Ak by som sa mala charakterizovať, tak som obyčajné dievča z dediny, rodinne založené, s určitými hodnotami, postojmi, názormi. Ale nebojte, som úplne rovnaká ako vy. A o čom budem písať? Bude to o odhodlaní, o snahe skúsiť niečo nové.
V roku 2021 som dostala ponuku spolupodieľať sa na projekte organizovanom Úradom komisára pre deti. Spolu s ďalšími pätnástimi mladými ľuďmi z celého Slovenska sme sa od začiatku roka stretávali, aby sme spolu riešili otázky na tému Klimatická spravodlivosť, alebo podľa oficiálneho názvu – „Let´s talk Young. Let´s talk Climate Justice“.
Po zúženom výbere sme sa spolu s ešte jedným slovenským dievčaťom Ivanou a mojou sestrou Lenkou, ako naším sprievodcom a splnomocnencom, vybrali zastupovať Slovensko na medzinárodné fórum do španielskeho Bilbau v dňoch 28. – 30. júna 2022.
Zúčastnili sme sa na množstve workshopov, absolvovali množstvo diskusií s analytikmi, s mladými ľuďmi zo šestnástich krajín a ich ombudsmanmi.
„Celý program bol rozdelený na mnoho zaujímavých častí. Najviac sa mi páčili skupinové aktivity, kde každý štát dostal špecifickú úlohu a naše výsledky sme potom predstavovali ostatným. Na fóre sme mali prednášky aj od rôznych špecialistov, analytikov, s ktorými sme sa rozprávali o tom, ako sa nás dotýka ekológia, klimatické zmeny, koho najviac ovplyvňujú a ako vieme aj my pomôcť. Bolo skvelé počuť, ako sa dá naozaj maličkými zmenami dosiahnuť veľmi veľká zmena vo svete,“ hovorí Ivana, spoluúčastníčka fóra.
Vysádzali sme stromčeky v španielskych lesoch. Vypracovávali projekty . Riešili otázky ohľadom vplyvu klimatickej zmeny na detské práva. Áno, naozaj to spolu súvisí. A myslím, že každý z nás si odtiaľ okrem množstva zážitkov, nových kamarátov z rôznych kútov sveta či dobrých dojmov odniesol hlavne množstvo poznatkov. Vedeli ste napríklad, že deti narodené v roku 2020 majú väčšiu prispôsobivosť voči zmenám klímy ako ich rodičia? Alebo že Afrika vytvára iba 3% Co2 a tým pádom si povedzme pravdu, že “nemusíme” naprávať Afriku, ale mali by sme naprávať sami seba.
A teraz zase späť ku mne. Ako to už býva zvykom, hlavne v mojom živote, nikdy nič nejde podľa plánu. Po vrúcnej rozlúčke s novými kamarátmi sme každý nasadli na lietadlo späť domov a my z Bilbaa smerom do Düsseldorfu. Prvý problém nastal práve tu. Lietadlo z Nemecka zrušilo svoj let a my sme spolu s Ivanou a Lenkou zostali na letisku bez náhradného letu. Nakoniec sme museli prečkať noc v letiskovej hale plnej množstva ľudí s podobným osudom a až na ďalšie ráno sme leteli do Prahy. Z Prahy na Slovensko sme cestovali vlakom. Pričom nastal druhý problém, naša jazda vlakom sa predĺžila o cca sedem hodín kvôli človeku, ktorý sa rozhodol ukončiť svoj život práve pod naším vlakom. Verte, že keď som vystúpila z vlaku na peróne v Trnave a uvidela moju plačúcu maminu, ktorá bola rada, že vidí svoju dcéru, nebolo mi všetko jedno. Myslím, že bez podpory rodiny a najbližších priateľov by sme návrat domov naozaj nezvládli. Veľkou oporou nám bola moja sestra Lenka, bývalá študentka práve nášho gymnázia, ktorá dokázala všetko na letisku odkomunikovať a dostať nás bezpečne domov.
Ale aj toto je určitým spôsobom životná skúsenosť. Pobyt na danom fóre mi dal naozaj veľa a aj keď viem, že sa veci ohľadom klímy nedajú meniť veľkými skokmi, krok po krôčiku je šanca zmeniť svet k lepšiemu.
Žiadne komentáre