Pravdepodobne ste už všetci počuli o dvanástich šťastlivých dievčatách z našej školy, ktoré mali možnosť zúčastniť sa na medzinárodnej akcii SHE RUNS v Paríži. Pre mňa to bol jeden neskutočný týždeň, ktorý som si náramne užila, a keď mi na konci augusta prišiel e-mail od pána zástupcu, že naše dobrodružstvo bude pokračovať, hneď ma opustil smútok z končiacich sa letných prázdnin.
Okamžite som zalarmovala zvyšné dievčatá a tešila som sa, že opäť spolu zažijeme niečo nové. No následne som zistila, že tento výlet sa nebude týkať všetkých. V marci bolo do Paríža vyslaných po dvanásť dievčat a traja pedagógovia za každú z tridsiatich troch krajín, aby zažili super týždeň, navštívili nové miesta a spriatelili sa. No dvom vyvoleným dievčatám (plus pedagógovi) sa pobyt o deň predĺžil, pretože absolvovali aktivitu navyše, ktorá bola hlavným cieľom celého podujatia.
Tými obetnými baránkami sme boli ja a naša bleskáčka Katka a toto pokračovanie, o ktorom píšem, sa malo týkať iba nás. My sme boli tie, ktoré sa zúčastnili na Design Sprinte v obrovskom startupovom kampuse Station F.
A o čo tam vlastne išlo? ISF už dlho riešila problém, prečo je mužský a ženský šport nevyvážený. Isto to pochopíte týmto príkladom: Čo sa vám vybaví pri slove futbal? Najpravdepodobnejšími odpoveďami by boli lopta, ihrisko, možno váš obľúbený tím a samozrejme futbalisti. Prečo v mužskom rode? Veď baby môžu robiť tento šport rovnako ako hocikto iný. Ale veď to sami chápete, muži v športe bývajú často oveľa sledovanejší, čiže napríklad oproti ženám aj lepšie zarábajú. Rodové predsudky nás strašia neustále, napriek tomu, že žijeme v oveľa vyspelejšej dobe ako kedysi. A presne túto tému chcelo ISF rozobrať do hĺbky.
Čakalo nás zábavné a zaujímavo pripravené školenie, kde nás najprv rozdelili do rôznych skupín zložených z troch krajín. Spolu sme sa zamýšľali nad touto problematikou. Zistili sme, že hlavný problém nastáva vo veku, ktorý sa nás momentálne týka. Kládli sme si rôzne otázky, napríklad prečo sa dievčatá stránia športu, aké výhody či nevýhody to prináša , no zamýšľali sme sa aj nad všeobecnými podmienkami a hlavne nad zmýšľaním dievčat.
Rozhodujúcich je mnoho faktorov, často individuálnych, no zhodli sme sa, že veľkú úlohu zohráva záujem a zábava. Šport, tak isto ako iné aktivity, vás musí napĺňať a nemôžete sa mu venovať s odporom. Po všetkých konštatovaniach sme sa presunuli k praktickej časti, ktorej zadanie bolo jasné: vymyslieť čo najzaujímavejšiu a naozaj bláznivú športovú udalosť, ktorá by nezostala nepovšimnutá a svojou absurdnosťou by zožala obrovský úspech. Hlavné bolo vymyslieť to naozaj lákavo, aby sa do pohybu zapojilo čo najviac mladých. Vzniklo mnoho skvelých nápadov, no aj tak prevládali tie komické. Naša skupina stvorila nápad pretekať sa na detských odrážacích bicyklíkoch, popri tom by ste sa mali zbaviť loptičiek, ktoré máte uložené v košíčku a nesmiete dopustiť, aby vám niekto druhý podaroval ďalšie loptičky. A počas toho by do vás diváci hádzali rajčiny a špliechali vás vodnými pištoľami. Nepýtajte sa, ako sme k niečomu takému prišli.
Takže v skratke: aktivity sme vymysleli, povinne sme ich v našej kampusovej zostave odprezentovali, vypočuli si ešte motivačné rečičky a všetci sme sa pobrali domov vlastnými cestami. Na záver nás ešte všetkých dobrovoľne požiadali, aby sme sa pokúsili v našich krajinách niečo podobné zorganizovať, zapojiť žiakov aspoň na pár minút do pohybu, rozniesť myšlienku She Runs aj mimo Paríža.
