(NA GUT) Začíname! je predstavenie Divadla Jána Palárika v Trnave, mapujúce život nacistického zločinca Adolfa Eichmana.
Ako si predstavíte zarytého nacistu, odborníka na finálne riešenie židovskej otázky? Ako mocného muža s bystrým pohľadom a železnými päsťami, ako týčiacu sa potvoru s rohami a papuľou, z ktorej sa valí oheň aspoň v podobe vzletných slov a úderných fráz mámiacich ku zlým činom? Alebo ako obyčajného tajtrlíka so zlým zrakom, ulízanými vlasmi, vysokými kútmi a zmätkom v tvári? Panáka, akého vídame každodenne v uliciach, možno sami jedným sme, zmäteným človiečikom uväzneným v Büro. Tak sa Adolf Eichman – v perfektnom prevedení Michala Jánoša – divákovi predstaví na začiatku inscenácie, rozprávajúc sa sám so sebou, pýtajúc sa na príchod neznámeho človeka prostorekej upratovačky, predstavujúcej nižšiu vrstvu, prv Židom závidiacu, neskôr prizerajúcu sa na ich utrpenie.
Hra je výnimočná v tom, že neukazuje len jednu stranu polemiky, neposkytuje priestor iba Eichmanovi, iba Židom alebo iba niekomu inému. Prostredníctvom štyroch hercov spoznávame mnohé známe i neznáme osobnosti či už z radov nacistických pohlavárov, rabínov alebo obetí koncentračných táborov, ktoré divákovi sprostredkúvajú svoj pohľad na vec, svoje myšlienky a pocity, obhajoby a vysvetlenia. Vzniká konverzácia medzi obeťami a vrahmi, vedúcimi a podriadenými, divákom a hercom. Je iba na sledujúcich, aby sa rozhodli, komu veria, komu dôverujú a rozumejú, s kým sa stotožňujú.
Komorný dojem dialógu umocňujú aj magické priestory Štúdia, ktoré ma asi nikdy neprestane očarovať svojou vťahujúcou mocou. Od momentu, čo som si sadla do sedadla, mnou prechádzal pocit, že naozaj sedím v jednej miestnosti s Hansom Frankom, Heinrichom Müllerom a Adolfom Eichmanom a z nejakého dôvodu riešime Eichmanovo detsvo, kariérne vzostupy, pády a len tak mimochodom aj deje v Tretej ríši. Samozrejme, pravdaže, jasné, hovorila som si. Nemala som o tom žiadnu pochybnosť, tak veľmi som bola dokonalým prevedením, kulisami a hereckými výkonmi vtiahnutá do deja.
Celým predstavením sa tiahnu dve otázky: je zločinom plniť príkazy svojho štátu? A prečo sa Židia nebránili? Rovnaké dilemy rieši vo svojom náročnom diele Eichman v Jeruzaleme aj filozofka Hannah Arendtová. V knihe podrobne reportuje priebeh procesu s Eichmanom a zaznamenáva všetky rozhodnutia vedúce ku genocíde. Majstrovsky vytvára ucelený obraz banálneho muža, poslušného úradníka, tak veľmi zaslepeného túžbou po zadosťučinení a kariérnom postupe, že zahodil všetky morálne a etické princípy, ak dáke vôbec mal. Arendtová Eichmana predstavuje ako nie veľmi bystrého, zato iste šikovného pracovníka, akého by chcel mať v kancelárií každý zaneprázdnený šéf, hocako zvláštne to v svetle dopadu jeho činov znie. Najdesivejšie na Eichmanovi je, že ktokoľvek by sa mohol ocitnúť na jeho mieste, poslúchajúc zvrátené rozkazy, či už zo strachu o život alebo z čírej poslušnosti a potreby uspokojiť nadriadeného, potreby cítiť sa dôležitým. Vedel a videl, kam ich vezú, rovnako ako my vieme a vidíme, čo robia s imigrantmi v moriach a na súši, rovnako ako my vieme a vidíme, čo sa deje na Ukrajine, v Číne, všade vo svete. Potlačme husté reči. Sme len to, čo sa podrobilo skúške.
Román, rovnako ako inscenácia, ukazuje odvrátenú stranu mince, a to Židovské rady, ktoré priamo rokovali s nacistami, najmä s Eichmanom. On sám bol sionista, čiže zástanca samostatného židovského štátu a s predstaviteľmi Židovských rád sa snažil o čo najrýchlejšie a najplynulejšie presídlenie créme de la créme židovského národa, na čo doplatili všetci nevzdelaní, chudobní a jednoduchí ľudia slepo veriaci svojim lídrom. Práve židovské rady a tajné dohody sú špinavou škvrnou na židovskom utrpení a čiastočnou odpoveďou na druhú otázku. Skúsme sa vcítiť do obyčajného židovského dievčaťa, ženy, muža, to je jedno. Zástupca vašej komunity vám povie, že všetko je v poriadku, všetko sa vyrieši, nič sa nedeje a stačí iba nastúpiť do vláčiku. Okolo stoja muži so zbraňami v rukách, predstavy o bezpečnom nenastúpení alebo úteku sú zbytočné. Dokonca aj pri vízii tábora jestvuje nádej, že to práve ja prežijem, možno sa to mne podarí, nájdem nejaký spôsob. Je to naivné, ale taká už je ľudská psychika.
