Sedím v obľúbenej kaviarni, jem oslavné raňajky, moja mama má narodeniny. Cítim niečo ako spokojnosť, dokonca až šťastie, v hĺbke však tuším ťažobu. Z čoho ale?! Pýtam sa sama seba, prekvapivo zmätená z nešťastia, mne inokedy tak blízkeho. Nič mi predsa nie je! Nechávame deň plynúť, nemáme nič na práci, nič tenzné nás nečaká a ani nikoho tenzného neočakávame. Už viem. Protest. Výročie. Námestie. Tlmene vzdychám, ústa si prikrývam rukávom kabáta, aby mi mama nevyčítala kyslú tvár v jej veľký sviatok. V hlave si prehrávam, ako ju presvedčím, aby sme nešli, veď je zima, teplo, fúka, vzduch príliš stojí a ja som sa prejedla, áno, to by mohlo fungovať. Tak veľmi sa mi nechce postávať na námestí, počúvať smutné táraniny od zvláštnych ľudí, tváriť sa nešťastne, pietne, všetky tieto povinné výrazy. Bola som doteraz skoro na všetkých, urputne som sa zabárala do zeme, ťažký transparent trímala v rukách, potláčala zívanie, oči držala otvorené. Pomohlo to niečomu? Zmenilo sa niečo? Neviem! Hnusí sa mi lenivosť, pasivita, mudrovanie o tom, ako na ničom nezáleží a nič nepomáha, ale čoraz viac sa mi v hlave otvára otázka, či niečo pomáha, či na niečom záleží. Hanba, kričím na seba v duchu. Lenivosť! Zrada! Nervózne zdvíham viečka od omelety, upieram oči na mamu, čítajúcu noviny, zoraďujem si sliny na myšlienku.
Mama má otvorené noviny na dvojstrane s veľkým nadpisom NEZABÚDAME, na papieri vznikajú vlhké škvrny. „To je také smutné! Svine hnusné!“ nadáva. Tutlem lenivosť, zahanbujem sa. Stránky sú potlačené spoločnými fotkami zavraždeného páru, i mne sa zrak mlží slzami. Nenávistne gánim na fotky vrahov, tupé tváre plné zášte. Úbožiaci, najmä ten s vlasmi pokrytými chemickou čerňou. Bývalý pán sveta. Ako hlboko musí človek klesnúť, keď naplánuje niečo tak prestrašné a zároveň tak šlendriánsky odfláknuté. Zločin, ktorý podal správu o stave republiky. Keby z neho nešiel toľký ľudský hnus, bolo by mi ho aj trochu ľúto. Toľko mal a toľko stratil. Nuž, aká krajina, taký mafián! Práve naša nečinnosť mu dovolila páchať toľké hrôzy. Akoby sme mohli neísť! Ako mi to mohlo čo i len napadnúť. Ako som mohla tak zmýšľať. „Musíme ísť,“ hovorím do upokojujúcej hudby a cinkotania šálok o tanieriky. „Samozrejme, akoby sme mohli neísť,“ pretáča strany, sú tam fotky rodičov, šesť očí vysušených od plaču, oči slušných pracujúcich ľudí zmorené zlom druhých. „Nijakovsky.“
Svižne prechádzame ku Trojičke, pridružujeme sa k hŕstke ľudí stojacich okolo reproduktora. Malosť trnavských podujatí mi je omnoho sympatickejšia ako obrovské pódiá a nekončené programy. S nechuťou spomínam na nekončiace oslavy 17.novembra, všetky tie čudesné prejavy od každého, kto sa mihol v okolí tribún alebo mal kľúče od bytu vo vrecku. Tu to tak našťastie nebýva. Svižné, trefné, presné, najviac na polhodinu. Ideálny protest v mojich predstavách spočíva v pätnásťminútovom mlčaní, na konci ktorého sa rezkým hlasom zaspieva hymna a rozídeme sa domov. Po dvoch rokoch nepovie nikto nič, čo by už nebolo vypovedané. Nemala by som dávať priechod typickým slovenským vlastnostiam, sťažovaniu sa a rozdávaniu nevyžiadaných rád, karhám sa v duchu. Obzerám sa, nie je nás veľa, ale ani málo. Začínajú sa kostrbaté vyjadrenia, tak ako vždy sa začudujem, podľa akého kľúča vyberajú rečníkov. Rozprávajú smutne, malo by to vo mne rozprúdiť spravodlivý hnev alebo odhodlanie, už ma to však nebaví počúvať. Myšlienkami odchádzam k filmu rezonujúcemu v mojom vnútri, ktorý odzrkadlil práve tento príbeh. Priehľadnejší a údernejší ako kniha, rozpomínam si na poznámky zapísané po posledných titulkoch.