Domov sme sa vracali namotivované a odhodlané niečo vlastné podniknúť. Požiadavka bola jasná a prišlo nám dosť nefér ju odignorovať, keď pre nás všetkých zorganizovali niečo také veľkolepé. A potom sme si uvedomili, že máme k dispozícii celkom vydarený koncept, a to naše Dni zdravia, ktoré mali už vtedy za sebou prvý ročník. Povedali sme si, že nič nové vymýšľať nebudeme, radšej našej akcii spravíme reklamu do sveta.
Koniec roka sa nám blížil a naša parížska zostava dala hlavy dokopy. Rozdelili sme si úlohy, vylepšili nejaké detaily a mohli sme si oddýchnuť. Všetko sme, samozrejme, dokumentovali a ISF sme zásobovali našimi krokmi.
Už by som sa mohla dostať aj k nášmu poslednému výletu, že? Ak ste sledovali náš školský instagram @najlepsi_blesk, isto viete, že sme sa spolu s Katkou a pánom zástupcom vybrali do takzvaného hlavného mesta Európy, Bruselu. Najprv som mala pochybnosti, ako to v takejto skromnej zostave zvládneme, no obávala som sa zbytočne.
Všetci traja sme sa vo štvrtok ráno 26. septembra stretli s plnými kuframi na trnavskej vlakovej stanici. Pamätám si, že večer predtým horel sklad chemikálií, ktorý som ja videla až z domu. Nebolo mi všetko jedno. Seriózne som rozmýšľala, že sa von vyberiem so šatkou na ústach, no asi by som vyzerala komicky, keďže ovzdušie bolo, vďakabohu, čisté. Len nástupište bolo plnšie ako zvyčajne a to bolo tým, že skorší rýchlik sa nedostavil, čiže sa všetci natrepali do nášho osobáku. Bolo to horšie ako preplnené cesty centra Paríža, a to už je čo povedať. Dospelí, dôchodcovia a študenti, všetci sme boli na seba natlačení ako sardinky, tým šťastlivým sa ušlo zopár miest na sedenie. Pamätám si, ako sme sa všetci tešili vždy, keď vlak zastavil, otvorili sa dvere a aspoň na chvíľu sme mali čerstvý prídel vzduchu. Nikdy viac!
Našťastie do Bratislavy sme sa dostali bez časového sklzu a už sme mali len počkať na dopredu vybavený odvoz do Schwechatu. Zložili sme sa na lavičke, skočili si po niečo malé na jedenie a zabíjali sme čas. Zo začiatku sme boli trpezliví, do odletu sme mali niekoľko hodín a len sme sledovali obmieňajúce sa taxíky. Pomaly nastával čas nášho vyzdvihnutia, no dohodnuté špecifické auto so slovinskými ešpézetkami (prečítali ste dobre, slovinskými!) a šoférom nikde. Začali sme si predstavovať rôzne možné scenáre: ako nakoniec zmeškáme let, alebo do taxíka vôbec nenastúpime a budeme sa musieť vrátiť do školy s hanbou. No nakoniec pán zástupca obvolal všetky možné kontakty a odvozu sme sa konečne dočkali. S vydýchnutím sme nastúpili a už sa len nechali viezť. Vodič bol príjemný, no sám dosť zmätený, keďže Bratislavu nepoznal a stratil sa niekde na druhom konci – preto sme tak dlho čakali. Čas bol, našťastie, stále na našej strane, tak sme si mohli dopriať chvíľkový odpočinok.
Na viedenské letisko sme konečne dorazili, odovzdali kufre, očekovali sa, najedli a opäť sme robili to, čo celý deň – čakali. Keď sme mali konečne nastúpiť do lietadla, zachvátili ma isté obavy, ktoré však netrvali dlho, keďže let bol skvelý, žiadne problémy či turbulencie, ešte sme dostali aj menšie občerstvenie. No a potom ma už vítali esemesky od operátora.
