Anorexia ju priviedla na prah zúfalstva, dostala však chuť žiť a bojuje ďalej

foto: Tomáš Hrdlička

Valentína Sedileková je mladé dievča, ktoré na vlastnej koži zažilo anorexiu už v ôsmich rokoch.  Do jej života sa taktiež priplietla bulímia. Choroba jej spôsobila psychické problémy, kvôli ktorým chcela spáchať samovraždu. Teraz svoj príbeh rozpráva ďalej, vydala knihu s názovom „Chuť žiť“, aby pomáhala ľuďom, ktorých trápi ten istý problém. 

Na začiatku by si našim čitateľom mohla vysvetliť, čo si majú predstaviť pod pojmom poruchy príjmu potravy (ppp) ?

Z odbornejšieho hľadiska ide o psychosomatické choroby. To znamená, že ich radíme medzi duševné poruchy, ktoré zároveň postihujú aj telo. Ja tak laicky hovorím, že ppp sú veľmi silná vnútorná bolesť a sebanenávisť, ktorú človek pretaví do ničenia vlastného tela. To znamená, že ppp sú dôsledkom toho, čo cítiš. Či chudneš, alebo priberáš, je až druhotný znak. Dve najznámejšie choroby sú mentálna anorexia a mentálna bulímia, ale poznáme aj mnohé iné, ako je ortorexia, záchvatové prejedanie a podobne. 

Aké psychické alebo fyzické problémy môžu tieto choroby spôsobiť?

Napríklad mentálna anorexia je psychická porucha s najvyššou úmrtnosťou vôbec. To znamená, že percento ľudí, ktorí na mentálnu anorexiu zomierajú, je vyššie než depresia, vyššie ako schizofrénia. Jednoducho je tam veľký risk samovražedných sklonov či smrti z podvýživy. Pri každej však nastávajú mnohé komplikácie. Pri mentálnej bulímii, záchvatovom prejedaní môžu nastať problémy so žalúdkom, pažerákom či zubami. Celkovo tieto choroby poškodzujú vnútorné orgány aj psychiku človeka.

Sama si trpela mentálnou anorexiou aj bulímiou. Prečo si sa rozhodla povedať verejnosti svoj príbeh? Nebol to pre teba ťažký životný krok?

Pre mňa a asi aj pre každého, ktorý sa z poruchy lieči, je dôležitá motivácia: prečo vlastne chcem byť zdravá?  Je to veľmi ťažké, ale hovorila som si, že keď budem zdravá, vytvorím projekt, ktorý bude pomáhať ľuďom. Nechcela som, aby zažívali to, čo zažívam ja a moja rodina. Toto bola pre mňa najväčšia motivácia. Nemôžem ľuďom predsa pomáhať ako 37-kilové dievča, ktoré sa chce zabiť. Ale ako reálne zdravá baba, ktorá si váži svoj život. Čím  som zdravšia, síce ešte nie som na 100% vyliečená, tým viac môžem pomôcť. A to bol ten primárny dôvod, prečo som o tom začala hovoriť. 

Anorexia ti spôsobila v živote množstvo ťažkostí. Čo všetko ti vzala?

Takmer mi vzala život. Vzala mi možnosť žiť normálne (bez nej), moju potencionálnu kariéru v oblasti atletiky a tiež už nebudem ďalej rásť (do výšky). Tým, že od tých ôsmich  rokoch pociťujem nenávisť k samej sebe, sú myšlienky veľmi intenzívne, čo sa týka mňa a vlastného tela. Choroba je prítomná prakticky vo väčšine môjho života. Vďaka nej som zistila, čo je to úzkosť, depresia, motivácia na samovraždu. Zmeniť minulosť neviem, a preto idem ďalej.

Vieš povedať, aký mohol byť ten faktor, prečo si sa videla v zrkadle tučná?

Popravde, nie. Keď sa ma to ľudia spýtajú, viem povedať, ako som sa cítila, čo som zažívala, avšak tá myšlienka a porucha telesnej schémy v hlave bola, nejako vznikla, no ja nepoznám dôvod  prečo.

Hovoríš, že choroba zastavila tvoj rast? Ako je to možné?

