V poslednom čase ma zasiahla zvláštna epidémia. Nie je to žiadna chrípka ani angína. Je to epidémia, ktorá postihuje mladých futbalistov, a úprimne povedané, vôbec jej nerozumiem.
Každý hovorí niečo iné, no mnohí z nich plánujú po dorasteneckom futbale skončiť. Jeden vraví, že ide študovať, druhý, že už nemá motiváciu, tretí sa bojí mužského futbalu. Zhodnú sa však na jednej a tej istej vete: „Už ma to nebaví.“
A práve tejto vete nerozumiem. Ako je možné, že človeka prestane baviť niečo, čomu venoval väčšinu svojho doterajšieho života? Je to, akoby som jedného dňa povedal, že ma už nebaví dýchať. Jednoducho mi to nedáva zmysel.
Často sa zamýšľam nad tým, čo za tým naozaj stojí. Či je dôvodom naozaj škola. Je síce pravda, že s vekom pribúda viac povinností a prichádzajú dôležité skúšky, ako sú prijímačky na vysokú školu, maturita a všetko, čo s tým súvisí. Napriek tomu si myslím, že ak človek naozaj chce, vždy si vie zariadiť život tak, aby zvládal robiť veci, ktoré musí, ale zároveň aj tie, ktoré ho bavia.
Podobne premýšľam aj nad prechodom do mužského futbalu, čomu do istej miery rozumiem. Pre niekoho môže byť ťažké adaptovať sa medzi staršími hráčmi. Často to nie je ani príjemné, keď na vás na dedinských futbalových ihriskách kričia fanúšikovia a neraz aj samotní spoluhráči. Aj preto môže byť tento prechod pre mnohých náročný.
Chápem, že niektorí hráči nemajú podporu doma, v tíme alebo stratia motiváciu sami v sebe. Ale ako môže povedať niekto, komu sa darí, dostáva podporu zo všetkých strán a môže mať pred sebou ešte veľa možností, že ho futbal nebaví?
Niekedy sa dokonca zamýšľam nad tým, či prestane baviť človeka futbal ako taký, alebo ho prestane baviť všetko, čo si futbal vyžaduje. Tréningy v daždi, únava po škole, tlak na výkon či sklamanie z prehier. Možno práve v takých chvíľach človek zistí, ako veľmi má tento šport rád.
Ja to mám v tejto situácii nastavené trochu inak. Aj mňa čakajú veľké životné skúšky a nové povinnosti. Napriek tomu som presvedčený, že s futbalom, ktorý hrám takmer celý život, v dohľadnej dobe určite neskončím.
Ak by som mal ísť študovať do iného mesta alebo dokonca do inej krajiny, čo aj plánujem, vždy by som hľadal spôsob, ako vo futbale pokračovať a napredovať a nie dôvod, prečo skončiť.
Zároveň mám pred mužským futbalom rešpekt, no svojím spôsobom sa naň teším. Vnímam ho ako určitý vrchol mládežníckeho futbalu, kde sa už v ničom nepoľavuje, chyby sa neodpúšťajú a nikto vám nič nedaruje zadarmo.
Aj keby som sa raz nedostal do klubov, kde sa futbal hrá profesionálne a za peniaze, stále som presvedčený, že nikdy nebudem hľadať dôvod na to, aby som povedal: „Chcem skončiť.“
Možno sa mýlim a futbal naozaj niektorých ľudí po rokoch prestane baviť. No napriek tomu si stále kladiem tú istú otázku. Končia mladí futbalisti preto, že naozaj stratili lásku k futbalu, alebo preto, že sa boja toho, čo ich čaká za hranicou „detského“futbalu?
Žiadne komentáre