Sloboda je, keď…

Ilustrácia: Jakub Kronome

Sloboda je neprítomnosť donucovania: nemusenie robiť to, čo sa nechce, z čoho však nevyplýva smieť robiť, čo sa chce; preto sa pojem slobody odlišuje od pojmu svojvôle. Pojem slobody je veľmi mnohoznačný, čo sa zneužíva na ideologickú manipuláciu; preto sa pri vyjadrovaní pojmu slobody obzvlášť odporúča indexovanie. Sloboda je jedna zo základných spoločenských hodnôt. Toto nám hovorí slovník. No je definícia slova jeho dostatočným opisom? Dokáže uspokojivo vyjadriť emócie ľudí? Ich postoj k slovu? To, ako sa postupom času menilo vnímanie pojmu? 

Nemyslím, že iba jednoduchá, akokoľvek múdra definícia, dokáže obsiahnuť silu hocijakého výrazu a už vôbec nie tak neutíšiteľného, kvôli ktorému sa viedli vojny, ľudia sa vraždili, protestovali… Lenže presne toto sa za slobodou skrýva. Jej história je krvavá a turbulentná. 

Otroctvo začalo už v staroveku, prežilo stredovek a sčasti sa dožilo aj novoveku.  V USA spravili pohreb otroctvu len pred 154 rokmi, v Brazílii odvtedy uplynulo len 130 rokov a v mnohých oblastiach sveta s neefektívnou štátnou správou a podplatenými úradníkmi prežíva dodnes. V Mauritánii je dokonca stále legálne. Zotročovanie väzňov je pokračovaním otroctva, no laici často nevidia príbuznosť. Kedysi sa mu darilo v  Sovietskom zväze, kde novodobí otroci postavili aj Bielomorský kanál, ktorý spája Volgu a severné pobrežie Ruska. Dodnes si pomerne spokojne nažíva v Číne, a hoci sa aj tam postupne stáva nevítaným hosťom, stále je tolerovaný. Absolútne kráľovský servis má v Severnej Kórei, tam sú jeho „paláce“, nám známe ako koncentračné tábory, naozaj bohato zastúpené.

 Aj keď otroctvo a jeho bohaté dejiny sú niečo, čo sa nás priamo nedotýka, rodová nerovnosť áno. Je pekne hlboko zakorenená v kultúre, v spôsobe, ktorým sme boli vychovávaní a dostať ju preč bude beh na dlhú trať. Viete si predstaviť, kde by bolo ľudstvo, keby počas celej svojej histórie dávalo geniálnym a silným ženám rovnaké príležitosti ako mužom? Rozhodne o kus ďalej ako je. Tradičná a „prirodzená“ rola ženy je len výmyslom spoločnosti, na čo začalo pár osamotených odvážnych duší prvýkrát poukazovať v 18. a 19. storočí. To bol začiatok a zároveň prvá veľká vlna feminizmu. Požiadavky? Volebné právo a právo na vzdelanie. Akokoľvek kruto to znie, na Slovensku mohli ženy voliť až po roku 1919, Švajčiari to však posunuli ešte na vyšší level a dámy pustili do volebných miestností prvýkrát pred 48 rokmi. Druhá vlna na seba nechala čakať, zlovestnému tichu pred búrkou zazvonil umieračik až v 6o-tych rokoch, kedy zasiahlo USA priam feministické tsunami. Európa ho pocítila o 10 rokov neskôr. Začalo to diskusiami o platových rozdieloch, reprodukčných a sexuálnych právach a zdraví. Témy postupne pribúdali: sexuálne násilie, prevaha „mužského pohľadu“, nedostatočná reprezentácia žien absolútne vo všetkých oblastiach a dnes, o 40 rokov neskôr je nanešťastie stále o čom rozprávať, no aspoň miniatúrnymi krôčikmi sa posúvame vpred a búrame stáročiami postavené múry pohlavných stereotypov.

