časť svojho života prežil Ján Botto. A keďže sme túto návštevu tematicky zamerali nielen na Tajovského, ale aj na štúrovcov, čo viac si priať. Už len nechať pôsobiť „genius loci“.
Akurát že po hodinke a pol strávenej v tomto múzeu, sme už odchádzali s trochu zmiešanými pocitmi. Namiesto interaktívnej práce nás čakal výklad spojený so zisťovaním vedomostí, ktoré v podstate súviseli viac s dejepisom ako literárnou tvorbou daných autorov. Celý čas mi v hlave lietali myšlienky typu: Asi som ich sem mala vziať na konci druhého ročník a nie na začiatku. Už by mali prebraté dejepisné učivo, ktoré od nich lektor chce a ušetrili by sme si tieto nepríjemné pocity… Mala som ich dopredu naučiť to, na čo sa ich sprievodca pýta? Roky, mená, fakty…? Ale potom kvôli čomu sme sem prišli? A načo je v miestnosti za chrbtom nášho sprievodcu obrovský televízor, keď sme nevyužili žiadne výučbové video či aspoň prezentáciu? A načo, dofrasa, sú tu všetky tie exponáty, keď hodinu a pol sedíme a počúvame výklad. To sme mohli obe triedy druhákov zavolať na výklad do auly u nás v škole a nemuseli sme sa trepať do Bystrice. Navyše, tam by som využila minimálne dataprojektor a ten drevený artikulárny kostol v Hronseku, v ktorom sa Sládkovič s Antóniou Júliou Sekovičovou oženil, a ktorý im lektor spomenul, im aspoň ukázala.
A možno som bola iba predpojatá a zaujatá. Preto som požiadala o spätnú väzbu aj mojich študentov. Viacerí sa zhodli na to, že z týchto priestorov odchádzali s mierne „rozpačitými pocitmi“ a na vine nebola len nízka teplota v miestnosti. Katka z 2.A to zhrnula nasledovne: Na rozdiel od Tajova nám nebola poskytnutá žiadna zaujímavá forma získania vedomostí. Celý program spočíval vlastne v počúvaní pána lektora a v zodpovedaní otázok, ktoré kládol. Jeho výklad bol síce detailný, ale otázky kládol štýlom, ako by sme sa mali cítiť najhoršie na svete, za to, že sme ich nevedeli zodpovedať. Myslím si, že takýto prístup vyvolá v žiakoch skôr demotiváciu. Okrem výkladu návšteva múzea nepredstavila žiadny iný spôsob sprostredkovania informácií. Významné knihy, exponáty, rôzne diela jednotlivých autorov skončili obídené, nespomenuté, čo z môjho pohľadu celkovo viedlo k nenaplneniu zmyslu a efektivity práce múzea ako takého.
Nuž, hovorí sa, že všetko závisí od človeka, alebo ako skonštatovala Paulínka z 2.A, mohlo to byť aj horšie J.
Ale bola by som veľmi rada, ak by slovenské inštitúcie – hrady, múzeá, galérie, pamätné izby a pod., ktoré slúžia na vzdelávanie študentov formou exkurzií, fungovali podľa určitého štandardného systému. Aby to nebolo len o tom, že exkurzia splnila svoj cieľ len vďaka tomu, že sme narazili na dobrého lektora.
Článok z dielne p.p. Kubáňovej
Žiadne komentáre