Keď sa dočistila, opatrne skontrolovala, či je to dráča stále na tom istom mieste ako pred necelou sekundou, kedy to kontrolovala naposledy. Bolo tam. Dostala nápad ako pokračovať ďalej v začatej konverzácii.
„Ako sa voláš?“ hneď ako to dopovedala, uvedomila si, že dráčik nevie rozprávať. Nemyslela si, že dokáže písať, aj keď by ju to vôbec neprekvapilo, koniec koncov rozumel každému jej slovu, alebo sa tak aspoň tváril, o koľko ťažšie by bolo písať? Dráča sa na ňu pozrelo a potom sa so značným entuziazmom pustilo do pantomímy. Postavilo sa na zadné, vyplo hruď, dokonca sa zdalo, že dvihlo obočie a pokúsilo sa vyčariť okúzľujúci úsmev. Medzera zízala s ústami dokorán. Po pár minútach sa jej opäť začali točiť kolieska v mozgu, ktorý utrpel náhly a nečakaný reštart a v prvom rade sa pokúsil dievča udržať vo vzpriamenej polohe. Po skontrolovaní niekoľkých hlavných životných funkcií sa vrátil k predchádzajúcej aktivite. Medzera pochopila snahu dráčaťa vsugerovať jej jeho meno pomocou bizarnej verzie stolovej hry aktivity a skúsila hádať.
„Smejko?“
„Hrdáčik?“
„Casanova?“
Teraz bol rad na príšerke, aby nechápavo hľadela. Nemala síce tušenie, kto alebo čo je „Casanova“, ale niektorým veciam nemusíte rozumieť na to, aby ste vďaka nim totálne nechápali. Chvíľu zvažovala, či sa pokúsi v reči tela pokračovať, ale nakoniec to preventívne zarazila, za presvedčenia, že by niekto mohol prísť k úrazu. Sadla si a do prašnej zeme napísala chvostom jedno slovo:
„Jack.“
„Ou…“ zatvárila sa Medzera prekvapene a trocha sklamane.
„Uhm, dobre teda Jack, máš teraz niečo na robote?“
Jack odmietavo zavrtel hlavou.
„Keď niekam pôjdem, budeš ma sledovať?“ zisťovalo dievča neiste.
Drak prikývol.
„Dóóóbre, tak teda asi pôjdeme ku mne domov, či?“
Drak prikývol.
„Fajn, tak poď.“
Vykročila smerom k Hniezdu, dráča cupitalo za ňou.
V laboratóriu sa počiatočná hysterická panika upokojila. Teraz tu bola iba slonia dávka nevraživosti, prechádzajúca na vlasovo tenkom vlákne sebaovládania nad obrovským morom krvavej hádky a, áno, mizérie.
Quarteto scientico sa snažilo prísť na to, čo urobiť ďalej. Na porade sa zúčastnil aj Ondrej, ktorý medzičasom vyšiel z tieňov a zo všetkých síl sa snažil pôsobiť nápomocne a hlavne nevinne. Upratovač sa po jeho poznámke o hlboko zemných zlodejoch rozhodol ísť existovať niekam inam, kde, ako to mal vo zvyku, sa venoval povznášajúcej činnosti umývania podláh.
„Dobre, čo navrhujete?“ položila závažnú otázku Veronika.
Štvorica si vymenila pohľady, dva modré, jeden hnedý a jeden síce modrý, ale schopný vyrývať hlboké ryhy do tvrdeného skla. Všetci si uvedomovali, čo nakoniec príde, ale nevedeli sa s tým úplne zmieriť. Bolo to proti zmyslu toho, že tu dole vôbec boli. Museli by si zbaliť veci, nachystať skafandre a potom vyjsť von cez DVERE! To by už mohli celé laboratórium zlikvidovať a začať …
Začať čo? Odznova celý výskum, alebo niečo úplne iné? Pestovanie tabaku v podzemných podmienkach? To by sa neuchytilo, nikto z nich nefajčil. Navyše Jack sa dostal von, o tom nemohlo byť pochýb. To dráča im všetkým prirástlo k srdcu. Okrem toho celá táto maškaráda s c budovou na výskum citlivej a tajnej vedeckej témy umiestnenej dve desiatky metrov pod zemou, takže oprava tajným bunkrom s vedeckým zameraním, bola preto, aby sa subjekt J číslo 225 nedostal von, kde by sa mohol v nehostinnom prostredí zraniť, ochorieť, alebo podľa posledných pozorovaní rozpadnúť na malú kôpku divného mastného prachu.
