Počas Dní zdravia sme mali tú možnosť nielen sa stretnúť s vrcholovými športovcami – Marcelom Lomnickým (hod kladivom), Liborom Charfreitagom (hod kladivom) a paralympionikmi Radoslavom Malenovským (streľba) a Petrom Zaťkom (curling) , ale sa aj niečo viac dozvedieť o ich detstve, vtipných momentoch z pretekov, výhodách a nevýhodách vrcholového športu či bežných problémoch handikepovaných športovcov.
Olympionici
Je úžasné, ak sa hobby stane prácou, ktorá vás napĺňa. Keď sa od malička venujete niečomu, čo naozaj má zmysel. „Na základnej škole sme robili rôzne športy. Vybíjaná, volejbal… Dostal som sa trošku k atletike. Prvé preteky som mal ako mladší žiak v skoku do diaľky. Skúšal som guľu, disk aj hod oštepom. Ale to mi nikdy poriadne nešlo. Najviac mi sedelo kladivo. Priam som to miloval.“ Začal rozprávať o svojich začiatkoch Libor Charfreitag, slovenský rekordér v hode kladivom. Je účastníkom troch olympijských hier, siedmich Majstrovstiev sveta, piatich Majstrovstiev Európy a štyroch svetových atletických finále. Ako jediný slovenský atlét sa prebojoval do Svetového atletického finále, vo svetovom rebríčku IAAF bol najvyššie postaveným Slovákom – na 9. mieste. Kariéru začínal aj končil v trnavskej Slávii.
„Moje prvé veľké preteky boli Majstrovstvá sveta juniorov v Sydney v Austrálii. Šiel som tam plný strachu, vôbec som si neveril. Skončil som trinásty v strede štartového poľa. Taký priemer. Ostatní ma prehadzovali cez rameno.“ Vzápätí na to Libor dostal ponuku ísť študovať do USA, kde bolo možné zosúladiť štúdium na univerzite a zároveň trénovať. Rozhodol sa to prijať a v jeho živote nastala obrovská zmena. Libor zdôraznil, že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké urobil. Rok čo rok sa zlepšoval, až sa vypracoval na svetovú špičku. „Všetkým som to potom vrátil. Tí, čo ma v Sydney prehadzovali cez rameno, teraz nemali šancu.“ Jeho hlavná časť kariéry sa odohrávala v USA, po osemnástich rokoch sa vrátil. Dva roky skúšal trénovať doma na Slovensku. Avšak, už to veľmi nešlo. Vyšší vek sa podpísal na výkone. Prišli zdravotné problémy. Nakoniec v roku 2017 ukončil svoju kariéru. „Kariéra bola dlhá aj preto, že sme sa rozumne pripravovali. Nič sa nepreháňalo. Nakoniec bola aj úspešná. Takže som za to rád. Šport mi veľa dal. On veľa dá, ale aj vezme. Nemáte na veľa vecí čas, vlastne nemáte čas skoro na nič. Musíte si zvážiť, čo je pre vás dôležitejšie. Každý robí svoje rozhodnutia sám. Ja som sa rozhodol správne.“
Pár úvodných slov o sebe a o začiatkoch svojej športovej kariéry povedal aj Marcel Lomnický. „Ja som začínal ako krasokorčuliar, trvalo to asi 4 roky. Mamina ma prihlásila, pretože som bol obézny. Trošku tučný a chcela, aby mi zmizlo bruško. Kamaráti sa mi začali smiať, prirovnávať ma k homosexuálom, pretože nosím obtiahnuté nohavice. Postupne som od krasokorčuľovania upustil a prešiel k vrhačstvu.“ Marcel Lomnický, rodák z Nitry, je reprezentantom Slovenska v hode kladivom. Účastník dvoch olympijských hier, štyroch Majstrovstiev sveta, piatich Majstrovstiev Európy.
„Taktiež som dostal ponuku študovať v Amerike. Na základe mojich športových výsledkov, ktoré som v mladosti dosahoval. Úžasná príležitosť. Človek nemá len tak možnosť študovať v USA. Je to veľmi drahé. Každopádne, ak máte možnosť a ten šport za to zaplatí, choďte do toho. Uvidíte svet, naučíte sa jazyk, venujete sa tomu, čo vás baví. Na druhej strane ste zase preč od rodiny, kamarátov… A ako povedal Libor, nemáte na nič poriadne čas. “ Marcel sa v Amerike zlepšil na úroveň, vďaka ktorej sa dokázal kvalifikovať na svoju prvú olympiádu. Momentálne stále súťaží, jeho kariéra ešte neskončila. Po piatich rokoch sa vrátil z Ameriky na Slovensko.
