V podzemnom laboratóriu sa diali zmeny.
Boli dva dôvody. Prvý vychádzal z potreby „nejak tej ADHD jašteričke znížiť výkon, alebo ma picne“ a zo „Zobral mi papuču!“. Väčšina ľudí si myslela, že v uzavretom priestore s besniacim prírodným živlom je prvá potreba oveľa opodstatnenejšia. Tento názor im vydržal iba do chvíle, kým si nevšimli výraz, s ktorým Otília vyslovila: „Zobral mi papuču!“. Donútilo ich to prehodnotiť, kto je vlastne tým prírodným živlom. Po krátkej úvahe sa zhodli na tom, že nechať sa upáliť v betónovej klietke hlboko pod zemou, by nemuselo byť ani zďaleka také nepríjemné ako nebezpečenstvo skrývajúce sa v úskaliach vety „Zobral mi papuču!“ ADHD jašterička si to všimla tiež. Jack na to prišiel v momente, keď mu tá fialovo – vlasatá brala hračku. Nepáčilo sa mu to. Predtým, ako sa po nej stihol zahnať, si všimol ten pohľad. Zrazu zatúžil byť naspäť vo vajci oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Navyše by mu vôbec neprekážalo, keby bola škrupina z kvalitnej ocele a pár kilometrov pod morom, najlepšie v kŕdli veľmi hladných žralokov a výnimočne agresívnych morských príšer. Nebol si celkom istý, či by to stačilo. Tak prijal vlastné súkromné opatrenie v záujme svojej budúcej existencie. Nebude brať hračky tej fialovej.
Okrem týchto opatrení bolo aj ďalšie. Hlavné opatrenie. Opatrenie šéf. Opatrenie, ktorého úlohou bolo spomínané NIČ SA NESMIE DOSTAŤ VON! Opatrenie podľa tohto rozkazu činilo niekoľko bezpečnostných zmien. Poúčalo vedcov, upratovača (aj keď ten až tak veľmi nevnímal). Dohováralo dverám, stenám a vetracím šachtám, každej osobne. Všetky sa pokorne podriaďovali vôli Opatrenia. Na jednu však zabudlo, na šachtu vedľa DVERÍ. Práve preto si ju nevšimlo, zatienili ju DVERE. Šachta bola otvorená odo dňa, keď ju jeden z vedcov uvoľnil, aby zvýšil príjem vzduchu. Odvtedy ju nikto nezavrel. Voľne cez ňu prúdil vzduch z povrchu.
Po niekoľkých dňoch čírej únavy a zmätku to vyzeralo, že sa veci konečne začínajú ustaľovať. Podľa hodín v laboratóriu nastala noc. Vedci sa uložili spať. Opatrenie bolo už tiež unavené. Jediný, kto bol pri plnom vedomí, bol upratovač. Čo veľa neznamená, keďže jeho vedomie sa radilo medzi tie staré ošúchané haraburdy z pivnice a nikdy nebolo celkom v poriadku. A ešte nespal Jack, práve sa zobudil. Ticho zliezol zo svojho provizórneho príbytku. Dopadol na dlážku. Teraz beží popri stene hlavného laboratória. Vychádza z dverí. Chvíľu ich pozoruje. Pozorujme s ním. Na dverách bliká kontrolka.
Blik, blik, bliiik, pauza.
Blik, blik, bliiik, pauza.
Blik, blik, bliiik, pauza.
Blik, blik, bliiik … na bliiik sa Jack prikrčí a potom odrazí. Počas pauzy preletí cez okienko na dverách.
Blik, blik, bliiik, pauza.
