Zvykne sa vravieť, že história je učiteľkou života. Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripadá na 27. januára, nás prinúti aspoň na chvíľu sa vrátiť do minulosti a premýšľať.
Aby sme neopakovali chyby našich predkov, mali by sme sa poučiť z ich zlyhaní a omylov, ktoré v mnohých prípadoch viedli k ďalekosiahlym tragédiám. Bohužiaľ, nie každý sa dokáže preniesť nad konanie svojich dedov či pradedov a uvedomiť si, že odsúdenie ich činov je tou najdôležitejšou cestou na vyrovnanie sa s našou minulosťou, akokoľvek by bola ťažká a bolestná. K tomu, aby sme sa dokázali preniesť nad temné stránky našich nedávnych dejín, však treba v prvom rade poznať najmä ich negatívne stránky.
Viacerí zo študentov našej školy si na hodinách dejepisu iste kladú otázku, či sa dalo nedávnym tragédiám zabrániť. Je poznanie histórie naozaj dôležité pre chápanie dnešného sveta? Mnohí z nás sa nad touto otázkou nepozastavia, avšak, ako inak chceme porozumieť mnohým konfliktom, ktoré pramenia práve z udalostí predošlých desaťročí?
Nielen na hodinách často počúvame o jednej z najväčších tragédií, ktorá zasiahla aj naše dejiny. V období Druhej svetovej vojny sa aj na Slovensku rozmohli snahy o vyradenie určitej skupiny ľudí – slovenských Židov, z ekonomického, kultúrneho i spoločenského života. Osud týchto nevinných ľudí končil smrťou. Z historických fotografií a plagátov vieme, že protižidovská propaganda bola v tomto období aj u nás na vzostupe. Snahou bolo vyvolať v ľuďoch myšlienku či pocit, že Židia sú naši nepriatelia a parazitujú na nás. Dôkazom sú nielen stránky dobových novín, ale aj mnohé literárne diela, kde sa Židia vykresľujú ako bohatí, chamtiví a neústupní podnikatelia alebo priam úžerníci. Títo ľudia však boli oddávna súčasťou našich dejín, bývali v našich mestách a pracovali podobne ako naši predkovia na zveľaďovaní spoločného štátu. Bohužiaľ, tragédia doby, naviazanie sa na nacistické Nemecko, ale v neposlednom rade aj chamtivosť a snaha ľudí, ktorí sa snažili získať lukratívne majetky formou arizácie, z nich urobili skupinu obyvateľstva s čoraz umenšovanými právami. Bohužiaľ, vieme, ako to dopadlo. Väčšina z nich skončila v koncentračných táboroch, z ktorých sa mnohí už nikdy nevrátili…
Kto si dnes spomenie na to, že aj u nás, v Trnave, zohrávali Židia významnú úlohu? Mementom a spomienkou na nich zostávajú azda už len dve synagógy a židovský cintorín, ktoré poukazujú na to, že táto skupina obyvateľstva v slovenskom „Malom Ríme“ nebola zďaleka bezvýznamná. Podľa sčítania obyvateľstva z obdobia Slovenskej republiky (1939- 1945) žilo v tomto čase v Trnave približne 25 tisíc obyvateľov, z ktorých bolo viac ako 3,5 tisíc Židov. Dnes ich však už nestretávame na ulici, v obchode, v parku ani v kaviarni. Zmizli z našich životov, nemali by však zmiznúť z našich spomienok. Nemali by sme zabudnúť na to, že podobný osud môže raz postihnúť každého z nás. Pri spomienke na to, ako rýchlo môže z dejín zmiznúť podstatná časť obyvateľov, by sme sa mali aj my dnes zamyslieť nad tým, že nenávisť by nemala mať v našich životoch miesto. Nech je ich osud pre nás mementom a ponaučením, aby sa podobná tragédia už nikdy neopakovala.
Autorka článku – Lucia Hajdučíková
Žiadne komentáre