Aký Kopanec potrebujeme, aby sme sa dokázali prebudiť?

Kopanec je predstavenie Divadla Jána Palárika v Trnave založené na reálnych udalostiach, ktoré sa stali v roku 2002 v malej nemeckej obci. Traja chlapci brutálne napadnú a následne zavraždia svojho rovesníka. Nijako nevedia obhájiť prečo.

Príbeh vypovedá o ľudskej nenávisti a agresivite, ktoré sa skrývajú v každom z nás. Ked’ sa vám život nedarí podľa vašich predstáv, ste zaťažený niekoľko generačnou chudobou a nedostatkom, potrebujete nájsť vinníka. Ukazujete prstom na každého, kto je trochu iný od vás, kto sa má o niečo lepšie. Uchyľujete sa k nenávistným ideológiám, vzhliadate k tyranom a diktátorom. Myslíte si, že za vaše neštastie môžu Židia, černosi, homosexuáli, Rómovia… všetci, len nie vy. Chcete obnoviť staré režimy, v nich to predsa fungovalo, ľudia sa mali lepšie.

Tí traja chlapci boli neonacisti.

História sa opakuje. Človek by si myslel, že po holokauste a druhej svetovej vojne si na “krásy” nacizmu v Nemecku (ani nikde inde) nikto nespomenie. Opak je pravdou. Mladí ľudia po celom svete podporujú neonacistické strany a ich ideológiu. Idú jednoduchšou cestou nenávisti a odporu k inakosti.

V hre má jeden z chlapcov vytetované nacistické symboly po celom tele, typický krátky účes a masívne topánky. Je to priam až uniforma neonacistu, ale nenechajte sa pomýliť, oveľa nebezpečnejší sú ľudia v obleku s vábivými slovami, vlci prezlečení za ovce. Ale to nie je prípad tejto hry, tu je úplne jasné, kto čo reprezentuje.

Komorné štúdio nesmierne pomáha atmosfére predstavenia. Herci sa pohybujú len pár centimetrov od predných radov, hľadia divákovi priamo do očí a predvádzajú svoje umenie. Sú naozaj veľkým plusom inscenácie, nikto nezostáva a všetci podávajú konzistentný a kvalitný výkon.

Počas celého predstavenia na mňa dopadala ťažoba celej situácie, mala som pocit, akoby som sa nachádzala v tej chvíli na danom mieste, akoby som bola svedkom toho strašného činu. Snažila som sa pochopiť dôvody páchateľov, smútok ich rodín, ale aj utrpenie matky zavraždeného. Každá predvedená emócia bola aj mojou emóciou, každý čin aj mojím činom.

Kvalitu predstavenia poznáte podľa toho, či vás prinúti rozmýšľať. Čo núti ľudí páchať takéto zlo? Dôvodom  vraždy bola nahromadená agresivita a nenávisť chlapcov, ktorí sa nemali kde vybúriť. Ich rodičia boli životom a chudobou zmietaní nešťastní ľudia. Nasmerovali svoje deti k rasistickej ideológii, ktorú brali ako riešenie svojich existenčných problémov. Rovnako chudobná a nešťastná bola ich obeť, šikanovaný chlapec, ktorý sa ocitol v zlom čase na zlom mieste.

Sledujete toto predstavenie, odsudzujete nenávistnú ideológiu, pohoršujete sa nad takýmito ľuďmi. No potom si spomeniete, že neonacistická strana má vo vašej krajine okolo 11 % a jej predseda kandidoval aj  na úrad prezidenta. Nacizmus, rasizmus a anisemitizmus nie je len Hitlerovo Nemecko. To sme my všetci, čo si vyberáme cestu nenávisti, alebo sa prizeráme, ako si ju vyberajú ľudia okolo nás. História sa opakuje a všetko zlé s ňou. Aký k(K)opanec potrebujeme, aby sme sa dokázali prebudiť?