Nič sa nedeje. Jack si zablahoželá. Chce prekvapiť tú s krásnymi modrými očami, vyzerá, že ho má najradšej. Ide po chodbe, príde na križovatku. Nepozná laboratórium dokonale a tma jeho orientačný zmyslel značne oslabila. Rovno, doľava alebo doprava? Nevedel sa rozhodnúť. Nakoniec sa rozhodol ísť doprava. Prišlo mu to najlepšie. Každé dvere majú na sebe štvoruholníkový priechod. Ide po tmavej chodbe, pozerá po stenách a hľadá koniec chodby. Vie, že dievča s krásnymi modrými očami býva na konci chodby. Ide teda až na koniec. Zastaví sa a pozoruje stenu, hľadá otvor. Stena sa mu zdá trochu iná, ako si ju pamätá, ale pripisuje to tme. Nájde otvor. Poteší sa a skočí. Lenže na križovatke sa zmýlil, otvor je vetracia šachta, ktorá zostala otvorená. Opatrenie zlyhalo.
KAPITOLA 3
Medzera zbierala „užitočné“ veci na skládke číslo 11. Nerobila to prvýkrát. Vlastne to od svojich šiestich narodenín, keď ju na skládku číslo 11 zobral jej otec, robila tak často, aby sa tomu dalo povedať „nespočetne veľakrát“. Preto si bola skoro istá, že divná jašterica, pozerajúca sa na ňu spomedzi šrotu, nie je normálny úkaz. Bolo to vlastne niečo medzi jaštericou a netopierom. Neprišlo jej to divné. Osobe, ktorá vyrástla v prostredí plnom pavúkov tvaru ozubených kolies, šesť centimetrových ôs s opancierovaným bruškom alebo myší schopných postaviť malé samochodné vozidlá.* * Tieto zmeny sú, iba vplyvom evolúcie a pár storočí života na smetiskovom prostredí. Myši sú ale výnimkou. Tie sa po mnohých rokovaniach dohodli, že nechcú mať s evolúciou nič spoločné, kvôli jej značnej chybovosti. Avšak to, že sa niekto odmietol vyvíjať, ešte neznamená, že je niekto aj hlúpy a uchodí si svoj chvostík, ak sa môže voziť. V posledných rokoch sa u myší dala pozorovať výrazne zvýšená obezita, nikto sa ale nemal do podrobnejšieho bádania, a tak to zostalo iba pri „dala sa“. Raz dokonca videla povestného päťnohého mechanotigra, ktorým matky strašia svoje deti, aby poslúchali. Už keď prvýkrát počúvala tieto príbehy, nebola si celkom istá, čo si má o onom strašnom myslieť. Až ho uvidela, jej neistota konečne nadobudla podobu a Medzera usúdila, že na tých historkách skutočne niečo je. Bolo hrôzostrašné predstaviť si proces, ktorým mechanotiger vznikol. Úprimne ho ľutovala.
Lenže táto jašterička sa nepodobala na nič, čo by sa na smetisku dalo nájsť. Nemala dokonca ani typické gýčové ozubené koliesko na chvoste. Proste a jednoducho vyzerala normálne a to bolo divné. Normálne veci vyzerajú normálne iba v ich domovskom prostredí. Akonáhle ich umiestnite inam, stávajú sa z pohľadu nového prostredia nenormálne. To, že sú v skutočnosti normálne, prostredie nezaujíma, pretože nezapadajú do množiny jeho normálnosti. Namiesto toho ich umiestni do množiny nenormálnych vecí, ktoré sú v skutočnosti samé o sebe normálne, ale pripadajú nenormálne prostrediu a sebe navzájom, pretože všetky pochádzajú z odlišných normalít.
Hlboko pod skládkou číslo 11 panovala panika. Opatrenie zlyhalo. Vedec Ondrej ráno zistil neprítomnosť Jacka. Samozrejme, že to ako vzorný (a samovražedne naladený) člen bádateľského tímu oznámil zvyšku hlavnej výskumnej štvorice. Je známy fakt, že ak sa štvorica skladá z troch príslušníčok ženského pohlavia a jedného príslušníka mužského, vinu za všetky spôsobené problémy a ťažkosti nesie on. Jedinou podmienkou je, aby tri príslušníčky „nežného“ pohlavia vychádzali navzájom dostatočne dobre na spôsobovanie „mu“ pekla na zemi, aj keď to nebýva väčšinou až taký problém. Jedna teória tvrdí, že ide o prejav prirodzeného výberu, vďaka ktorému prežijú iba najodolnejší „on“ jedinci.