Áno, zastavila. Preto je také nebezpečné, keď mladí ľudia a deti vo vývoji diétujú a hladujú. To detské telo sa v období od desiatich do osemnástich  rokov vyvíja, potrebuje živiny. Predovšetkým na kosti, vyživovanie celého organizmu… U dievčat sa vyvíja aj maternica, spúšťa sa menštruácia. Keď telu nedáš to, čo potrebuje, začne optimalizovať  svoje vnútorné procesy. Preto sa ti kazia zuby, padajú vlasy, lámu sa ti nechty, to sú veci, ktoré nepotrebuješ na prežitie a telo sa toho zbavuje. Všetky živiny sa dávajú do vnútorných orgánov. Tým, že môjmu telu chýbali všetky potrebné látky, umelo sa mi zastavil rast.

Keď sa začnú poškodzovať aj vnútorné orgány, prídu určité príznaky. Cítila si niekedy, že máš zrýchlený pulz, hlasno ti bije srdce, myslíš si, že o chvíľu odpadneš? 

Určite. Chudla som pomerne rýchlo. Robila som výkonnostnú atletiku. Tréningy boli 6-krát do týždňa. Veľa som toho nezjedla a môj energetický príjem šiel rýchlo dole. Samozrejme to bolo veľmi náročné, šla som prakticky do vyčerpania, telo bolo veľmi slabé a moje výkony tiež nedosahovali výsledky, aké mali. Čiže pocit odpadnutia prichádzal veľmi často. 

Tvoj energetický príjem sa radikálne znižoval. Boli dni, kedy si nejedla vôbec? Ako vyzeral tvoj „jedálniček“ ?

Bola som prakticky v redukčnej diéte. Nemyslím, že som pri výkonnostnom tréningu nezjedla vôbec nič, kvôli nadmernej záťaži by to asi nebolo možné. Šlo to však za hranicu zdravia  a telo mi skolabovalo. Ochorela som na mononukleózu, bola som slabá a unavená. Z jedálnička som vylučovala „nezdravé“ potraviny a ortorekticky som si napokon dokázala vybrať iba zo štyroch druhov potravín. Zelenina sparená na vode, kuracie prsia, jedla som veľa tvarohu, nejaké jablká a light jogurt…

Momentálne je to lepšie?

Omnoho. Popravde, čiastočne sa to zmenilo aj kvôli tomu, že mi rok a pol po liečbe z anorexie diagnostikovali bulímiu. Tento prechod spôsobil, že som zjedla už mnohé potraviny, ktorých som sa predtým bála. Samozrejme, išlo to do extrému. Z absolútnej sebakontroly som stratila hranice. Som teraz na rozmedzí dvoch chorôb. Na jednej strane je anorexia, na druhej bulímia. Medzi sebou si ma tak ťahajú a ja v strede bojujem preto, aby môj život bol normálny. Nechcem byť viazaná jedlom. Preto si svoj jedálniček snažím prispôsobiť tak, aby som jedla viackrát do dňa. Aby sa nestalo, že pol dňa hladujem a potom večer zjem celý supermarket. 

Kedy nastal ten moment, že si si uvedomila, aký máš problém a že ho musíš začať riešiť? Pretože chorí si to veľakrát nechcú priznať.

Nastal, až keď bolo takmer neskoro. Tiež som sa pôvodne nechcela vyliečiť, ani po tom, čo som mala odbornú pomoc (psychiatričku a psychologičku). Dôverovala som chorobe, verila som, že chudnutie ma spraví hodnotnou, šťastnou. Trápila som však svojich rodičov, ktorí boli totálne bezmocní a zničení spolu so mnou.  

V Knihe opisuješ silný vzťah a podporu zo strany rodičov. Je rodina dôležitá pri liečbe?

Je veľmi, veľmi potrebná. Napríklad moja mamka dokázala niečo, čo si doteraz vyčítam, že som do knihy nenapísala. Dokázala ma nakŕmiť. Bola to jedna z najdôležitejších situácií v mojej liečbe. Ona bojovala, keď ja som sa už dávno vzdala. Ona ma z toho ťahala a dávala mi to pocítiť svojou láskou. Samozrejme, že keď rodina nie je podporujúca, priatelia dokážu veľmi pomôcť. 

Čo by si poradila ľuďom, ktorí sa chcú vyliečiť, ale majú pocit, že nie sú dostatočne silní na to, aby svoj plán zrealizovali?

Nevzdávať to, hovoriť o svojom probléme. Či už rodine, kamarátke, spolužiakovi… Osobe, ktorej  dôveruje. Treba vyhľadať odbornú pomoc a nájsť vlastnú motiváciu, prečo chcem byť zdravá. Zlyhania prídu – ale verte mi, liečba stojí za to. 

 

(Navštívené 517-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.