Chcela som, aby nám hostia prezradili aj nejaké pikošky, vtipné a trápne momenty, ktoré sa im na pretekoch stali: „Napríklad v Barcelone 2010 na Majstrovstvách Európy,“ chytil sa témy Libor, „sa mi stalo, že som mal ísť na pokus, hádzať, zasekol sa mi zips na bunde a dosť ma to rozčúlilo. Nevedel som sa poriadne sústrediť. Ešte k tomu mi praskla šnúrka na elasťákoch. Stále som si ich vyťahoval, na najdôležitejšom preteku v roku. Tá koncentrácia sa premiestnila niekam inam a už som sa vôbec nevedel sústrediť. Tak som tú bundu roztrhal, zahodil a šiel hádzať, ale už to nebolo ono. Libor aj napriek nepríjemnej menšej prekážke získal v Barcelone 1.miesto. „ Môžeme trénovať koľko chceme, pripravovať sa… vždy nastane nejaký takýto moment práve v tom najdôležitejšom okamihu, kedy potrebujete byť v úplnej psychickej rovnováhe. Vy to absolútne nečakáte. Bohužiaľ, musíte s tým rátať.“
A čo Marcel? „Mne sa raz stalo v Dubnici, že ako som hodil, kladivo dopadlo na nejakú garáž. To by nebol až taký problém, ale v tej garáži býval bezdomovec, ktorý vybehol a zavolal policajtov, že som sa ho pokúsil zabiť. Takže som musel vypovedať na polícii. Nechcel mi vrátiť kladivo, lebo je to vraj moja vražedná zbraň. Ako odškodné si pýtal 42 miliónov eur. Ale nakoniec sa teda potvrdilo, že sa nechystám nikoho zabiť.“
Prišlo aj na otázku, ktorú som mala na jazyku celý čas. Aký majú názor na doping? Slova sa chytil Libor: „Samozrejme negatívny. Veľakrát sa mi tiež stalo, že nás ostatní takto oklamali. Súperi boli testovaní a ich výsledky vyšli pozitívne. Stalo sa to aj na veľkých pretekoch a jeden mal trikrát pozitívny test, za čo je doživotný dištanc. Chlapec stále preteká.“
K odpovedi sa pridal aj Marcel. „Snažíte sa získať výhodu, ktorá nie je normálna. Deje sa to aj napriek naozaj prísnym kontrolám, ktoré máme. Treba pravidelne hlásiť svoj pobyt, tri mesiace pred súťažou nahlásiť, kde sa budete nachádzať, čo budete robiť. Berú všetky vzorky. Krv až štyri ampule, moč… Samozrejme, s kontrolami súhlasím, len je to niekedy obťažujúce. Napríklad sa ponáhľam na letisko, otvorím dvere a tam stojí komisár. Nemôžem ho poslať preč. Každopádne to absolvujem . Doping tu bol, je aj bude. Záleží na vás, či chcete hrať fair play, alebo riskovať basu a svoje zdravie.“
Paralympionici
Radoslav Malenovský je slovenský profesionálny paralympijský športovec. Strelec. Zúčastnil sa na troch paralympijských hrách. V Rio de Janeiro 2016 skončil na 4. mieste. Je majstrom sveta z CheongJu 2018, držiteľom svetových rekordov a prvý v svetovom rebríčku. Radoslav žil normálny život až do svojich 16 rokov, keď po nešťastnom skoku do vody 4. júla 2003 utrpel vážne zranenie, zlomeniny krčných stavcov s poranením miechy. Napriek mesiacom rehabilitácie potrebuje na každodenný pohyb invalidný vozík.
„Po úraze sa môj život trochu zmenil, ale stále som bol ten istý Rado, ten istý človek, ktorý mal teraz len o kolieska naviac. Viete, ľudia, keď uvidia vozíčkara, odvracajú zrak, správajú sa zvláštne, začnú nás strašne ľutovať, alebo sa boja vôbec niečo povedať. Keď som si šiel kupovať moje prvé auto a prišiel som do autosalónu s otcom, rozprávali sa s ním, nie so mnou. A čo by ten chlapec potreboval… ako psa keby ste priviedli na vôdzke. Hovorím – halóóó – ja som tu, ja si idem kúpiť to auto, tak sa so mnou rozprávajte, nie som mentálne retardovaný ani nič podobné. S tým som sa stretával často, dnes už oveľa menej.“ Obaja športovci majú špeciálne prispôsobené autá, aby im šoférovanie nerobilo problém.
Šport sa stal veľmi dôležitou súčasťou Radoslavovho života. Čím dlhšie sa športu venuje, tým viac mu prepadáva, a tým viac si uvedomuje, čo všetko mu do života dal. Tvrdí, že športová streľba je o neustálom prekonávaní vlastných možností, a preto si ho získala. V priemere denne trénuje cca 8 hodín. Rátané sú do toho aj prestávky, pretože kým sa napríklad dostane na plaváreň, ubehne približne hodina.