Po pol hodine sa Ondrej vyhrabal z kúta, kam ho zahnali tri, nie práve dobre naladené hlavné vedkyne. Počúvať prestal po desiatich minútach a bol si dobre vedomý, aké nebezpečie by mu hrozilo, ak by sa táto informácia dostala mimo súkromia jeho lebky. Snažil sa tváriť nenápadne. Zatiaľ mu to vychádzalo.
Po ďalších dvadsiatich minútach súvislého jačania, nadávania a všeobecného zmätku sa quarteto scientico (prekvapivo v kompletnej zostave) začalo radiť. Väčšina prechádza určitými mentálnymi štádiami, kým sa dostane do stavu sladkého, aj keď oveľa častejšie neuspokojivého vedomia. Štádiá môžu byť nasledovné : „Čo sa stalo?“ potom „Ako je to možné?“ a nakoniec „Ktorý kretén za to môže?!“ Obvykle trvá nejaký čas, kým sa na každé nájde odpoveď, niektorí jedinci sa ale vyznačujú prirodzeným talentom.
„Čo sa stalo?“ Spýtala sa Júlia hlasom, ktorého ostrosť by závidela aj cirkulárka.
„Zmizol Jack.“ Pípol nižšie postavený vedec, zúfalo sa snažiac myslieť na niečo príjemné.
„Ako je to možné?“ k hlasu sa začal pridávať aj pohľad.
„Myslíme si, že preliezol spojovacou šachtou.“ Vedec sa zúfalo obzeral okolo, hľadajúc prípadné krytie.
„Ktorý kretén za to môže?!“ pohľad dospel do bodu, pri ktorom by aj Superman zvážil, či sa mu postaví do cesty a ak tak jedine so zváračskou maskou.
„P-p-podozrievame upratovača…“ vedec konečne odpadol.
„Čo budeme akože robiť?!“ jačala úplne príčetný Júlia.
„Neviem! Ako sa to mohlo stať?!“ strácala hlavu dokonale pokojná Otília.
„Najprv by ste mohli prestať panikáriť!“ skúsila Veronika.
„Kto panikári?!“ snažila sa zistiť Júlia. „Ja nepanikárim! Ty panikáriš! Prečo by som mala panikáriť?! Nevidíš, ako som pokojná?! Som pokojná ako rieka.“
„Keď tak Niagarské vodopády,“ zamrmlal niekto.
Náhle ticho bolo oveľa hlasnejšie ako zvuk, ktorý mu predchádzal. S pokojom letiaceho šrapnelu sa trio scientico feminio otočilo k napohľad prázdnemu rohu.
„Čo si povedal?“ slová rozťali nevinný okoloidúci vánok, letiaci z vetracej šachty na dve polovice, každá si išla vánkovať inam.
„J-j-ja nič, t-to on,“ v tmavom kúte sa objavila ruka ukazujúca na upratovača. Ten si najprv nič nevšimol. Až keď si uvedomil prítomnosť nie práve príjemných pohľadov, zdvihol hlavu, zhodnotil situáciu a cez slnečné okuliare zazrel na tmavý roh.
„Hééj?!“ Rozštvrtený vánok začal premýšľať nad tým, v koľkých častiach dorazí na koniec miestnosti a či mu na to bude platiť poistenie.
„Má náš prudko taktný Upratovač nejakú prudko zaujímavú radu alebo návrh, ktorý by nám nejako pomohol?“
„Mohli by ste pozrieť záznamy z kamier,“ povedal Upratovač nevzrušene, venujúc sa povznášajúcej činnosti umývania podláh, nenápadne sa približujúc k dverám.
„Aké kamery?“ zisťovala Júlia.
„Bezpečnostné kamery.“
„My máme bezpečnostné kamery?“
„Jop.“
„A na čo nám akože sú?“
„Ehm, aby nás nevykradli?“
„Sme dvadsať metrov pod zemou, ty dilino.“
Žiadne komentáre