Akonáhle sme vystúpili, začala som sa prihovárať k nadpozemským silám, aby náš odvoz do hotela opäť nemeškal. Našťastie som bola vypočutá, milý chlapík s logom ISF nás čakal. Vlastne, odkedy sme prežili hrôzostrašnú cestu vlakom a pretrpeli čakanie na taxikára, bolo s nami zaobchádzané ako v perinke.
Prvé pocity z nového mesta? Od začiatku som bola uchvátená. Aj tam bola jeseň v rozkvete, listy zo stromov pomaličky opadali a pohľad bol dych berúci. Najviac ma vždy očarili vysoké tehlové budovy, ktoré neboli len v centre, ale na každom kroku. Martin’s Hotel bol famózny, pripomínal nám naše parížske ubytko. Teda až na to zviera vnútri. Pred výťahmi v hoteli bola nami nepochopená modrá socha gorily. Na jej význam sme sa radšej báli opýtať. Následne sme s Katkou dostali útulnú izbičku s výhľadom na Európsku komisiu, ktorá bola nielen na pohľad obrovská. Chceli sme v nej zostať navždy.
V ten deň sme nemali už nič naplánované okrem spoločnej večere. Rozhodli sme sa, že pôjdeme novú destináciu preskúmať. Zamierili sme k námestiu Ambiorix, ktoré bolo od nás len kúsok, a v podstate sme len bezcieľne krúžili dookola, spoznávali sa s prostredím. Bolo príjemné jesenné počasie, keď sa slnko skrýva a všade padá jemná rosa. Samozrejmosťou je si niečo zabudnúť, zabočili sme teda do bruselského carrefouru a dokúpili chýbajúcu zubnú kefku a kondicionér. Napriek tomu, že väčšina nášho programu obsahovala raňajky, obedy a večere v reštauráciách a boli sme tu najmä na to, aby sme ochutnali belgické špeciality, schmatli sme tortilla čipsy, guacamole a utekali to zjesť na izbu, popri pozeraní Mentalistu, jediného programu v telke s anglickým dabingom.
Bruchá sme mali napráskané, takže bol ten správny čas vyraziť na večeru! Pred recepciou sme sa prvýkrát stretli s organizátormi a ostatnými delegáciami, zahliadli sme niektoré známe tváre dievčat, no zostali sme v šoku. Odprezentovať sa prišlo, z nám dôvodov neznámych, iba päť krajín, čo je oproti pôvodným tridsiatim trom naozaj málo. Buď to bolo tým, že nikto iný nič poriadne nezorganizoval, alebo iba spravili menší výber z najlepších projektov (táto verzia sa nám páči viac). V daždi sme sa všetci dostali do blízkej talianskej reštaurácie, ktorá v nás vyvolávala zmiešané pocity. Všade naokolo boli povešané zrkadlá. Naozaj v každom jednom rohu, či už malé, veľké, staré, prasknuté… No mohli sme sa ponúknuť hocičím z pizzy & pasty, čo nám rýchlo zlepšilo náladu. Atmosféra bola napriek podivnému miestu skvelá, mala som pocit, akoby som sa ocitla po nekonečne dlhej dobe na stretnutí so vzdialenou rodinou. Skončila som tak ako pár hodín dozadu, s plným bruchom. Dovalili sme sa spoločne na hotel a deň sme zakončili ešte jednou časťou Mentalistu.
Nastal piatok a s ním aj naša hlavná úloha, pre ktorú sme sem boli pozvaní. Rozhodujúca otázka celého športového podujatia She Runs: bola akcia natoľko úspešná, aby sa v nej pokračovalo? ISF usporiadalo predpoludním konferenciu, v ktorej sa mala odprezentovať parížska udalosť a jej výstupy, týkajúce sa reprezentantiek z celého sveta. Na úvod sme si vypočuli príhovory hlavných organizátorov, čo zabralo dlhší čas a potom prišla naša chvíľa zažiariť. Slovensko išlo ako posledné kvôli abecednému poradiu, ale aspoň sme dopredu videli prácu ostatných reprezentantiek. Nastal náš čas. Spolu s Katkou sme sa vybrali na pódium pred veľký dataprojektor, na ktorom bežala prezentácia o Dňoch Zdravia. Keďže sme sa dohodli tak, že Katka ju dopredu pripraví, ja som nemala inú možnosť, ako ju odprezentovať, z čoho som bola, ako vždy, nervózna, ale s Katkinou podporou to dopadlo náramne, aj porota bola skvelá a náš projekt sa im naozaj páčil. A týmto sa naša práca skončila, zvyšnú dobu sme len dovolenkovali.
