Film Cuties, v originále Mignonnes, vyvolal najmä na sociálnych sieťach množstvo kontroverzie. Netflixom distribuovaný režisérsky debut Maimouny Doucouré vyústil do petície za stiahnutie filmu a dokonca aj za zrušenie amerického streamovacieho portálu, že vraj kvôli nechutnému sexualizovaniu malých dievčat. Je táto reakcia oprávnená?
Dej sledujeme očami jedenásťročnej Amy senegalského pôvodu, ktorá vyrastá v tradičnej islamskej rodine, žijúcej v chudobnej parížskej štvrti. V škole vídava skupinku sporo odetých dievčat, ticho ich obdivuje, ony ju šikanujú. Porovnáva ich s tým, čo vidí doma: s utrápenou mamou zviazanou zvyklosťami predkov, utláčanou v svojej komunite, snažiacou sa prepojiť dva neprepojiteľné svety; ten, z ktorého vzišla a ten, do ktorého sa dostala v túžbe po lepšom živote. Dievčatá v škole radostne tancujú, poskakujú v svojich farebných krátkych oblečkoch, všetci sa na ne pozerajú. Amy je zachytená medzi dvoma extrémami, tápe v tme pochybností a túžby. Nechce sklamať rodinu a pošpiniť to, čím je, ale zároveň tuší, že chce byť niečím iným.
Je pravda, že niektoré náhľady vo mne vyvolávali nepríjemné pocity nechutenstva, ľútosti nad tým, že takto si malé ženy predstavujú veľké ženy a dospelosť. Nerada sa pozerám na detské tielka navlečené do zarezaných kompletov, viem však, že sú ľudia, čo sa na ne radi pozerajú a práve preto sú filmy ukazujúce tento jav dôležité. Cuties označujú ako film pre pedofilov, nič viac, než nechutné porno. To ale nie je pravda. Ide o výborný film, kvalitne režijne uchopený a skvele zahraný, s realistickými dialógmi a prostredím. Je všeobecne známe, že pedofilom sa na ich obetiach páči práve ich detskosť, nie predčasná zrelosť a necudné zvršky. Možno sa pohoršení zľakli toho, že sa im páči to, čo vidia, že nevedia ovládnuť svoje pocity a pudy. Je chybou dievčat, že sú erotické alebo tých, čo sa pozerajú, tých, čo ich vidia v tomto svetle? Len preto, že je nám ukázané niečo, čo sa nám nepáči, neznamená to, že to treba zakázať, zatvoriť si oči. To, čo mali oblečené, nebolo o nič horšie než to, čo vídame každý deň na ulici aj na ešte mladších deťoch.
Dobre, poviete si. Film ukazuje dnes bežný jav. Robí to teda detskú sexualizáciu správnou? Máme ju brať ako niečo normálne? Samozrejme, že nie. Je to nechutné. Je nechutné sa tak obliekať, je nechutné, že im to rodičia nestrhnú z tela, je nechutné, že im vôbec napadne sa tak obliecť. Pozornosť je však veľmi príťažlivá vec, človek si na ňu zvykne rád a ľahko. Zaneprázdnená mama nemala čas na zmätenú Amy, všimla si ju až v lesku nového oblečenia, kúpeného z ukradnutých peňazí. Chlapcom sa páčia vyspelé dievčatá, odhalené dievčatá. Na sieťach nemajú lajky za fotografiu knihy, ale za spodnú bielizeň, našpúlené pery a vyšponované nejestvujúce prednosti. To nie je chyba detí ale doby, ktorá to od nich priamo i nepriamo vyžaduje na získanie úspechu a obdivu. Pohoršujeme sa nad jedenásťročnými, ale o štyri roky staršie podporujeme, hádžeme na ne obdivné úsmevy a znaky priazne. Ony sú rovnaké deti, všetko sú to stále deti.
Pri sledovaní ma prepadlo rovnaké zúfalstvo ako v kine pri dokumente V sieti. Problém je zreteľný, riešenie je skryté v hmle. Zakázať sociálne siete, očividného tvorcu nešťastia v spoločnosti? Neustále kontrolovať ratolesti, zakazovať, byť im v pätách? Ale veď aj my túžime byť uznávaní, ľúbení. V dospelom svete sa nosí nahota, a tak sa aj v detskom svete velebí obnažené telo. V dospelom svete prevláda samota a aj deti sú osamelé, túžiace po spoločnosti, nečakajúcej vonku, ale v telefóne, na instantnom spojení v konkurencii tisícok ďalších, odvážnejších, povoľnejších.
Režisérka explicitnými obrazmi a reakciou publika namiereného na skupinu dievčat dáva jasne najavo svoj odpor k detskej sexualizácii. Svoju myšlienku sprostredkúva znateľne, umne ju zapletá do svojej mozaiky, poetiky; avšak nie je všetkými pochopená. Odpor voči jej dielu sa vezie na vlne cancel culture, kultúre vymazávania a rušenia všetkého, čo sa tým s najukričanejším hlasom nepozdáva. A čo Lolita, Americká krása, všetky tie nádherné diela, čo nezapadajú do všeobecnej predstavy o správnom svete? Umenie je na to, aby nastavovalo zrkadlo, aby poukazovalo na problémy, nie aby utišovalo, povzbudzovalo a nevyrušovalo. Nie, nie! Umenie má kričať najhlasnejšie zo všetkých, hlasnejšie, než čokoľvek iné. Pri sledovaní mocného odporu mi zišiel v mysli verš z básne Ak od Rudyarda Kiplinga: Ak zvládneš počuť pravdy, čo si hlásal poprekrúcané, nech sa blázni chytia… Pravda Maimony Doucuré bola prekrútená. Snáď to zvládne. Ja zatiaľ budem čakať na jej ďalší film.
Žiadne komentáre