Nikto z nich nevedel, čo môžu hore čakať, aj keď to, samozrejme, nikto nedal najavo. Ako tak nad tým každý z nich rozmýšľal, neboli si ani tak celkom istí, pred čím vlastne utekali do bunkra s vedeckým zameraním. Všetci si nejasne vybavovali záblesky, explózie a prekvapivé ticho. Vedeli, že sa to všetko odohralo veľmi dávno. Boli si vedomí toho, že nejaký nie jednoznačne určený čas prespali v kapsulách pre nerušený kvalitný a hlavne dlhý (niekedy aj pár storočí) spánok od firmy Nightmare. Rovnako aj celý personál, možno okrem upratovača. O tom síce nikto veľa nevedel, ale úplne všetci sa zhodli na tom, že ak je niekto schopný prežiť pár storočí sám v zle osvetlených miestnostiach iba s mopom v ruke, tak je to on. Navyše pôsobil tak nesmrteľne všade prítomne a zároveň neprítomne.
„Čo keby sme vyslali drony, aby obzreli terén?“ odpovedal Veronike na otázku Ondrej, potom ako si uvedomil dĺžku trvania ticha, s čím sa objavila aj nemenná skutočnosť, že to práve on, hoci na vlastné riziko, bude musieť posunúť konverzáciu ďalej.
„Žiadne drony nemáme.“ Skonštatovala Júlia bez toho, aby odtrhla zrak od konkrétnej molekuly ničoho v rohu miestnosti, ktorú už desať minút pozorovala.
„Môžeme nejaké postaviť?“
„Si tu jediný mechanik, navyše určite nemáme súčiastky na nejaké komplexnejšie technické hračky.“
„Pravda.“
Nastala ďalšia dlhá chvíľa. Molekula ničoho sa rozhodla skočiť si na návštevu k svojej sesternici v opačnom rohu miestnosti, čo ale nezabránilo Júlii na ňu naďalej zízať.
„Dobre.“ prelomila nakoniec ticho Otília, vstávajúc zo stoličky.
„Choďte si pobaliť veci, musíme ísť hore za ním.“
Zvyšní traja chvíľu nehybne sedeli, potom všetci prikývli a rozišli sa do svojich izieb, za účelom pobalenia všetkého dôležitého, potrebného a nevyhnutného.
Idú na povrch.
Medzera, s Jackom za pätami, vyšla zo skládky. Nie že by to bolo veľké zlepšenie. Krajina celkovo veľmi nestála za to, skoro žiadne stromy, kopa náhodne pohádzaných harabúrd a veľká hromada ničoho. Rozdielom bola iba absencia šrotových dún a kopcov, z ktorých Medzera a niekoľko generácií pred ňou vyhľadávalo a lovilo „užitočné súčiastky“. Vyzeralo to ako deň po konci sveta. Keďže ale nemala okolité prostredie s čím porovnať, pretože sa tu narodila a prežila celý svoj doterajší život, neprišla jej krajina ničím neprirodzená. Pre ňu bol utorok poobede, úplne bežný čas na návrat do Hniezda.
Hniezdo predstavovalo dedinu/mesto/usadlosť ľudí, ktorí sa všetci poznali navzájom a pomáhali si navzájom prežiť prvé dni/mesiace/roky PO. Od prvých dní/mesiacov/rokov po PO ubehlo niekoľko storočí. Z Hniezda sa stalo pomerne veľké malomesto, kde každý poznal iba tretinu ľudí. Malo byť vystavané v systéme sústredných kružníc, ktorých centralita mala predstavovať božstvo ozubeného mechanizmu. Kvôli nezhodám architektov, murárov a pospolitého obyvateľstva, pretrvávajúcich niekoľko pokolení, bolo nakoniec postavené v nesystéme úplne neusporiadaných kružníc, paradoxne tvoriacich oveľa lepšie vyobrazenie božstva ozubeného mechanizmu. Samozrejme všetci sa tvárili, že to bola súčasť veľkého, grandiózneho plánu, o ktorom nikto nič netušil, ale myslel si, že ostatní áno, a preto nikdy nič nepriznal, vďaka čomu Veľký, grandiózny plán, na vlastný údiv, pokračoval v existencii.
Žiadne komentáre