Čoskoro konferencia skončila a nás si odchytil jeden z porotcov a vychválil nás za uskutočnenú environmentálnu aktivitu, ktorú sme zabehli – a to výroba košov na recyklovanie. Veľmi nás jeho feedback nakopol a boli sme šťastné, že to niekto dokázal naozaj oceniť.
Po skončení pre nás už nenachystali nič dôležité, zúčastnili sme sa skromného, ale chutného obeda v hoteli, a potom sme sa vybrali na púť do centra Bruselu. Cesta nám trvala okolo trištvrte hodinky po vlastných nohách, míňali sme obrovské nekonečné presklené budovy, kostolíky a obchody. Narazili sme dokonca na jednu začarovanú ulicu pri divadle, cez ktorú vždy, keď sme prechádzali, začalo neskutočne pršať a prestalo, akonáhle sme z nej vyšli. Racionálne vysvetlenia vás začnú opúšťať, keď sa vám to stane po štvrtýkrát.
Centrum bolo skvelé, nádherné, obrovské… Po chvíli sme sa tam dokázali orientovať ako doma, mali sme pocit, akoby sme tam žili celý život. Všade bolo mnoho ľudí, no ani zďaleka nebolo preplnené. Pochodili sme rôzne známe uličky, pozreli si Sochu cikajúceho chlapca, ktorá nás svojou veľkosťou trochu sklamala. Tiež sme skočili do lokálnych sekáčov, obchodov s čokoládou a, samozrejme, sme sa najedli. No o našich kulinárskych zážitkoch radšej pomlčím, lebo by som sa nikdy nedopísala.
Zvyšok výletu ubehol naozaj rýchlo, ustaté sme sa vrátili do hotela, odpočinuli si a neskôr absolvovali trojchodovú večeru v obrovskej reštaurácii v centre, ktorá bola famózna.
Sobota predstavovala posledný deň nášho pobytu, ktorý znamenal opäť jedlo a odpočinok. Poslednýkrát sme sa ešte stretli v pôvodnej zostave a mali sme možnosť si obhliadnuť základňu ISF, absolvovali sme ešte jednu poslednú prezentáciu, kde nám opäť ISF priblížilo ciele, aktivity a plány do budúcna. Zverili nám, že akciu She Runs chcú znovu zorganizovať, možno dokonca v inej lokalite a poďakovali za našu účasť a motiváciu. V jeden moment mi bolo dokonca až do plaču, keď som si predstavila, že týmto sa možno moja spolupráca s nimi končí, no to som bola len príliš dramatická.
Spoločne sme ešte zjedli skromný obedík a postupne sa začali so všetkými lúčiť. Až vtedy ma naozaj dorazil ten zápal, ktorý zo všetkých sršal. Videla som im na očiach, že ich neskutočne napĺňalo, ako všetko úspešne dopadlo, že mali za sebou kvalitne zorganizovanú udalosť, ktorou sa môžu pýšiť. Že to dokázali. Plno pozitívne naladených ľudí vás vždy dokáže povzbudiť a to, že som bola medzi nimi, si neskutočne cením. Ďakujem za možnosť, ktorá sa mi naskytla, zažila som kopu skvelých momentov a skúseností, ktoré určite prajem každému. Hlavne sa netreba báť skúšať nové veci a niečo robiť, možno sa potom aj vám pošťastí a zavolajú vás na miesta, kde ste ešte nikdy neboli.
A čo sme robili potom, kým sme sa dostali späť na Slovensko? Veď to už poznáte, rozlúčili sme sa s hotelom, Bruselom, ľuďmi, ktorých, dúfame, ešte niekedy stretneme a vrátili sa do bežných koľají, ktoré sa neustále točia okolo školy, rodiny, priateľov a povinností. Ale kto už chce o niečom takom čítať?
Žiadne komentáre