So začiatkom renesancie vznikla i teória o nadradenosti „európskeho človeka“ nad všetky iné kultúry i rasy. Túto myšlienku, posilnenú ešte objavením Nového sveta, ako prví pocítili domorodí Američania na nich páchanou genocídou. V 17. a 18. storočí dokonca prebiehali oficiálne diskusie vo Valladolide, či vôbec možno považovať Indiánov za ľudské bytosti s dušou a mysľou. Po neospravedlniteľných zverstvách a obrovskej krvavej škvrne, ktorú tieto zverstvá zanechali v dejinách, sa v roku 1552 podarilo dosiahnuť zákaz ohavného zaobchádzania s pôvodnými obyvateľmi. Netrvalo dlho a ich osud zdedili černošskí otroci z Afriky. 

Za vznik novodobého rasizmu môžeme ďakovať Josephovi Arthurovi de Gobineau a jeho knihe „Štúdia o nerovnosti ľudských rás“. Ako prvý rozdelil ľudské rasy na bielu, žltú a čiernu. Prirodzene, bielu (árijskú) považuje za tú najnajnaj, nasleduje žltá a napokon čierna. Pojmom nadradená rasa označuje Árijcov (Indoeurópanov) – severo a západoeurópskych Germánov. Na tento literárny skvost naviazali ďalšie a ďalšie a myšlienka získavala na popularite. Dostalo sa to až do bodu, že 28 štátov prijalo zákony na zachovanie zdravej bielej rasy – zakazovali manželstvá príslušníkov rôznych rás, skúmali predkov a vyhľadávali „chybné línie“, ktoré by mohli byť prekážkou v „tvorbe“ zvrchovaného bieleho jedinca. Samozrejme obchodníci s otrokmi div že z kože neskákali od šťastia, keďže vďaka rozmachu týchto teórií im prekvital biznis. I keď v roku 1865 bolo černochom uznané volebné právo a okovy segregácie trochu povolené, politici sa snažili účasti „farebných“ na voľbách zamedziť rôznymi inými spôsobmi, napríklad skúškou dospelosti, ktorá obsahovala základné vedomosti z viacerých oblastí a počítala s ich nevzdelanosťou. V tomto období úradoval Kukluxklan, ktorý spolu so štátom dohliadali na každodennú segregáciu – černosi nesmeli chodiť s belochmi po rovnakom chodníku,  pozrieť sa im do očí… Až osobnosti ako Martin Luther King  prinútili vládu postupne začať odstraňovať polená, ktoré im dovtedy hádzali pod nohy.

 Jedna z najohavnejších genocíd v dejinách sa odohrala v Tasmánii, kde britskí kolonisti roku 1803 vyvraždili celú 5-tisícovú domorodú populáciu. Podobné zverstvá boli spáchané na mnohých ďalších austrálskych kmeňoch, v Kongu Belgičanmi alebo vyvraždenie Hererov a Námov nemeckými kolonizátormi na začiatku 20. storočia.  Podobných prípadov sa dá nájsť nespočetné množstvo.

Homosexualita bola až do roku 1992 klasifikovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou ako choroba.  V Československu boli homosexuálne skutky trestné do roku 1962. Dodnes je kvôli sexuálnej orientácii v niektorých, najmä moslimských krajinách stále trest smrti. No starovekí Gréci, Inkovia či tichomorské kultúry ju považovali za bežný prejav. Ako sme mohli spraviť tak obrovitánsky krok späť? Najväčším odporcom homosexuality je  kresťanská cirkev. Priznávam, ako ateistka som Bibliu v živote ani len neotvorila, no nie je tam niečo o tom, že máme milovať? Nie je právo na lásku jedným zo základných ľudských práv? Nezhoduje sa  v tomto Biblia so zákonmi? A keď sme už pri tom, nemali by štát a cirkev byť samostatné, oddelené a nezávislé? Prečo sme teda jednou z posledných 6-tich krajín EÚ, kde sú sobáše osôb rovnakého pohlavia nelegálne?

O náboženskej diskriminácii sa ani nemusíme baviť, začalo to križiackymi výpravami a dnes, v našom hypermodernom a že vraj vyspelom 21. storočí považujeme moslimov za teroristov. Lenže moslim je moslim a terorista je terorista a niekto by si mal otvoriť slovník. Ako doplnkové čítanie by som odporúčala Korán, aby zistil, že tam naozaj nie je nič o vyhadzovaní sa do vzduchu. 

