Piť prameň neistoty – naša istota

Rok som začala tak, ako všetky ostatné – s veľkými plánmi a ešte väčšími čarovnými dôvodmi, prečo sa moje plány nepodaria. Už si nespomínam, čo presne som chcela, ale viem, že som niečo chcela, niečo veľké a dychberúce, čo by ma vytrhlo z nekončiacej letargie života mladistvého odľuda, nenachádzajúceho potešenie medzi rovesníkmi. Mal to byť rok, v ktorom sa mala začať dospelosť a s ňou všetky tie deje, ktoré toľko očakávam, ale zatiaľ som pre ne nič neurobila, lebo ma brzdil vek, nie naozaj, ale človek si to musí dajako ospravedlniť, to je jasné.

Ako iste všetci viete, nakoniec mi v rozlete nezabránil nízky vek, ani nenávistná povaha, ale globálna pandémia. „Svet nestvorili na veselé deje, piť prameň neistoty – naša istota,“ ako napísal V. Majakovskij. Vždy som si niečo myslela, nad niečím dumala a nikdy sa mi to nevyplatilo, lebo vždy to bolo nakoniec inak. Môžeme polemizovať, či to bolo kvôli mojim obmedzeným kontemplačným schopnostiam alebo nastaveniu sveta, ale výsledok je rovnaký – človek, teda ja, zbytočne sa zamýšľa, lebo to tak či tak dopadne inak, ako v jeho hlave.

Viem, že moje pocity sú tento rok pomerne univerzálne, keďže sme mnohí odkázaní na oči vypaľujúce obrazovky, duševný svet a knihy, i keď to nie všetci, samozrejme. Ale teda, je jedno, ako trávite čas. Ja ho trávim tak, ako som ho chcela tráviť odvtedy, čo ma mama dotiahla k bráne školy. Jej nechty sa mi zaborili do tučného zápästia, mocný hlas preťal uši, oči sa mi ovlažili slzami. Chcela som ísť domov. Teraz  som doma, čítam si, píšem si, s nikým sa nestretávam, všetci sa mi vyhýbajú – pre zmenu nie kvôli odporu či nezáujmu, ale pre smrteľný vírus – nik nechce pri mne sedieť, nik sa ma na nič nepýta. Prvé mesiace boli naozaj radostné. Niektoré dni sú stále radostné. Keby sa mi nezmenila atitúda, všetky by boli také, spokojné a radostné. Ale ja už nie som tým odľudom, akým som bývala. Teda, stále som odľudom, ale takým modifikovaným. Rada by som sa vzdelávala a aj nejakých druhov postretala. Predtým som chcela ujsť do lesa alebo aspoň do kutice, byť s nikým, byť ničím, ale sama za seba. Len tak byť, jesť, piť, písať a potom to možno skončiť, ale teraz, keď som si naozaj mohla posedieť sama v kutici, pobudnúť, dačo pojesť, niečo popiť a stránky popísať, zistila som, že to nie je asi až tak pre mňa, ako som si myslela, ako som dúfala. S desom som zacítila v svojej duši túžbu po kontakte. Inom, ako tom domácom, prirodzenom, rodinnom, dávno zasadenom a starostlivo pestovanom. Pri zazeraní do počítača, počúvajúc smutné výklady inak dobrých učiteľov a sledovaní vynárajúcich sa bludov som zatúžila niečomu hlboko porozumieť. Jedno čomu. Niečomu. Chcem byť vzdelaná. Ja, odporkyňa výuky, rušiteľ akéhokoľvek pokusu ma niečo naučiť, ja, čo som sa naučila čítať v tretej triede a dodnes v obchode kalkulujem na prstoch, som zatúžila po vzdelaní. Je komické, že to ku mne prišlo až teraz, v kríze edukácie a socializácie. Už som si však zvykla, že ku mne veci prichádzajú neskoro a bizarne.

Kontakt a vzdelanie, to mi chýba. Keď som to mala, neznášala som to, vyhýbala som sa tomu, odpudzovalo ma to, desilo. A hľa, teraz by som za to dala kúsok kožky z môjho psa. Túžim po tom, ale tieto mesiace, skoro rok, by som nevymenila. Keby neboli, ešte stále plánujem útek do lesa. Táto idea ma nanešťastie ešte stále úplne neopustila, som však čoraz úspešnejšia v jej zaháňaní. Čoraz menej sa utápam v slastnom bahne predstavy kutice a samoty, žiadnej snahy, ambícií, ničoho. Nerobí mi radosť, to nie. Robí ma strašne smutnou. Páči sa mi na nej to, že ma nedesí. Zdá sa mi prirodzená, šitá na mňa, lebo aj je, sama som si ju ušila podľa svojej najhoršej podoby. Zaháňam ju víziou tepla, ktoré cítim pri svojej rodine. Túto rodinu čoskoro opustím, pretože pôjdem študovať – dúfam, že ma niekde budú chcieť. Táto rodina bude stále so mnou, len bude pokračovať vlastnou cestou, so súrodencov sa budú formovať naozajstní ľudia a mame sa odľahčí, ako keď letec v balóne vyhodí vak s pieskom. Táto rodina pôjde vlastným životom a čo budem robiť ja? Ja, rodinný človek? Ja, čo pod škrupinou zhnusenia a odporu skrývam precitlivené srdiečko? Ja, čo sa pri prezeraní spoločných súrodeneckých fotiek rozplačem? To ja pôjdem do lesa? Na samotu? To ja budem ničím a bez nikoho? Ale no!

