Už mesiace nad našimi hlavami blikajú slová ako koronavírus, karanténa, ponorková choroba, rúška, testovanie. Kamkoľvek sa človek pozrie, nevidí nič iné ako čísla, politikov a múdre články o tom, aký vplyv to má na mladú generáciu. Vraj sa z nás stanú nepoužiteľní ľudia, úplne chúďatká, nevzdelaný odpad spoločnosti. Dobre, možno trochu preháňam, ale médiá teraz tiež rady preháňajú a navyše ja som len zhrnula zbytočne obšírne frázy do pár slov.
Prečo vždy treba vidieť veci len z tej negatívnej stránky, svet nikdy nebol čiernobiely, tak prečo by mal byť teraz. V tejto dobe mám často pocit, že svetom sa okrem jednej pliagy šíri aj druhá, pesimizmus. Preto som si nasadila svoje ružové okuliare a spýtala sa mojich rovesníkov, ako to vnímajú oni. Veď predsa oni sami najlepšie vedia, ako sa cítia.
Zistila som, že nech je každý, aký chce, všetkým chýba to isté, socializácia. Mnohí hovorili, že chápu závažnosť situácie a súhlasia s nastavenými opatreniami, ale už im chýbajú kamaráti, vysedávanie v kaviarňach, kinách, reštauráciách. Viacerí by sa radi vrátili do škôl, hoci najčastejším argumentom bolo opäť: ,,Už mi chýbajú kamaráti.“ Uznávam, je to ťažké, množstvo dospelých sa oháňa slovami, veď máte sociálne siete a ste tam nonstop zavesení. Ale osobný kontakt sa nahradiť nedá, to je jednoducho fakt. Rozprávať sa cez obrazovku je ako jesť banán so šupkou. Síce ste radi, že vôbec nejaký banán jete, ale máte chuť ho vypľuť. Myslím si, že toto obdobie je častokrát aj akási skúška priateľstva. Vôbec som to tak nebrala, až keď som čítala, koľko ľudí kvôli izolácií potrhalo vzťahy so svojimi kamarátmi, uvedomila som si, že až keď s niekým dlho nie si, ukáže sa, či je tu vždy pre teba.
Niektorí radi používali výraz „sme ako v bubline”, ráno vstanem, zapnem si školu, na ktorú sa neviem sústrediť, cez deň si píšem s kamarátmi, pozerám seriály, jem a spím, žiadne nové emócie ani zážitky, je to ako prežívať jeden deň celé mesiace. Bola som ale rada, že nie všetci mali rovnaký názor. Viacerí si dokonca pochvaľovali, že majú viac času na kreslenie, maľovanie, naučili sa hrať na hudobný nástroj, čítať viac kníh alebo dokonca začali cvičiť, variť alebo piecť. Bolo zvláštne počúvať také rôznorodé myšlienky, keď vlastne situácia je pre všetkých rovnaká. Ale akú kašu si navaríš, takú si ju aj zješ.
Veľa ľudí v mojom okolí, vrátane mňa, si počas karantény utriedilo myšlienky. Predsa len bolo na to neúrekom času. Mali sme čas uzavrieť sa do seba aspoň na chvíľu. Jednoducho vypnúť a povedať si, čo bude ďalej. Možno sme všetci mentálne vyspeli viac, ako sme plánovali. Zmenili sa nám názory, zmenili sme sa my. Viac ako inokedy sa riešila politika a nie len medzi staršou generáciou. Stáli sme na lúke plnej myšlienok, názorov, plytkých fráz a roztržiek. Bolo len na nás rozhodnúť sa, ktoré kvety si zoberieme domov, na ktorú stranu sa postavíme. Nie každému však pomohlo stráviť čas so svojimi myšlienkami. Niektorým to pomohlo spraviť kroky dopredu, iným to zas uškodilo. Vydržať sám so sebou chce asi istú dávku odvahy a nadhľadu.
Okrem iného sme sa museli stať zodpovednými. Teraz nehovorím len o nosení rúšok. Netvrdím, že všetci sa náhle stali majstrami zodpovednosti a dokonca ani nehovorím, že niektorí už zodpovední neboli pred koronou, ale škola na diaľku nám vrazila povinnosti do rúk a rob si, čo chceš. Zodpovednosť zostala na nás. Keď sa budeš učiť poctivo, je tu možnosť, že sa niečo na teba nalepí, ale je to na tebe. Museli sme si určiť priority. Čomu budeme venovať najviac času, čo sa budeme naozaj učiť a pri ktorých písomkách nám bude stačiť prejsť s ,,malou“ pomocou a reálne nevedieť ani zaťať.
Aký bol alebo vlastne ešte stále je teraz život mladých športovcov? Iný. Viacerí sa boja ďalších zápasov alebo súťaží, keďže sú si vedomí, že nemali takú prípravu, akú si ich šport vyžaduje. Je iné trénovať kolektívne športy bez kolektívu, ale sú vďační, že môžu aspoň zostať v kontakte so svojím športom. Pár z nich si je vedomých toho, že v iných štátoch sa príprava súperov až tak neobmedzila a obávajú sa dôsledkov. Ale aj toto prináša terajšia situácia.
Zem sa stále točí, len my sme sa miestami akoby zatavili na mieste. Naša loď uviazla na mori a dúfajme, že čo najskôr nás príde niekto zachrániť. Slovensko nie je jediná krajina s rovnakou situáciou, sme v tom všetci spolu, celý svet. Aj v ostatných krajinách mladí ľudia prežívajú obdobné pocity. Napríklad v takom Francúzsku vysokoškoláci chodia stále do škôl. Aj napriek karanténe, alebo ako ju mnohí Francúzi nazývajú, ,,pseudo-karanténe“ je hromadná doprava preplnená, veľa občanov nosenie rúšok ignoruje, ľudia chodia úplne normálne do práce. Jedinou zmenou je obmedzenie kultúrneho života a to, že vždy, keď chcú vyjsť z domu, musia vyhotoviť certifikát s cieľom vychádzky a jej trvaním, čo v druhej vlne už viacerí prestávali dodržiavať.
Nedá mi nespomenúť jednu vetu, čo sa mi zisťovaní názorov dostala pod ruky: ,,Vláda kráča v tme, našťastie nie som v politike a nerobím rozhodnutia ja.“ Týmto, samozrejme, nechcem obhajovať našu vládu, ale je pravdou, že neustálym búrením sa a porušovaním pravidiel sa asi ďaleko nedostaneme. Veď prečo si nenájdeme aj pozitíva, čo nám táto izolácia dáva. Napríklad neutrácame peniaze na cestovnom a nemusíme až tak skoro ráno vstávať, čo je podľa mňa dosť veľké plus. No a ďalším pozitívom je šetrenie našej prírody napríklad obmedzením letov. Alebo dokonca máme viac času na sebarozvoj, tak prečo to nevyužiť? Možno upevniť vzťahy s rodinou, možno skúsiť niečo kreatívne. Len sa jednoducho konečne prestať ľutovať, nikomu to nepomôže. Občas si treba dať pred oči ružovú záclonu a netrápiť sa zbytočne, pretože tak, ako sa na svet pozrieš, tak sa aj on pozrie na teba.
Žiadne komentáre