Po trochu podrobnejšom skúmaní histórie prídeme na to, že sloboda, pokiaľ na ňu hľadíme z globálneho hľadiska, nikdy vlastne nebola. Teda bola, lebo ako povedal Charles de Montesquieu, francúzsky spoločenský komentátor a politický mysliteľ niekedy na prelome 17. a 18. storočia: „Sloboda, to je právo robiť to, čo dovoľujú zákony“ . Lebo všetky tie hrozné veci boli zákonmi dovolené, páchané vládou či minimálne ňou podporované. Preto si myslím, že ak chceme mať slobodu, musíme zmeniť, respektíve poupraviť dve veci: zákony a ľudí. Zákony musia byť správne sformulované a postavené na „správnych“ hodnotách, no nie sú schopné obsiahnuť všetko. Môžete do zákonov napísať, že ženy musia byť rovnako platené ako muži, no nič to nezmení na tom, ako sa niektorí muži pozerajú na svoje šéfky. Môžete vyhlásiť na papieri, že Slovensko je otvorené všetkým náboženstvám, no do pracovného pomeru, najmä na miesto, kde dochádza ku kontaktu so zákazníkmi, prijme šéf radšej kresťanku ako moslimku. Ani povolenie sobášov osôb rovnakého pohlavia nezastaví tínedžerov, aby šikanovali svojho homosexuálneho spolužiaka. Preto zákony nestačia. Sú neodškriepiteľne nevyhnutný základ, no samy o sebe nič nezmôžu. 

Aby bola sloboda, je treba tak trochu prekódovať ľudstvo. Momentálne sme nakódovaní v programe BojímSaOdlišnosti a potrebujeme stlačiť DELETE, najať čo najviac programátorov so schopnosťou písať tak nádherne logické kódy lásky a pochopenia šíriace sa ústnym podaním, že sa celé ľudstvo postupne prekóduje do programu VeďSmeVšetciĽudia. Videli ste niekedy čivavu hrať sa iba s čivavami a dalmatínca len s dalmatíncami? Psov bratríčkovať sa iba so svojím druhom a opovrhovať všetkými inými? Ja nie. Psy to totiž zase raz pochopili lepšie ako my „najinteligentnejší z inteligentných“. Pochopili, že všetci sú jedna rasa, aj keď vyzerajú absolútne rozdielne. Čivava chápe, že je výhodné kamarátiť sa s dalmatíncom, lebo on dočiahne na kuchynský stôl a linku, kde páničkovia nechávajú jedlo. Dalmatín chápe, že sa oplatí kamarátiť s čivavou, lebo kto by mu inak vyberal loptičky zakotúľané pod posteľou, kam sa on nezmestí? Došlo im to, čo nám nie. Že napriek odlišnostiam sú vlastne všetci rovnakí, že záleží na povahe, nie farbe kožucha a veľkosti.

Sloboda je, keď….Ona zatiaľ nie je. Kedy bude? Keď vyšliapeme po schodoch až na samý vrchol mrakodrapu Rovnoprávnosť a zbúrame tú starú, pravidelne renovovanú budovu Predsudky. Ak sa jedného dňa, krok po kroku, schod po schode, poschodie po poschodí, dostaneme konečne celí zadýchaní až na najvyššie poschodie, výhľad bude stáť za všetku námahu, ako to už pri náročných výstupoch býva. Rozhliadneme sa a uvidíme krásny svet, kde sa ľudia budú súdiť podľa charakteru a príležitosti im budú ponúkané, lebo si ich zaslúžia. Kde budú vedľa seba žiť ľudia líšiaci sa vierou, kultúrou či farbou pleti, no budú vedieť, že tieto rozdiely vôbec nič nemenia, pretože všetci sme rovnocenní. Je na čase sa podľa toho začať aj správať. 

Článok je súčasťou aktuálne pripravovaného SLOBODNÉHO čísla Nového Blesku.

(Navštívené 114-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.