Príchodom 17. novembra si pripomíname Nežnú revolúciu. Pád totalitného režimu vo vtedajšom Československu iniciovali najprv študenti, neskôr verejnosti známe osobnosti a nakoniec sa k protestom pridala aj väčšina obyvateľstva. Život za socializmu bol určite jednoduchší. Stačilo poslúchať a robiť to, čo bolo treba. Každý mal prácu, pretože to bolo zákonom prikázané. Ale dokáže byť človek skutočne šťastný bez slobody? Bez slobody prejaviť svoj názor či politické presvedčenie? Zmeniť režim v krajine nie je jednodňová záležitosť. Počas všetkých štrajkov a protestov sa v Leopoldove odohrala najbrutálnejšia vzbura väzňov v našej histórii. O 30 rokov neskôr vyšiel o udalostiach vo väzení v Leopoldove počas pádu totalitného režimu film Amnestie.
Prvú amnestiu udelil komunistický prezident Gustáv Husák, ktorý neskôr podal demisiu. Oslobodil 35 politických väzňov. Za prezidenta bol následne zvolený bývalý politický väzeň a disident Václav Havel. Bol to jeden z hlavných aktérov Nežnej revolúcie. Amnestie sa neprestali rozdávať ani po jeho zvolení. Doprial slobodu 23-tisíc odsúdeným. Veľkorysé číslo, ale amnestiu mohli dostať iba väzni s miernymi trestami. Museli byť odsúdení najviac na dva roky, aby mohli byť prepustení. Vrahom sa trest znížil o jeden rok.
Vo väzniciach to skutočne vrelo. Najviac vynikala väznica v Leopoldove. Amnestiu dostalo 600 väzňov z 2500. V celách by ste našli vrahov a sexuálnych delikventov, ktorí by vás neváhali podrezať, keby ste im venovali jeden škaredý pohľad. Podmienky boli ako z hororu a k väzňom sa správali ako k zvieratám.
Na Vianoce v roku 1989 po rozdaní amnestií neboli väzni spokojní. Najprv žiadali o zmiernenie režimu. Po práci ich prestali bachari prehľadávať a nenosili so sebou strelné zbrane. Mysleli si, že keď padol totalitný režim, tak môžu všetci ísť pokojne domov. To sa však nestalo a začali protestovať. Držali hladovku, zabarikádovali sa vo svojich celách a odmietli pracovať.
28. marca 1990 vzbura dosiahla svoju finálnu podobu. Väzni vybehli spoza mreží a utiekli na strechu väznice, kde kričali na armádne jednotky. Na obrnené transportéry hádzali zápalné fľaše, tehly a oháňali sa zbraňami, ktoré si sami vyrobili v celách. Desiatky zranených a jeden mŕtvy. Tí, čo sa nechceli zapojiť do vzbury, sa stali rukojemníkmi. Jeden chlap sa chcel demonštratívne podpáliť a ostatní si vo veľkom opekali na streche bravčové mäso, ktoré ukradli z kuchyne. Vzburu sa zásahovým jednotkám podarilo potlačiť po šiestich dlhých hodinách.
Po dvoch rokoch, 15. októbra 1992, prebehol najväčší súdny proces v našich dejinách. Vypočutých bolo 1500 ľudí. Pred sudcu sa postavilo 65 väzňov, ktorí boli všetko, len nie nadšení. Kričali a skákali do reči svedkom. Vyhrážali sa, že prepašujú na súd žiletky a všetci si podrežú žily na znak nesúhlasu. Padli tresty od 14 mesiacov až po 14,5 roka.
Film Amnestie bol režírovaný Jonášom Karásekom. Zahrali si v ňom známi herci ako Juraj Bača, Natália Germani, Aňa Geislerová, Marek Vašut a Marek Majeský. Film poukazoval na to, ako pád socializmu a rozdanie amnestií ovplyvnilo obyčajné či disidentské rodiny.
Atmosféra 90. rokov bola vo filme takmer dokonalá. V pozadí často hrali piesne od Depeche mode, každá žena mala trvalú, gýčové modré očné tiene a príliš veľa rifľových prvkov oblečenia. Všimla som si jednu vec, ktorá do 90. rokov nepatrí. Zopárkrát tam bolo povedané „ty kokos.“. Vtedy to nikto nehovoril.
No nebolo to všetko iba ružové. Vyjadriť svoj názor či nebodaj politický postoj bolo doslova nebezpečné. Sused mohol byť pokojne eštebák. Vo filme si každý na verejnosti dával pozor, aby niekto náhodou nepočul ich rozhovory.
Na začiatku filmu bol jeden väzeň tak brutálne dobitý, že klopal smrti na dvere. Strážnici si nemohli dovoliť, aby sa takáto informácia dostala na verejnosť. Presvedčili ho, že si za to vlastne môže sám. Situáciu ututlali a uistili sa, že z nej vyšli nevinní. Tu bolo najlepšie vo filme ukázané, že nechutnosti sa diali aj počas „dokonalého“ socializmu. Nikto o nich však nemohol rozprávať.
Atmosféru počas vzbury vystihli veľmi dobre. Krik agresívnych väzňov sa ozýval celami pri tom, ako utekali na strechu väznice. Mali vyvesené handry s nápismi ako „Nech žije sloboda“, „V jednote je sila“, „Nech žije Havel.“
Film bol veľmi dobre spracovaný a cítila som sa, akoby som pozerala na skutočné zábery z naozajstnej vzbury.
Boli to skutočne temné časy. Ale bez dažďa nemôže byť dúha. Nátlak študentov a verejnosti dosiahol pád socializmu a začiatok novej éry. Všetko to začína od nás. Tak nenadávajme na to, čo vidíme na obrazovkách a vezmime svoju budúcnosť do vlastných rúk ako tí pred nami.
Článok je súčasťou aktuálne pripravovaného SLOBODNÉHO čísla Nového Blesku
Žiadne komentáre