Hranice ctižiadosti

Zdroj: snd.sk/Jakub Klimo pre Madam Eva

Inscenácia Leni ukazuje divákovi vymyslený rozhovor skutočných ľudí; nacistickej režisérky Leni Riefenstahl a komika Johnnyho Carsona. Zabávač sa pitve v jej minulosti, zatiaľ čo sa ona snaží obhájiť svoju prítomnosť. 

Leni nie je na doskách Slovenského národného divadla žiadnou novinkou. Prvé plagáty, ohlasujúce toto zaujímavé a originálne spracovanie života konfliktnej ženy, vyvesili na ošarpané múry zastávky Nemocnica Kramáre ešte v dobe, keď som divadlo považovala za niečo magické, priam až nejestvujúce, určené pre iné osoby než som ja a ani som neverila, že existuje niekto, kto chodí do divadla. Skrátene, bola som len malým dieťaťom pri bránach druhého stupňa základnej školy. Časom som si našla cestu do tohto kultúrneho svätostánku a uverila v jeho reálnosť. Leni sa mi stále vracala v mysli, videla som ju pred očami, mala ju v bočných zákutiach hlavy, už dávno po tom, čo som poslednýkrát prešla okolo betónového monumentu špatiaceho okolie obydlia. Potrebovala som ju vidieť, dokončiť tú časovú slučku, uzavrieť kruh. Moje prvé marcové lístky prepadli, septembrové nie. Očakávania boli obrovské, až som sa ich bála, bála som sa, ako sa týčia nad tým vytúženým predstavením, tušila som veľkosť môjho smútku, keď nebudú tieto nebotyčné predstavy naplnené. Nuž, boli a aj neboli. 

Už len  samotný nápad urobiť takýto rozhovor je očarujúci a odvážny, človeku z neho mäkne srdce a ľahšie sa mu odpúšťa. Niežeby bolo čo odpúšťať, nenudila som sa ani chvíľku, výkony boli perfektné, smiech decentný a myšlienka jasná. No, možno mohla byť trochu jasnejšia. Leni prišla ku Johnymu Carsonovi odprezentovať svoju novú knihu o africkom kmeni Nubu a zároveň si získať priazeň sponzorov a divákov, ktorí ju bojkotovali pre jej nacistickú minulosť. Carson, ktorý je v tej dobe na vrchole kariéry, si patrične vychutnáva pokorenú ženu, povahou tak silnú a nebojácnu, teraz prosiacu o kúsok výslnia a privreté oči. Leni sa snaží pôsobiť vyrovnane, nepriznávajúc si žiadnu vinu, ostrieľane odráža všetky otázky týkajúce saTretej ríše a Hitlera. Obhajuje sa svojím talentom, mladosťou, nerozvážnosťou, politickou nevedomosťou, nedostatočnou informovanosťou, hlúpou očarenosťou, ktorá pominula prineskoro. Pýta sa, čo je vlastne jej zločinom, čo vlastne urobila, že ju všetci neznášajú. A aj divák sa pri pohľade na týčiacu sa Zdenu Studenkovú, hrajúcu silnú šarmantnú ženu, začne pýtať, čo je vlastne jej zločinom. Čo vlastne? 

Leni Riefenstahl bola najskôr tanečnicou, potom herečkou a až neskôr režisérkou. Zaviedla mnohé nové postupy, techniky, jej talent bol a aj je nespochybniteľný. Hovorila, že ona vidí len krásu, že jej ide len o dokonalosť a umenie, nie o propagandu. Faktom však je, že jej filmy financovalo ministerstvo propagandy na čele Goebbelsom a bolo verejným tajomstvom, že má dobré vzťahy s Hitlerom, s ktorým si vymieňali očarené odkazy v médiách. Svoje nadanie venovala propagácii zla, či už vedome alebo nevedome. Aj vďaka nej sa z diktátu, utláčania a vojny stali predmety niečoho vyššieho a estetického, uchvacujúceho v mihajúcich sa obrazoch premietaných na veľkom plátne. Nenastavovala zrkadlo, podporila zaslepenosť a vzrastajúce bláznovstvo nemeckého ľudu. Bola talentovaná, veľmi. Ale aj iní boli talentovaní, chceli tvoriť a nemohli, lebo boli odvedení do táborov, alebo im inak bolo zabránené v tvorivej činnosti. Chcela tvoriť a aj tvorila. Zaplatila za svoje rozhodnutie dekády trvajúcim bojkotom jej diela. Ona tvrdila, že je to nespravodlivé, že nikdy z jej úst nevyšlo nič antisemitské alebo nacistické, že nikdy nikomu neublížila, nikdy nikoho neudala. Dobre, to je asi pravda. Ale koľkých svojimi filmami utvrdila v ich presvedčení, v koľkých rozdúchala plameň národného socializmu, v koľkých zasiala semienko spolupatričnosti so zlom, predtým skryté v odpore a pochybnostiach? Prečo by mal tvoriť niekto, kto si vybral stranu jasného zla? Aj keby ona sama nebola nacistkou, oportunisticky využila režim, nevšímajúc si, koľkých jej modly priviedli k smrti a utrpeniu.