Polarizujúce existenciálne otázky sa v inscenácii striedajú s umne zasadenými komickými momentmi, ktoré však nijako neodľahčujú ťažobu témy, ba naopak ju zdôrazňujú. Práve tieto momenty ukazujú Eichmana ako človeka z mäsa a kostí, tak veľmi obyčajného, až je z toho človeku do plaču. Človek by očakával, že organizátor vraždiacej mašinérie sa bude odlišovať od slušného ľudu dákym výrazným fyzickým alebo psychickým znakom, anomáliou, niečím jasne vyznačujúcim, že tento tvor k nám nepatrí. Márne hľadáme na zločincoch histórie ohnivé ornamenty vypálené Satanom samotným, zbytočne im prisudzujeme komplikované duševné újmy. Zlo sa málokedy dá vysvetliť, ohraničiť, prisúdiť len určitej skupine. V tom spočíva jeho banalita.
Okrem spomínaných otázok sa vynára tá najdôležitejšia, pertraktovaná aj počas Norimberského procesu. Majú prednosť zákony štátu pred zákonmi morálnymi, ľudskými? Môžeme niekoho obesiť za to, že si plnil svoje povinnosti? Nie je to skôr chyba ľudí, čo tie zákony uzákonili? Môžeme niekoho odsúdiť za to, že nepočúval hlas svedomia v prostredí, ktoré tento hlas potláčalo?
Posledná pasáž divadla aj knihy sa venovala rozsudku, odvolaniu a poprave. Eichmana uniesla z Argentíny Izraelská polícia, kde roky žil pod falošnou identitou, aby ho postavili pred spravodlivosť v zinscenovanom súdnom procese v Jeruzaleme. Práve miesto súdu obmedzovalo predvolávanie svedkov obhajoby, boli porušené i mnohé iné pravidlá spravodlivého súdneho procesu. Otázkou je, či si niekto ako Eichman zaslúži spravodlivý súdny proces. Ako poukazuje Arendtová, pred druhou svetovou vojnou a holokaustom neexistoval typ súdneho procesu ako ten v Norimbergu alebo v Jeruzaleme a neexistoval typ zločinca ako Eichman, a tak sudcovia, prokurátori a ani obhajoba sa nemali od čoho odraziť, nemali podľa čoho postupovať vo svojich rozhodnutiach. Autorka kritizuje prokurátora za teatrálne výstupy a úplné minutie podstaty skutku vo svojich prednesoch, naopak vyzdvihuje sudcov za ich snahu porozumieť a pochopiť zločinca, nie mu však odpustiť. Na konci diela Arendtová majstrovsky vystihla Eichmanov zločin a odpovedala na všetky otázky. Skonštatovala, že aj keby Eichman nemal nič iné než smolu, že sa stal nástrojom v organizovaní masovej vraždy, faktom je, že aktívne podporoval politiku masového vraždenia. „A pretože ste podporovali a vykonávali politiku, ktorá nechcela zdieľať túto planétu so židovským národom a s množstvom iných národov – akoby ste vy a vaši nadriadení mali akékoľvek právo určovať, kto by mal a kto by nemal obývať tento svet – sme toho názoru, že od nikoho, to jest od žiadneho príslušníka ľudskej rasy nemožno očakávať, že bude chcieť zdieľať túto planétu s vami. Toto je dôvod, a toto je jediný dôvod, prečo musíte odvisnúť.“
Inscenácia sa končí prevedením smrti na šibenici – Eichman má na krku povraz – čo len potvrdzuje čarovnú moc Trnavského divadla urobiť „z hovna bič“. (NA GUT) Začíname! Je asi najlepšie predstavenie, aké som za svoj krátky život videla, bez preháňania alebo líškania sa. Predstavovalo všetko, čo divák od divadla očakáva a všetko, čo má v divadle nájsť. Hlboký intelektuálny presah, zamyslenie sa nad minulosťou, súčasnosťou i budúcnosťou, komickú zložku a ani náznak patetizmu v tak ľahko spatetizovateľnej téme. Žiadna postava z neho nevychádza čistá, nepoškvrnená, dokonca ani Židia nie. Kráčajúc domov, triediac svoje dojmy, ma však prepadla zlá predtucha. Jazyk nacistov sa až príliš podobal jazyku ľudí zvolených v nedávnych voľbách. Bizarné konštrukty namierené na nehodiacu sa skupinu obyvateľstva zneli priam totožne s bizarnými konštruktami prezentovanými v médiách a na internete. Nezabúdajme na to, ako ľahko sa človek stane prizeračom, dokonca až kumpánom pri páchaní zla.
Žiadne komentáre