Prebiješ sa?

foto: NB

Tento rok je 100. výročie Štefánikovej smrti. Preto je vycapený naozaj všade. Náš naozajstný hrdina. Všetci ho znásilňujú a dávajú mu do úst svoje výroky a presvedčenia. Zrazu je dobrý každému, náckovi, socialistovi či národniarovi. Teraz je náš! Slováčisko jak repa! Každý má zrazu po ruke zamyslenie, príhovor, alebo úvahu na jeho osobu. Napriek tomu je nedocenený. Nie je ani zdaľeka  taká legenda, ako by si zaslúžil byť. Jedno letisko, pár ulíc a socha pred nákupným centrom nestačia. 

“Prebijem sa.” Prv sa mi to zdalo absolútne proti mojej filozofii viazanej na seppuku. Nevzdával sa, všetky prekážky chcel prekonať.  Neskôr som zistila, že aj ked’ nečítal Šogúna, rozmýšľal rovnako. Pozoroval hviezdy na Mont Blancu, užíval si na Tahiti, bojoval za republiku, miloval a žil, nezaoberal sa zbytočnými hlúposťami, plnil svoj cieľ. Chcel prekonať každú prekážku, ale v prípade fatálneho zlyhania mal po ruke revolver. 

Sedela som v hale letiska, ktoré nesie jeho meno, hľadela na jeho bustu a premýšľala. Jeho smrť je síce tragická, ale zomrel v správny čas. Zomrel ako hrdina a dobrodruh. Keby nezomrel, určite by sa v našej ľúbeznej krajine do niečoho namočil a všetky dobré skutky by boli zabudnuté. Nezaslúžime si takého hrdinu, nie sme hodní jeho myšlienok. Štefánik nebol hrdinom Slovákov, bol hrdinom slobodných ľudí, bojovných a statočných. Akým právom si ho privlastňujeme? 

Je naozaj absurdné, že sa zrazu stal tieňovým členom skoro každej strany na Slovensku. Francúz, lev salónov, milovník žien, ale nacionalisti chodia s vlajkami viať na Bradlo, lebo keby žil, určite by hrdo nosil zelené tričko. Nie, ani národniar nebol. Doma sa cítil všade, Slovenskú národnú stranu odsudzoval za sedláctvo a primitivizmus. Nebol ani socialista, moja dejepisárka ho popísala ako slniečkara doprava, demokrata, zápaoeurópskeho  strihu. 

Ako si môžme privlastňovať človeka, čo pri úteku pred nepriateľmi zapálil svoje lietadlo a vydal sa peši cez srbské a albánske hory. Napadnú ho banditi, prebije sa. Má vnútorné zranenia, nedbá o ne. Strieľajú naňho, unikne. On nepatrí žiadnemu národu.

Namiesto rozjímania nad tým, čo by si Štefánik pomyslel pri pohľade na našu krajinu, občanov a deje, čo sa tu dejú, by sme sa mali zamyslieť hlavne nad sebou. Máme krásne prostredie, ale ničíme ho výrubmi a odpadkami. Tolerujeme korupciu a nie sme schopní voľby normálneho lídra. Jediné, čo sme počas samostatnosti vyprodukovali, sú náckovia a mafiánsky štát. Ked’ na to niekto upozorní, urazíme sa, že ved’ takto to vyzerá všade, možno aj horšie. No a čo! Neustále sa pozeráme ku susedom, ubezpečujeme sa, že u nás to predsa vôbec nie je také zlé. Deti v Afrike nemajú čo jesť, my sme tu ako králi. Čo tam po spravodlivosti, slušnosti, morálke.

Nadovšetko uctieval slobodu, my nerobíme nič iné, len sa slobody chceme zbaviť. Vyhľadávame diktátorov a vodcov, ktorí všetko za nás vyriešia. Neznesieme váhu slobody v našich otrockých hlavách. Stále by sme len niekoho obmedzovali a obťažovali. Čakáme zlepšenie, ale nič nerobíme. Sme leniví a bahníme sa v bahne vlastnej nespokojnosti, milujeme pindať a sťažovať sa. Tých, čo sa predsa len snažia niečo zlepšiť, pošleme kade ľahšie. Nehanbíme sa?

Štefánik vedel, že nie sme pripravení na demokraciu. Historicky sme neustále utláčaný, podradný  národ, hrbiaci sa pod niekým väčším a schopnejším. Taká je aj naša mentalita, stáročiami absolútne nezmenená. Bojíme sa veľkým činov, ukazujeme prstom na tých, ktorí sa neboja. My sme vlastne takí masochisti. Nechceme zmenu, a ked’ už, len takú maličkú, len aby sme nedajbože nemuseli niečo zmeniť aj na našich zvykoch.

Paradoxne najkrajší moment celého národa bol na protestoch po vražde novinára a jeho snúbenice. Síce si pár jedincov vymyselo absurdné teórie, len aby velebená červená strana nevyzerala vinná, väčšina spoločnosti sa ale spojila. Je tu nádej. Nie sme všetci takí sprostí, ako som si myslela. Viem, že by som mu nemala posmrtne podsúvať myšlienky, no myslím, že by šiel protestovať s nami a bol by hrdý. 

 Nemusíte sa vzdávať svojich hodnôt ani presvedčení, len myslite na to, že aj on bol slniečkar a rád by si posedel v bratislavskej kaviarni. Neodsudzujte inakosť, nebudťe nenávistní. Vždy ked’ budete mať zlú slinu, pomyslite si na Štefánika. Bojujte, prebite sa za lepšou budúcnosťou, nečakajte na nič a nikoho. Noste ho v srdci, uctievajte jeho múdrosť. Mal šarm hodný najmocnejšieho diktátora, ale nezneužil to. Myslite na to. V každom z nás je malý Štefánik, prebíja sa na povrch cez všetky zášte a úzkosti. Nechajte ho prejsť.

(Navštívené 886-krát, dnes 1-krát)

Autor

1 komentár

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.