Hovorila, že robila rozhodnutia v prítomnej chvíli, môže ľutovať, ale už nič nezmení. Keby bolo keby a vojna by dopadla inak, dnes by mala sochu v každom meste, umelecké školy by niesli jej meno. Z pohľadu kvality diel asi aj právom. Je ale naozaj všetko také relatívne, záleží naozaj len na výsledku, náhodách, je hranica medzi dobrom a zlom taká tenká? Rozhodujem sa v tej dobe, v ktorej žijem, na základe poznatkov, ktoré mám. To ale neznamená, že nie je dobro a zlo, len aktuálne skutočnosti prebiehajúce v čase a ja ako hráč mám staviť na nejakú kartu a tá môže vyjsť alebo nie, jedno čo som spravil a akým som človekom. Nie. Buď ubližujem, alebo neubližujem. Buď som so zlými, alebo s dobrými. „Jediné, čo mi ostáva, je niesť následky mojich činov,“ povedala Leni. Niesla následky, nemohla už tvoriť, nikdy nezažila bývalú slávu. Žila však v ilúzii, tvárila sa ako obeť, obhajovala neobhájiteľné. Napriek tomu s ňou nedokážem nesúcitiť. Bolo by lepšie, keby sa postavila v časoch svojho tvorivého strádania so vztýčenou hlavou pred dav odsudzovateľov a priznala by, že konala z čistej túžby nakrúcať, že si myslela, že neprehrajú a ona sa stane legendou, že jej nezáležalo na tom, čo sa deje iným ľuďom, kým ona sa môže realizovať? Neviem. 

Máme zatratiť všetko jej dielo, vymazať ju z pamätí, zahrabať ju do zeme, zabudnúť? Nie. Ako ale rozoznať tanečnicu od tanca, ako oddeliť jej poetiku a kvalitu od nej samej, ako oddeliť ideológiu od výsledku? Ako odsúdiť, neúprosne a tvrdo, byť si istá tým, že ja by som na jej mieste nepochybila? 

Leni je výborná inscenácia, na ktorú sa oplatí ísť. Zaujme i poučí, zabaví a prinúti k zamysleniu. Katarzia a extáza sa nedostavili, dávam to ale za vinu môjmu sklonu k prehnaným očakávaniam, nie tvorcom či obsahu, ktorý však mohol ísť viac do hĺbky, viac na hranu. Zdena Studenková je legendárna herečka a pre každého diváka je radosťou a potešením  sledovať ju pri jej majstrovstve, rovnako ako s plezírom sledovať každého herca tohto predstavenia; atmosféru odľahčujúceho Ľubomíra Pauloviča, sošného Juraja Baču v úlohe kameramana a o skoro polstoročie mladšieho milenca a Evu Máriu Chalupovú zobrazujúcu v minulosti zaseknutú dôchodkyňu Berthu. 

Ako by ste sa rozhodli, keby ste tušili, nie, jasne vedeli, že to, čo máte v sebe, má málokto, možno i nikto, že keď vás k tomu pustia, budete to robiť najlepšie, ako sa dá? Možno by ste si úslužnou radostnou rukou zastreli zrak, odvrátili tvár, nechceli vedieť, za akú cenu. Dar vo vás vrie, stačí, keď vás k tomu pustia a kto vás k tomu pustí? Ľudia s plánom, s reformami,  ochotní pozdvihnúť vašu vlasť z ruín a urobiť z nej najlepšiu krajinu na svete, aspoň vám a i ostatným sa to tak zdá a vy budete môcť tvoriť, budete môcť uskutočniť to, čo sa neustále ozýva vo vašich útrobách, prelieva sa v závitoch, to, čo vidíte všade, kde sa pozriete. Predstavte si to. Predstavte si, že toto o sebe viete, toto je súčasťou vášho bytia a vám sa naskytne obrovská príležitosť bez náznaku konca, prehry. Komu by ste dali svoj talent do služieb vy? 

(Navštívené 849-krát, dnes 11-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.