Na toto som prišla a začala som sa rozhliadať. Zistila som, že všetci majú svoje kontakty, spojivá, vzťahy, priateľstvá, korene, o ktoré sa môžu oprieť, na ktorých môžu budovať, na ktorých sa naučili žiť v spoločnosti. Nič také nemám. Vyhýbala som sa tomu, urputne a úspešne. Končím strednú školu, inštitúciu, na ktorej si toľko ľudí našlo celoživotných spoločníkov, bez toho, aby som vedela konkrétnejšie popísať jediného spolužiaka. Môj odpor mi nepriniesol žiadne ovocie. Pre dospelých som primladá a pre mladých som pridospelá. Nepatrím nikam. Nikto ma nechce. Sama by som si radšej vybrala psa, čo ma cez mreže oblíže, než toho, čo sa uhýba rukám, vrčí, skrýva sa v pelechu. Preháňaš, hovoríte si. To len tak smutne trepeš, myslíte si. Bodaj by. Ako monštrum vedca Frankensteina kráčam životom, túžiac po druhovi rovnakom  ako som ja. Nemám však komu prikázať, donútiť ho silou a strachom, aby mi niekoho zošil a doniesol do chalupy. No ale dosť bolo utrápených rečí, zbytočne sa v tom rýpať. Nie každému je súdené sa v striebristej žiare obľúbenosti slniť. Ale až teraz viem, že to nie je nič zlé, patriť niekam a túžiť po spojení. Nie je to nič trápne, nič nechutné či nesamostatné, hlúpe, zvieracie. Naopak.

Niečo sa otvorilo a niečo ostalo zatvorené. Cítim sa sťa postava z knihy Jacka Londona, plahočiaca sa chladnou pláňou, sliepňajúc v bielom tichu, hľadajúca oheň svojich druhov, len aby ho našla udupaný s cestičkou zasnežených šľapají vedúcich ďalej. Napriek tomu cítim nádej. Mladé letá som síce prehajdákala, ale ešte stále mám  tú jarnú dospelosť, vysokú školu, prácu. Stále nie je neskoro. Snáď. Asi. Možno. Neviem. Nepreklínam tento rok. Naučil všetkých to, čo tí, ktorí čítajú knihy, vedia už dávno – istoty nejestvujú a ľudské predstavy nie sú nič viac než bzučaním muchy v ušiach prírody. Všetky triedy spoznali to, ako žijú tí najnepodstatnejší a najchudobnejší, najodrezanejší od bublín. Predikcie a túžby sa zmiešali so vzduchom ako mandala pod dychom svojho tvorcu, životné postoje dostali pachuť naivného vtipu. Zistila som, že som súčasťou celku, s ktorým si nerozumiem, ktorého hodnoty nezdieľam, ktorým často opovrhujem, a napriek tomu dodržiavam jeho pravidlá. Stala som sa občanom. Zatúžila som po kontakte a vzdelaní. Stala som sa človekom, alebo som aspoň vykročila na ceste k človečenstvu. Človek nie je človekom bez vzdelania. Bez poznania nie je nič viac, než besným zvieraťom.

Neviem, čo príde a možno nepríde nič. Možno bude všetko inak a možno bude všetko rovnaké. Zmena a novota sa často skrýva za náhlym spočinutím, opustením manických postupov. Kráčam s hlavou vztýčenou, vzhliadam k diaľavám s nádejou. Nezlomila som sa, nezradikalizovala som sa, čo to som prečítala a mnoho som zazrela. Nie je žiadna hanba posedieť a zamyslieť sa. Zbadať váhu toho, čo bolo, toho, čo som predtým považovala za zbytočné, za veci iných ľudí. Sú to aj moje veci, zvyky, túžby, postupy, idey. Aj vaše. Sme to, čo sme. Ľudia. Krehkí, vystrašení, zbabelí i statoční, obyčajní, zvláštni, nudní, bystrí, zaujímaví, vzdelaní, nevzdelaní. Všetci kráčame do toho istého roka z tej istej situácie, inak poškodení, inak naladení, z iných reálií, ale s tým istým odkazom – piť prameň neistoty je naša istota. Nás všetkých. Nie len moja. Nie len tvoja. Nie len toho či tamtoho. Nás všetkých. Je pekné byť človekom.

Loading...
Niečo sa pokazilo Načítať

Žiadne komentáre

Pridajte komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.