Je to náročné aj z hľadiska financií. Momentálne teraz v októbri letí na Majstrovstvá sveta do Sydney, kde potrebuje vlastného asistenta. 1000 eur stoja len letenky. Podobnú sumu zaplatí tiež za ubytovanie. Sám si nemôže vybrať hotel, rozhoduje o tom organizátor súťaže. Musí zarátať poplatky za dopravu a personál. Takže priemerne Radoslav zaplatí za účasť na Majstrovstvách sveta s asistentom 10 000 eur. Výška jeho finančného balíka, ktorý dostáva od ministerstva, závisí od výsledkov. „Peniaze, ktoré dostávame, nie vždy stačia. Je to náročnejšie. Za 1. miesto na Majstrovstvách sveta som dostal 40 000 eur. Avšak ledva to pokryje moje súťaže a len tak-tak zvládam aj tréningovú prípravu. Môj šport nie je až taký populárny, keďže nie som žiadny hokejista či tenista.“
Ďalší hosť, Peter Zaťko, v roku 2006 utrpel úraz po páde z výšky. Po ňom skúšal najskôr atletiku (vrh guľou, hod oštepom), až kým ho na curling nezlákala v Kováčovej súčasná spoluhráčka Monika. Na zimnej paralympiáde v Soči sa s tímom umiestnil na 6. mieste a taktiež je účastníkom Majstrovstiev sveta. Popri športe Peter normálne pracuje v poisťovni. „ Tiež som si musel zvyknúť, že od úrazu sa ľudia na mňa budú pozerať inak. Pokiaľ ste ale sám so sebou vyrovnaný, neštve vás to. Je pravda, že sa to zlepšilo, ale stále sa niekedy čudujú tomu, že vieme vykonávať bežné činnosti. Chodiť do práce, šoférovať a tak podobne.“
Šport tiež Petra motivuje prekonávať prekážky, tak ako Radoslava. Nevzdávať to a jednoducho bojovať. Pretože ak raz padnete na dno, len veľmi ťažko sa škriabete hore. Všetko sa dá zvládnuť, ak človek chce. Aj zmieriť sa so svojím hendikepom. Je to čisto iba o psychike. Ak sa obklopíte tými správnymi ľuďmi, váš život sa nijako nezmení. „Rodina je najdôležitejší faktor, rodičia sú hlavnými ťahúňmi v začiatkov, po fyzickej aj psychickej stránke.
Priznal, že aj on sa niekedy trápil a nevedel zmieriť s tým, čo sa v jeho živote udialo. No pochopil, že toto nie je správna cesta ako ísť ďalej. „Musíte si vážiť všetko, čo vám život prinesie. Napríklad moja prvá medaila. Bola v Prahe, niekto vypadol z tímu a tréner povedal – ideš. Boli to Majstrovstvá Českej republiky. Je to menšie ocenenie, ktoré mi však dalo veľa energie pokračovať.“
Petrov šport tiež nepatrí medzi enormne populárne a ich finančná dotácia bola na celý rok 60 000 eur, ktoré sa rozdelilo medzi piatich ľudí.
Aj tu ma zaujímalo, či sa aj medzi paralympijskými športami objavuje doping. „Neviem si predstaviť, že by u nás, v našom vozíčkarskom curlingu, bol doping prospešný. Nepoznám taký prípad, ani nemám takú skúsenosť. Neviem ako ty, Rado…“ obrátil sa Peter s otázkou na Radoslava.
„Ja mám takú milú príhodu. Vždy býva, že víťaz ide na dopingovú kontrolu a popri tom vyberú aj niekoho iného, len tak náhodne. Pred paralympiádou podmienka, aby ste sa mohli zúčastniť je, absolvovať 2 až 3 testy. Musia byť negatívne. Vtedy vás zaradia do programu, kedy tri mesiace dopredu vypĺňate tzv. Dni pobytu a každý deň tam dávate, kde sa budete nachádzať. Mne sa už napríklad stalo, že o pol druhej ráno mi zvoní telefón, že pri dverách je dopingový komisár a prišli ma testovať. O pol tretej odchádzal, pretože musel čakať, kým sa vyčúram. Tak sme sedeli na gauči, popíjal som minerálku a pozerali nejaké záznamy z futbalu. A čakali.“ Radoslav potvrdil, že v ich športe sa pravidlá porušujú. Vždy ho tréneri učili robiť veci správna a nepodvádzať. Pretože keď budú okolo neho chodiť rozhodcovia, znervóznie a prídu mu na to. „V mojom športe je veľa technických pravidiel, ktoré sa ľahko porušujú. Prídete na súťaž, vidíte, že tam polovica ľudí podvádza. Napríklad inak držia pušku. Ale nebudem chodiť za každým rozhodcom a hovoriť mu, že ten a ten robí to a to. Nechcete tam mať nepriateľov. Ale čo s tým, pokiaľ si to rozhodca nevšimne…“
Za návštevu aj za čas strávený s našimi žiakmi športovcom ďakujeme a držíme palce v ďalšej športovej kariére aj v osobnom živote.
Žiadne komentáre