Bezmocnosť – výročie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej

Ked’ sa blížilo výročie vraždy, častá otázka v novinách bola, čo ste robili, ked’ ste sa to dozvedeli. Ja  som sedela vo vlaku z Pezinka do Trnavy, unavená z tréningu, ked’ na obrazovke, kde obvykle bežia rozprávky, začali premietať správy a medzi nimi aj túto . Správu, ktorá zmenila celú krajinu.

Ked’ som v deň pochodu išla cez mesto s transparentom, sprevádzali ma mnohé podivné pohľady. Keby som bola poverčivá, asi by som musela vykonať nejaký obrad proti urieknutiu. Ľudia na mňa hľadeli ako na zločinca, výtržníka, niekoho, kto im chce strašne ublížiť, a pritom som len šla na  vlak do Bratislavy. Samozrejme, našli sa aj výnimky. Pár ľudí sa spýtalo, kde bude protest a kedy začína.

V Bratislave na mňa nikto divne nezazeral, ale pár spýtavých pohľadov sa mi ušlo. Na námestie som prišla priskoro, tak som si šla sadnúť do blízkej kaviarne.

Pán, sediaci pri vedľajšom stole, ocenil môj transparent a pochválil ma za občiansku aktivitu.

Prišiel čas protestu.

Za tú chvíľu sa na prázdne námestie nahromadilo množstvo ľudí. Postupne sme sa všetci kultivovane zoradili a našli si miesto. Protest sa začal krátkym hudobným vystúpením, po ktorom prišli  na rad príhovory. Niektoré boli veľmi zaujímavé, iné menej. Niektoré dojímavé, iné trápne. Ked’ stojíte v tomto obrovskom dave, počúvate všetky tie múdre slová, máte príležitosť rozmýšľať, prečo  ste vlastne prišli. Áno, uctievame si pamiatku dvoch mladých zavraždených ľudí, pohoršujeme sa nad zlou situáciou v krajine, kričíme heslá, mávame transparentami a štrngáme kľúčmi. Prečo?

Chceme sa zbaviť tej neúnosnej bezmocnosti v našich dušiach. Čo iné môžeme spraviť, ako vyraziť do ulíc, aspoň na chvíľu mať pocit, že sa tu niečo zmení k lepšiemu, že to tu raz bude dobré. Námestie vás naplní pocitom hrdosti, spolupatričnost a  napriek okolnostiam aj radosti. Radosti, že sa tu nájde toľko ľudí, ktorí sú ochotní stáť v zime a bojovať proti marazmu v tejto krajine. Ale potom vám dôjde, že títo ľudia sú tu presne preto, prečo aj vy. Nebojujú proti nespravodlivosti a nefunkčnosti, s ktorou sú takmer dennodene konfrontovaní, ale proti vlastnej bezmocnosti.

Ked’ stojíte uprostred takého veľkého davu, necítite zimu, ale napriek tomu sa trasiete. Trasiete sa od smútku nad slovami Jankovho otca, ktorý sa po roku rozhodol prehovoriť. Aj ked’ sa nezaujímate o politiku a dianie okolo seba, ste niekoho deťmi a možno aj máte deti. Ako vás táto vražda môže nechať chladnými? Áno, teraz vyťahujem úbohú kartu citového vydierania, ale nič iné mi neostáva.  Nemusíte na nikoho ukazovať prstom, vykrikovať hnevlivé slová alebo stáť na námestí. Nájdite v sebe empatiu k ich rodičom a o to chcem poprosiť každého z vás.

Ján a Martina nie sú prvými obeťami tejto krajiny. Stačí  ísť do kina na film Ostrým nožom, inšpirovaný vraždou Daniela Tupého. Každá generácia má svoje obete. Tieto dva prípady majú jedno spoločné. Ľudí, ktorí zomreli kvôli nefunkčnosti štátu.

Protest bol ukončený hymnou.

Na tých pár minút, čo znela hymna, som na to zabudla. Zabudla som  na svoje znechutenie z vraždy, na problémy, ktoré nás obklopujú. Spievala som hymnu svojej krajiny spolu s ďalšími 30 000 ľuďmi, a to bolo jediné, na čom  v tej chvíli záležalo.

#allforjan #allformartina

Loading...
Niečo sa pokazilo Načítať

Žiadne komentáre

Pridajte komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.