Vo svojom hrade

Román Klobučníkov hrad od A. J. Cronina ponúka pomerne nenáročný čitateľský zážitok, priam až klasickú ságu dobra a zla, ktorej dodávajú kvalitu najmä zaujímavé postavy, krásny vzletný jazyk a univerzálne ponaučenie. 

Dominantou príbehu je patriarcha James Birdie, syn, manžel, otec a majiteľ klobučníctva. Neoblomne sa týči nad životom svojej rodiny, bez jeho súhlasu si nemôžu ani na chvíľu spočinúť, trochu si privrieť oči. Všetko musí skontrolovať, každý list prečítať, ku všetkému sa vyjadriť. Cielene okliešťuje rodinu od zvyšku spoločnosti, cíti sa ako niečo viac kvôli spochybniteľnému šľachtickému pôvodu, na ktorom stavia celé svoje privilégium a výnimočnosť. Komickou zložkou sú autorove očividné zosmiešňovania Bierdieho myšlienok a úvah, pohľadov do vnútra spupného a hlúpeho človiečika. Tyranizuje svoju strápenú ženu, slabošského syna a aj dve dcéry, každú iným spôsobom. Zápletka sa síce krúti okolo toho, ako neposlušnosť  staršej dcéry rozpúta sériu nešťastných udalostí vedúcich k pádu, ale mňa zaujala najmä postava manželky prinášajúcej jasný odkaz aj po dekádach od vydania knihy. 

Manželka, ktorej krstné meno (Margaret) je spomenuté len párkrát a aj to na konci, je učebnicový príklad utláčanej ženy v akejkoľvek dobe. Taká môže bývať aj o poschodie vyššie za hnedými dverami, môže to byť vaša vychovávateľka zo škôlky, predavačka v potravinách, príbuzná zo zažltnutej fotografie. Bola ženou v domácnosti, všetky peniaze prinášal muž, jej úlohou bolo ho pulírovať, ošetrovať, plniť mu každé bizarné prianie a ešte aj obriadiť veľký dom, tri deti a aj jeho priečnu matku. Nechala sa utlačiť, bola slabej povahy, nemala vlastné danosti, dumy, dušu. Celú ju vsiakol, obsiahol, pretvoril. Nevieme, akou bola a nevieme, akým bol on, kým mu mútna voda presvedčenia o sebe nezaliala lebeň. Ako takou nebyť? Ako sa nepodvoliť? Treba ostať navždy slobodnou, ničím nepoznačenou, nezviazanou, odmietať akýkoľvek záväzok či ťarchu? Nie, rodinný život nie je väzením, aspoň by nemal byť. Je to len chyba jeho či doby, usporiadania spoločnosti, celkového vnímania žien? Iste, aj to. Ale dnes sa žena môže rozhodnúť, akou bude, aspoň v našej krajine, znášajúc síce podrazy, predsudky, poznámky, ale môže, môže to skúsiť a nik jej v tom nemôže zabrániť, jedine ona sama. Samozrejme, žijú muži, ktorí vnímajú ženy len ako slúžky a maternice, keksy voľné a dostupné na pulte, stačí sa načiahnuť a hodiť do tašky. Ja sa ale na ten pult nemusím položiť.

