Každý z nás sa už v živote stretol s nejakou radou. Takáto rada mohla poslúžiť na to, aby nám uľahčila prácu v určitej oblasti, alebo nás navigovala v živote samotnom. Bohužiaľ sa často stáva, že nie vždy nás všetky rady posunú vpred. Stáva sa, že nás miestami dokonca až brzdia. Neznamená to, že ide o vyslovene zlé rady, len nie každému vyhovujú.
Ako niekto, kto sa rád vo svojom voľnom čase venuje písaniu, som sa stretla s nespočetným množstvom typov práve v tomto hobby. Mnohé z nich mi pomohli sa rozvinúť, no zároveň aj rovnaké množstvo ma značne obmedzovalo. Presne tieto tipy, ktoré mne osobne nevyhovovali, by som tu rada zmienila a „prisypala“ k nim štipku môjho subjektívneho pohľadu.
- „Píš každý deň!“
Názov hovorí už sám o sebe a osobne sa priznám, že tento tip som sa radšej nerozhodla nikdy nasledovať. Cieľom tejto rady nie je čisto dosiahnuť čo najvyšší výkon, ale taktiež aj vypestovať u spisovateľa zvyk, čo neznie zle, no v praktickom živote to je už niečo iné.
Môj dôvod, prečo som sa tohto nedržala, nebola len „lenivosť“, no taktiež som tušila, že ak by som sa každý deň nútila do písania, za krátko by to u mňa viedlo k vyhoreniu, alebo by som si dokonca k písaniu vyvinula odpor. Pravdaže, nepopieram, že niekomu tento spôsob môže naopak viac vyhovovať, ale môžu sa tu ukázať aj ľudia, ktorí veria, či dokonca aj iných presviedčajú, že iná a lepšia cesta než táto nie je.
- „Nepoužívaj – povedal !“
Toto je jedna z tých rád, ktorých som sa v minulosti snažila horlivo držať. Predsa len, neustále opakovanie toho istého slova hovorí o nekvalite diela, nie? Existuje tisíce slov, ktorými môžeme toto klišé sloveso nahradiť… A tu nastáva jeden z problémov. Nie len, že sa autor zasekáva v určitej fráze, lebo sa snaží nájsť náhradu za „povedal“, ale často na jeho miesto dosadzuje slová, ktoré znejú, dá sa povedať, „zaujímavo“.
Keďže slovenčina nemá také pestré príklady, využijem anglické slovíčko, ktorého sa chopila aj J.K. Rowling: „ejaculated“. Jeho zastaralý význam je rýchle a rázne vyhŕknutie určitej frázy, no kvôli rozšírenejšiemu a známejšiemu významu by asi nebolo najvhodnejšie ho používať v kontexte dialógu. Je dobré hľadať alternatívy. Predsa len, ani jeden extrém nie je dobrý a nemôžeme neustále dosadzovať „povedal“, ale to neznamená, že by sme sa ho mali báť používať.
- „Nehovor, ale ukáž!“
Princíp tohto pravidla spočíva v tom, že autor v scéne situáciu opíše namiesto toho, aby ju priamo pomenoval. Napríklad, namiesto „on bol smutný“, napíše „slzy mu zmáčali tvár“. Táto rada vie byť veľmi užitočná a je dobré sa jej držať. Lenže tu nastáva problém v tom, ako ju daný „profesionál“ predá ďalej. V mnohých spisovateľských tipoch prezentujú toto pravidlo ako kľúč ku kvalitnému čítaniu a techniku „rozprávania namiesto ukazovania“ odsudzujú s tým, že vypovedá o amatérskom diele. V dôsledku toho môže mať ašpirujúci spisovateľ nie len stres z porušenia pravidla pri písaní samotnom, ale taktiež môže dôjsť k zbytočnému opisu niečoho, čo by bolo lepšie pomenovať priamo. No ako platí pri predošlom bode, ani tuto by nemali nastávať extrémy a oba spôsoby by sa mali využívať podľa vhodnosti.
- „Začiatočná veta musí byť pútavá!“
Nemôžem tvrdiť, že som sa úplne vzdala nutkania do prvých slov zasadiť niečo, čo sa potencionálnym čitateľom dostane pod kožu. Popravde, ak čokoľvek píšem, vždy hľadám spôsob ako zariadiť, aby prvá veta bola čo najpútavejšia. Lenže na rozdiel od minulosti, dnes si už uvedomujem, že absencia pútavej vety na začiatku nie je sabotérom dobrého a úspešného diela.
Je to dobrá rada, to v podstate všetky zmienené v tomto článku, no ako aj ony, aj táto pokrivkáva v tom, ako ju niekto prezentuje. Ak by sa autor dozvedel tento tip od nie práve správnej osoby, mohol by si ju zle vyložiť. Napríklad by spochybňoval svoje dielo, keďže nemá pútavý začiatok, alebo by sa zasekával v prvej kapitole, lebo nevie vymyslieť dostatočne rezonujúcu vetu. Môj názor je, že je dobré si čitateľa „uloviť“ už v prvej „strofe“, no to neznamená, že je nutné nasilu do úvodu vkladať nejakú „ohromujúcu“ frázu.
Ani jedna rada tu nie je pre to, aby tu hrala úlohu odstrašujúceho príkladu. Nepochybujem že tento článok sa dostane do rúk aj tým, ktorí sa písaniu venujú taktiež a ktorí možno občas pochybovali o svojom štýle písania, lebo sa nezhodoval s pravidlami daného typu. V tomto bode som sa raz nachádzala aj ja, dokonca som sa občas skláňala k silnému presadzovaniu niektorých týchto pravidiel a pred vyše rokom som robila zo seba „profesionála“, ktorý má pravidlá písania v malíčku.
Dnes si už uvedomujem, že písanie nemôže mať presne stanovené pravidlá a dielo nemôže byť nikdy dokonalé. Chyby sú nevyhnutné a vďaka nim je každé dielo výnimočné.
Tento článok mal poslúžiť na to, aby tým z vás, ktorí sú ašpirujúci spisovatelia a občas majú pochybnosti o svojom rukopise, ukázal, že nie všetky rady, ktoré dostanete na internete, sú nezlomným pilierom dobrého diela a že ich občasné porušovanie z vás nerobí amatéra. Predsa len, písanie je umenie a pri umení nie je žiadne „zle“ ani „dobre“.
Žiadne komentáre