Mamine dupotanie ma vytrháva z predstáv, pesnička o padlých hlavách jej lezie na nervy, posolstvo nevníma. Nečudujem sa jej. Pocity sú odlišné, nutnosť prítomnosti rovnako naliehavá. Atmosféra nie je tak elektrizujúca ako tá v Bratislave tesne po vražde, emócie tak vybičované ako na manifeste pred rokom, veľkosť omilostenia nudných opakujúcich sa prejavov tak neohraničená. Vnútro je zmrazené sledovaním súdneho procesu, cynickými prejavmi zlých ľudí, malým fyzickým utrpením obvinených, všetkým. Počas procesných dní vzrušene sledujem periodiká, po skončení pojednávacieho dňa mi však odchádza úsmev z tváre, nahrádza ho strašná prázdnota. Stala sa z toho zábavka, výplň dňa, kvalitnejšia Súdna sieň. Takto čakáme na spravodlivosť. Inak ani nemôžeme. Vnútro je zmrazené rečami hlupákov, čo aj po ukončenom vyšetrovaní tvrdia, že ich zavraždili kvôli krádeži z archeologických vykopávok. Rečami, že na vražde dvoch ľudí nezáleží, rečami, že ich rodičia by sa mali prestať vyjadrovať, že by mali prestať bojovať. Zoškriabať z neho inovať a rozdúchať v ňom vášeň, oheň pre lepšie zajtrajšky je náročné, upadnúť do apatie priľahké.
Napriek všetkému necítim beznádej. Necítim ju stojac v dave, necítim ju kráčajúc po ulici, sediac v triede. Prvýkrát po dlhom čase je všetko v našich rukách. Nezáleží na veľkosti odhodlania organizátorov protestov, nezáleží na nikom inom okrem nás. Znie to pateticky, ale narodili sme sa do krásnej krajiny, malebnej krajiny, dokonalej krajiny nepoškodenej prírodnými katastrofami alebo vojnovými konfliktmi. Neživoríme v baniach, nevykopávame cenné kovy, nešijeme lacné oblečenie pre veľké firmy. To, čo je zničené a nefunkčné, bolo poškodené a znefunkčené politikmi, ktorých sme si zvolili. „Celé je to tu v poriadku, žiadne veľké vetry tu nedujú, po väčšine tu nie je niekoľkogeneračná chudoba, nie sme poškodení radiáciou ani ničím podobným. Je to úplne v poriadku krajina a napriek tomu ju ženieme do stavu, že všetko je možné a nič nie je trestné,“ povedala moja mama v jedno ráno, jej slová ma zamrazili. Neodvracajme tváre, neodťahujme prsty, neodchádzajme preč. Sama som ešte pred pár mesiacmi snívala o živote v nejakom naozajstnom veľkomeste, vo veľkom, bohatom štáte, kde všetko funguje. Vnútri ale cítim, že nechcem odísť. Chcem ostať tu, v Trnave, bývať v čačanom byte s vysokými stropmi, písať svoje texty, prechádzať sa so psom cez parky, všetko a všetkých poznať, vedieť a vidieť, že sa to dá, že aj na Slovensku sa môže na zlé zabudnúť a nastoliť niečo dobré. Je to hlúpe, ale presne to chcem. Neodhadzujme možnosť niečo zmeniť len kvôli tomu, že nám lídri nie sú sympatickí, alebo preto, že sme zanevreli na nádej, zabudli na krásny pocit vízie a budúcnosti. Nenechajme sa nevôľou, zlou voľou odradiť, ako sa spieva v slovenskom hip-hope. Možno ste jeho články pred vraždou nepoznali, ale Ján Kuciak bojoval presne za to. Bojoval za krajšie Slovensko.
„A stále sa nám marí, že si tu s nami, Ján, a úsmev v tvojej tvári, pokojne pláva k nám,“ mrmlem si po ceste domov.
#allforjan #allformartina
Žiadne komentáre