Je voľbou ženy, či pôjde študovať, alebo sa bude radšej lenivo povaľovať, či sa vydá len preto,  aby mala dáko zariadený život, či má ciele a plány, vlastné sny alebo sa chce iba o niekoho starať, posluhovať mu, zmazať zo seba ľudskosť a zmeniť sa na obzvlášť šikovného psa s funkčnými prstami a dierami. Ženy sú utláčané i keď sa snažia, i keď chcú, určite. Sú vnímané inak než muži. Sú hysterické, citlivé, menej schopné, ťažko sa s nimi pracuje, furt im niečo je, dá sa s nimi len keď majú v sebe niečo chlapčenské a aj to len niekedy, keď si dali dačo sladké a nie je ten čas v mesiaci, hihi-haha-huhu, hrozne som vtipný. Áno, áno. Nikoho nezaujíma, že za väčšinou schopných mužov je nejaká viac alebo menej strápená žena. Matka, sestra, manželka, dcéra. Iste, že má Maťko kapacitu na zložité výpočty a špičkové manažérstvo, keď každý iný atribút jestvovania zaňho vybaví jedna z jeho hysteriek cestou do práce či z práce. Iste, že Kaja nenastúpi na to najprestížnejšie miesto, porodila predsa Adamovi štyri deti, lebo on chcel veľkú rodinu a každý život má cenu, hodnotu, visačku či ako to bolo. Jedno, že po nociach študuje a je najlepšia, vypľuvla hladné krky a je jej úlohou, len jej a nikoho iného, ich obstarať. Neschopné nemty sa samé zašívajú do všakovakých poučiek a floskúl o tom, ako ony považujú za svoje poslanie prať ponožky, obmedzujúc pri tom všetkých. Samozrejme, že takým viac vyhovuje trčanie doma, či nekonečné samonariekanie, ako sa ani unúvať nebudú, lebo im v tom spoločnosť s vyhranenou predstavou zabráni. Iste, že sa takým ľahšie udomácňuje v lenivosti, čarovných dôvodoch a zábranách, že sa také vrhajú do zväzkov s dominantými mužmi, že sa zašívajú do náboženstiev a kláštorov, len aby nemuseli niečo robiť, nejako sa snažiť, bojovať o svoje postavenie, opustiť tú absurdnú predstavu o sebe ako o nežnej ružičke čakajúcej na odtrhnutie švárnym šuhajom. Je to ťažké, byť v tomto svete, neustále len bojovať, pretláčať sa, pevne držať opraty a aj udržiavať hladinu v hlave pokojnú a jasnú. Je lákavé sa radšej nechať zavrieť do hradu, čakať, ako sa to všetko vyvŕbi, položiť váhu svojho mocného tela na ramená nejakého sebavedomého junca. Aj Margaret viedla dcéry k svojmu vzoru, plne si uvedomujúc vlastné nešťastie a ich potenciál. Prečo? Tak veľmi sa bála hnevu muža alebo samotného života, toho, že jasne uvidí, čo stratila, o čo prišla? 

Čo ak mi celá spoločnosť ustúpi, čo ak uzná moje kvality, vyštudujem, zamestnám sa, nájdem aj rodinnú pohodu, všetko bude štimovať, žiaden bod v na základnej škole vytvorenom zozname nezostane nezaškrtnutý? Čo ak zistím, že problém dnešnej ženy v pomerne vyspelej spoločnosti netkvie v mužoch či v nastavení pravidiel, ale v jej samotnej podstate, pudoch, prirodzených potrebách? Predstavím si vysnenú budúcnosť. V tejto budúcnosti všetko funguje, robím to, čo ma baví, založila som si rodinu, s ktorou dennodenne zažívam uspokojujúcu hrejivú pohodu. Nečakane príde ponuka, fantastická, prelomová, úplne dokonalá, ale časovo náročná, všetko meniaca. Muž ma podporuje, okolie ma ochotne zhŕňa  pomocnými návrhmi, nikto mi v ničom nebráni a ani ma nijako neobmedzuje, nič mi nenaznačuje, nič odo mňa neočakáva. Ako sa má človek rozhodnúť? Má ísť do sveta vryť svoje meno tak, že ho už nik nezmaže, alebo radšej uchovať niečo krásne, fungujúce, harmonické, správne. Muž by dlho nedumal. Ja som však žena a mám dieťa, nie hladný krk neochvejne na mňa pučiaci oči, lezúci mi na nervy, ale niečo láskavé a milujúce, niečo, čo som chcela, čo mi robí radosť, moju vlastnú prázdnu nádobu čakajúcu na naplnenie. Niekoho, kto ma miluje a budem mu chýbať. Vyberiem si dieťa a domov. Ale čo ak sa naň už nebudem môcť pozerať rovnako, čo ak sa mi pri každom dotyku jeho krátkych prstov prehrá v hlave všetko, čo som mohla dokázať, keby som si nevybrala jeho, umrnčaného krpca, nezábavného spoločníka, guľu na nohe držiacu ma v tejto zaprášenej diere, keď som mohla robiť niečo veľké, len keby milosťpánovi nechýbala mamička ako dákej háklivej  kvetine. Odídem, náš vzťah bude poškodený. Neodídem, poškodím ho pravdepodobne sama. Aj keby moja láska neochabla, stal by sa výhovorkou, jasným dôvodom, prečo nie som tam, kde by som mohla byť, prečo nie som tým, čím som už dávno mala byť, prečo nemám tú oslnivú kariéru, ktorú som si predstavovala, ktorú mi predpovedali. Aj podrastie, zocelí sa, dospeje, ale to už bude pre mňa neskoro, už ma nahradili mladší, lepší, nabudenejší, presne takí, akou som aj ja bola, keď som sa rozhodovala. Nie je to len moja fantázia, mentálne cvičenie na dlhé večery, ale denná otázka mnohých šikovných, bystrých žien, ktoré sa nechceli vracať do prázdneho studeného príbytku, kde by ich čakali len šanóny na stolčeku, ktoré si mysleli, že rodina a práca je len vecou umu a šikovnosti, že ony si to dáko zariadia a vyriešia, nie sú predsa tetky nacapené za detským zadkom a ani žiadne chladné mrchy túžiace len po pozíciách. Práve ony nájdu tú správnu cestu, balans, mysleli si. Aj ja si to teraz myslím, pri bránach života, čerstvá a svieža, plná zatvrdených právd a presvedčení.  

