Bulímia je porucha príjmu potravy. Je typická záchvatmi prejedenia sa a následnou kontrolou znižovaním váhy, ktorú dosahujeme najmä zvracaním. Za vznikom tejto poruchy je väčšinou iná psychologická porucha. Dievčatá trpia poruchou príjmu potravy až 10-násobne častejšie ako chlapci. O svojom boji s bulímiou sa nám odhodlala porozprávať Lucka, žiačka našej školy.
Kedy si si prvýkrát skutočne uvedomila, že máš bulímiu?
Začalo to tak, že som nejedla, mala som totiž výčitky z toho, že dávam do seba niečo zlé, potom to prerástlo do zvracania. Najprv len zriedkavo, no keď sa to opakovalo, vtedy som si uvedomila, že je to problém.
Bol pri tebe niekto, kto ti bol veľkou oporou v tomto čase?
Najprv som to nikomu nehovorila, naozaj nikomu, až keď som videla, že som na tom zle aj mentálne aj fyzicky, povedala som to najlepšej kamarátke. Vďaka nej som sa cez to lepšie dostala. Dokonca išla za mojimi rodičmi. Naviedla ma k tomu, aby som to povedala mame, sama od seba by som za mamou asi nešla.
Aká bola reakcia tvojich rodičov?
Pre žiadneho rodiča taká informácia nemôže byť potešujúca. Snažili sa mi pomôcť. Pochopila by som, keby boli na mňa nahnevaní, ale práveže sa snažili do mňa vcítiť. Verili mi, boli mi veľkou oporou.
Bolo niečo, čo výrazne prispelo k zhoršeniu tvojej situácie?
Pravdepodobne nie. Ja som zástancom toho, že ja sama som si to v hlave nastavovala tým, že mi záležalo na tom, ako ma ostatní vidia. To už by som neurobila.
Aký vplyv mala na tvoje problémy pandémia?
Keď sme zostali zavretí a začali sme sa zameriavať všetci iba na internet, tak som sa často pozerala na fotky iných ľudí, celebrít, vtedy som začala rapídne chudnúť.
Aké štádiá bulímie si zažívala, vedela by si ich popísať?
Najprv som sa iba pozrela do zrkadla a povedala si – toto nie, potom som začala meniť režim, cvičiť. Ale keď som dlhšie nevidela výsledky, cítila som sa zle, začala som cvičiť viac a menej jesť. To, že som stále nevidela výsledky, bolo zdrvujúce, kvôli výčitkám som nakoniec takmer všetko vyvrátila.
Vraciavala si iba doma, alebo aj keď si bola niekde inde?
Tým, že bola pandémia, dlho som to robila doma, aby to nebolo nápadné, chvíľu som to nechala uležať, čakala som, kým bude čistý vzduch. Keď som chodila na tréningy a náhodou som predtým niečo zjedla, iba som to skryla tým, že idem na toaletu a, samozrejme, ľudia si to potom začali všímať.
Vedeli tvoji vtedajší učitelia čo sa deje? Vnímali tvoju zmenu správania?
Prvýkrát som sa otvorila až tu, na mojej bývalej škole to učitelia nevedeli. Tým, že bola pandémia, nemali to ako poriadne vidieť. V škole mali skôr pozitívne reakcie.
Čo priatelia? Ako reagovali na tvoje chudnutie?
Moji priatelia boli z mojej zmeny nadšení, keďže som to prezentovala tak, že sa z toho teším. Nevedeli, ako som chudla. Keď mi hovorili o tom, ako na mne vidia zmenu, motivovalo ma to, ale práve k tej rýchlejšej zlej ceste.
Akú najhoršiu radu si dostala?
Že to chce čas. Na to, že čas lieči, už neverím. Hlavne, keď je to zdravotné, to sa potrebuje riešiť aktívne a hneď. Najväčšiu rolu hrá podpora od okolia a pomoc.
Poznala si osobne niekoho s rovnakým alebo podobným problémom, prípadne si vyhľadávala na internete takých ľudí?
S rovnakým nie, ale poznala som dievča s anorexiou. Keď som sa už liečila, na internete som sledovala ľudí, ktorí sa z toho už dostali vďaka motivácii a radám. Nie sú veľmi známi. Nepozerávala som ľudí, ktorí tým trpia.
Na záver tohto rozhovoru, aký je tvoj odkaz ľuďom v takejto situácii?
Povedať to, to je prvá vec – nebáť sa povedať to. Nenechať to zájsť do tohto štádia. Nepozerať sa na iných ľudí, neriešiť ich názory. Je dôležité, aby sa o tom hovorilo. Priveľa ľudí potichu trpí. Buďte sami sebou.
Žiadne komentáre