Pár našich žiakov z prvého a druhého ročníka, vrátane mňa, reprezentovalo spolu s naším trnavským županom Jozefom Viskupičom našu republiku na výročnom podujatí na počesť oslobodenia koncentračného tábora Mauthausen v Rakúsku.
Celú exkurziu sponzoroval Trnavský samosprávny kraj. Mnohých z nás to skutočne zaujímalo a nešli sme tam len kvôli jednotke z dejepisu. Vyrážali sme spred školy už o 5:30 ráno a to bolo šťastie, pretože cesta nám trvala štyri a pol hodiny spolu s prestávkami a pár otočkami v rakúskych dedinách, ktoré boli pre vodiča asi veľmi podobné.
Keď sme konečne dorazili na miesto, zistili sme, že ide o skutočne medzinárodnú udalosť. Už z diaľky sme videli vlajky rôznych štátov, ako napríklad Izraela, Kuby, Ruska či Francúzska. Všade okolo bolo veľa skupiniek rôznych národností, niektorí boli oblečení vo svojich národných krojoch alebo vojenských uniformách a hrdo niesli vlajky svojich národov. Len my sme prišli celkom obyčajne poobliekaní a bez vlajky. Snáď nabudúce.
Keďže sme sa trošku cestou stratili, skoro sme nestihli príhovor nášho trnavského župana, ale našťastie sme to len tak-tak stihli. Po príhovore sme sa všetci odfotili aj so žiakmi z Gymnázia Jána Hollého pred naším pamätníkom.
Neskôr sme sa presunuli po 186 strmých schodoch dolu ku kameňolomu, kde väzni museli najviac drieť a mali tam najhoršie podmienky na prácu. Dozvedeli sme sa, že tam pracovali celý deň počas akéhokoľvek počasia. Či už bolo vonku 30 stupňov alebo -30. Kameň, ktorý tam dolovali, museli vyniesť po tých schodoch spôsobom, že sa stálo v radoch za sebou a vedľa seba a posúvali si ho z ruky do ruky. Keď sa niektorý z väzňov čo i len zakolísal alebo nebodaj spadol, spôsobom, akým stáli vedľa seba, sa spustil dominový efekt a všetci popadali. Na takomto „predstavení“ sa esesáci a kápovia nesmierne zabávali. Kamene často vážili aj 50 kg a väzni nedostávali normálne prídely jedla, takže dospelý muž vážil priemerne len 40 kg. Aj z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nie je nič príjemné ísť po tých schodoch. Sú dosť strmé a nie sú veľmi široké, aby sa tam dala dobre držať rovnováha, ale majú taký nezvyčajný sklon dovnútra, aby bola šanca pádu trochu menšia.
Keď sme si všetky tie schody a ďalší kopček vyšliapali späť hore, čakalo nás ďalšie nekonečne dlhé čakanie na priamom slnku. Čudujem sa, že naozaj nemám úpal, ale môžete mi veriť, že spálení sme boli, lebo, samozrejme, že sme si niektorí zabudli dať opaľovací krém alebo zobrať aspoň šiltovku.
Na rade bol slávnostný pochod, kde všetky zúčastnené národy v abecednom poradí so slávnostným uvedením vchádzali za múry obytnej časti, kde väzni spávali. A keďže sme Slovensko a „S“ je celkom ďaleko v abecede, počkali sme si dosť dlho.
Keď sme konečne boli na rade, celkom malý komplex sme pomerne rýchlo prešli a všetko sme videli len zvonku. Bohužiaľ, sme sa tam už nemohli vrátiť. Asi najväčšia škoda bola, že múzeum sa otváralo až o nejakú ďalšiu pol hodinu a už vtedy sme mali byť podľa pôvodného plánu v autobuse na ceste domov.
A keďže sme navyše vyrážali o nejakú tú hodinu neskôr, lebo sa nám stratil ešte aj cestou k autobusu jeden žiak a „nevedel sa nájsť“, vodič autobusu nám po ceste späť radšej ani nezastavoval.
1 komentár
Dobrá reportáž. Vďaka!