„Ja nikdy nepôjdem na gymnázium!“ Veta, ktorá sa so mnou ťahala už od prvého stupňa základnej školy. Avšak človek mieni, život mení a rovnako to bolo aj v mojom prípade.
Aké to teda skutočne je na tom „hrôzostrašnom“ gymnáziu? Realita sa od mojich predstáv líši takmer vo všetkom. Spočiatku som mala obavy, že nezapadnem do kolektívu, do triedy, medzi ľudí, ktorí „všetko vedia“. Stále sme však len ľudia, a tak to nikdy nie som len ja, kto sa niekedy nestihne naučiť alebo vypracovať zadané úlohy. Obavy zo mňa po prvých týždňoch rýchlo opadli a úprimne sa v novej škole cítim príjemne. Učivo nie je tak hrozivo náročné a p. profesorky nie sú také „zlé a zákerné“, ako to rady popisujú p. učiteľky na základnej škole.
Najväčším strašiakom sú pre mňa stále tie niekedy akoby nekonečné schody, po ktorých denne narobím tisíce krokov, kým nájdem tú správnu učebňu. Najlepšie kroky sú však iste tie, ktoré smerujú do školského bufetu. Ako človek, ktorému je neustále zima, si z neho najčastejšie odnášam výborný teplý čajík.
Prvé dojmy z novej školy však ani zďaleka neboli také dobré od začiatku, ak by som mala popísať svoje pocity po úplne prvých týždňoch, veľmi by sa líšili od tých súčasných. Skutočne sa mi osvedčilo „nesúdiť knihu podľa obalu“ a dať novým veciam viac času.
Žiadne komentáre