Tak ako teda? Byť priemernou, obetovať sa, formovať nové životy, podporovať muža, obmedzene sa realizovať, prílišne nesnívať? Už dnes sa vzdať veľkých plánov, len preto, že túžim po potomstve, že ho nechcem mať dva roky pred príchodom prvého starobného dôchodku na účet? Mám sa už teraz zmieriť, radšej si nič veľké neplánovať? Kto by sa už len chcel pretaviť do otca z hlavy smutného dospelého, pri každej príležitosti bľabotajúceho o tom, ako tatko nikdy nebol doma, ako aj keď bol, tak si ho nevšímal, ako furt len niečo spisoval, zarábal, ako nevedel o ničom, čo sa dialo, ako teraz leží v ústave a on si naňho ani nespomenie, pretože pri ňom nikdy nestál, keď bolo treba. Nechcem byť takým rodičom, nechcem mať také deti. Buď budú mať takého otca, alebo takú mamu, alebo nič ani jeden z nás nedokáže, uspokojíme sa s tým, čo bolo pred nimi, deťmi, a čo sa nám dajako podarilo nadrobiť počas krátkej voľnej chvíle. Ale prečo?! Ja to tak nechcem! Nechcem! Chcem mať oboje, kto by nechcel? To naozaj je tak, že buď sa budem v starobe stretávať so všakovakými zaujímavými úspešnými a medzinárodne známymi ľuďmi, preberajúc ich a aj moje životné úspechy, s falošným obdivom ospevujúc partnerov či pomocníkov, ktorí nám zabezpečili počas našej cesty ratolesti alebo domáce zvieratá, alebo za mnou budú chodiť deti, rozprávajúc mi  o svojich teraz už dospelých problémoch, žujúc jedlo, čo si doniesli spolu s tým, čo som im v myšlienke na ich návštevu nešikovne, ale s láskou pripravila. S citlivým posmechom prejdú dlaňami po chrbte tej jednej knihy, čo sa mi podarilo dokončiť a aj vydať, porozprávame sa o našich banálnych životoch, odídu domov a pôjdeme s mužom na prechádzku do lesa, ohovárajúc a preberajúc všetko, čo nám v svojej mladíckej egocentrickosti natrepali. A možno pôjdeme všetci spolu za tými medzinárodnými zaujímavými ľuďmi, ruka v ruke, vo veselí, s hlavou plnou spomienok. Muselo sa to niekomu podariť. Nemôže byť nemožné mať pevné a hlboké vzťahy s deťmi a zároveň sa realizovať, využiť svoj potenciál. Bodaj by nemusel jeden ustúpiť, podvoliť sa, submisívne sa stiahnuť ku kvetináčom, zapaľovať oheň, vytvárať teplo. Môžem si teraz povedať, že ja to nebudem. Chcela by som ale byť s niekým, kto sa takto vzdá, odloží svoje volania, bez boja sa stane mojim pomocníkom, chlácholiteľom  detičiek v ich otázke, že maminka tu ráno bude, maminka pôjde zajtra na ihrisko, vypočuje si tú či onú básničku, určite pôjdete potom aj do kina, nie, nie, nebude musieť niekam ísť a ani nič urobiť, neboj sa nič, maminka si vyhradila čas len a len pre vás! Nie, nechcela. Nechcela by som to nikomu spraviť, takto ho ponížiť. Radšej to budem robiť ja. 

(Navštívené 709-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.