9. februára 2019 sme sa vydali na jedno veľké dobrodružstvo s názvom „Lyžiarky výcvik“, ktorý sa tento rok konal na Táloch. O 10:00 ráno sme sa všetci stretli na parkovisku pred školou, kde už čakalo veľa nových tvárí. Neviem, ako je to možné, ale väčšinu ľudí som v živote nevidela, a pritom chodíme do tej istej školy každý deň. To je asi jedna z vecí, pre ktorú sa oplatí ísť na lyžiarsky. Spoznáš toľko ľudí, že niektorým to vystačí aj na ďalšie tri roky.
Cestou autobusom som si predstavovala všetky možné varianty hrôzy, ktoré ma budú čakať na mieste. Rozpadnuté postele, záchod bez splachovača, veľké osie hniezdo rovno pod mojím oknom… No opak bol pravdou. Dva autobusy plné prvákov dorazili do cieľa. Pred nami stál luxusný penzión – „Penzión Tále“. Izby v ňom boli nádherné. Síce 3-4 lôžkové, trocha menšie, ale väčšie izby nahradili krásne apartmány. Samostatná kuchynka s chladničkou, sporákom i rýchlovarnou kanvicou, môj obľúbený balkónik, záchod, ktorý splachoval i gauč s televízorom. Na veľké prekvapenie, telky boli samozrejmosťou v každej izbe.
Tento rok sa na lyžiarsky prihlásilo 81 ľudí, čo znamenalo, že sme sa všetci nezmestili do hlavného ubytovania. Pár ľudí bolo rozdelených do okolitých chatiek. Najprv sa im to až tak nepozdávalo, no pravdou bolo, že sa im potom z tých chatiek ani nechcelo veľmi odchádzať. Plazmová telka, veľké sedačky a plné chladničky ich nútili zostať. Zvyšok dňa sme strávili híkaním nad naším novým ubytovaním a vzájomnými návštevami.
Druhý deň, prvé vstávanie o 7:00. Odvážnejší až o 7:10 či 7:30, kedy mala raňajky prvá várka ľudí, keďže by sme sa všetci do reštaurácie nezmestili. Vidieť všetky tie pozliepané oči nebolo veľmi povzbudivé. Na raňajky bývavali švédske stoly, čo znamenalo pár chlebíkov do úst a pár do vačku. Nech máme čo papať aj na svahu. Kým sme sa po raňajkách poobliekali do všetkých vrstiev na lyžovanie, bolo už 9:00 a mohli sme vyrážať. V jednej ruke lyžiarky, v druhej lyže, na hlave prilba a pod nohami zamrznutý, veľmi šmykľavý sneh. V takejto kombinácii sme sa tackali na stredisko ako novonarodené teliatka. Pred obedom učitelia posudzovali naše lyžiarske zdatnosti a rozdelili nás do skupín od 1 po 6, v ktorých sme lyžovali po celý týždeň. Keď prišiel čas obeda, tak sa celé Tále nahrnuli do reštaurácie Stodola. My na čele. Vtedy však chudobní študenti zistili, aké sú tam predražené ceny a ja osobne som celý týždeň prežívala na hranolčekoch s kečupom či tatarkou a „ukradnutých“ chlebíkoch z raňajok. Na konci ma moja peňaženka mala chuť zabiť, pretože som si kúpila horúcu čokoládu za 2,80 a cítila sa veľmi zapredane. Po obede niektorým vedúci dovolili lyžovať aj na väčších zjazdovkách.
Ďalšie dva dni prebiehali veľmi pohodovo. Krásne počasie, pekne upravená zjazdovka a čaj zadarmo mi zlepšili náladu. Po pár dňoch na svahu som prestala hovoriť „vrátiť sa do hotela“, ale „vrátiť sa domov“. Streda sa niesla v znamení bolesti. Oddychový deň nebol určite oddychovým pre nášho zdravotníka. Svalovice, chrípky, boľavé chrbty a všetko, čo vám len napadne. Lyžovalo sa len do obeda a niektorí vôbec.
Ani sme sa nenazdali a prišiel posledný deň lyžovania. Štvrtkové preteky. Posledný večer sme sa na vyhodnotení kurzu dozvedeli výsledky : 1. miesto získal Erik Mikuš (1.A), 2. miesto Petra Remenárová (1.S) a 3.miesto Patrik Drdák (kvinta). Po vyhodnotení si pár žiakov pripravilo program. Služba pána profesora Bareka bola tiež aj poslednou nocou na lyžiarskom.
Naozaj zaujímavé, hlavne tým, že na začiatku boli všetci ako mŕtvi. Behala som po izbách v nádeji, že sa ideme baviť, ale ľudia už na izbách jedným okom spali pri pozeraní Policajtov v akcii alebo iných obľúbených programov nášho lyžiarskeho. Táto umierajúca atmosféra sa rozbehla až po 23:00, kedy sme sa stretli v jednej izbe, ale to už sme mohli tak akurát odpočítavať minúty do konca večierky. Napriek tomu som sa nesmierne bavila a takéto niečo by som chcela zažiť ešte aspoň raz.
Je ešte veľa zážitkov, ktoré by som porozprávala, ale to už sú navždy naše prvácke tajomstvá. Veď, čo sa stane na lyžiarskom, na lyžiarskom aj zostane. Veľké ďakujem patrí našim profesorom, pani Ružovej a Holešovej, pánovi Kotalovi, Tomanovi, Barekovi, Brezovskému, policajnému riaditeľovi pánu Kelešimu a našej mamine lyžiarskeho, zdravotníkovi, za to, že sa dali nahovoriť na ďalší rok, že mali s nami trpezlivosť a pripravili pre nás pekný lyžiarsky, na ktorý budeme dlho spomínať.
Žiadne komentáre