J225 – poviedka na pokračovanie

Autor: Jakub Kronome

Hlboko pod zemou, nejakých tých dvadsať metov, sa nachádza laboratórium. S povrchom ho spája iba zopár šácht, pretože aj vedci potrebujú dýchať, a jedna chodba. Chodba je uzavretá, z veľmi dobrého dôvodu. Rôzne chodby bývajú uzavreté z rôznych dôvodov, aby sa nikto nedostal dnu, aby nebol prievan, aby neboli pracovníci vyrušovaní hlukom z ulice, príčin je veľa. Sú to obyčajné tuctové chodby, je ich všade veľa.

Táto chodba patrí do vyššej ligy, medzi chodby, ktoré si niečo zažili. Chodby, ktoré plnia dôležitejšie poslania. To, ktorým bola poverená naša chodba, bolo síce jednoduché, ale dôležité. NIČ SA NESMIE DOSTAŤ VON. Chodba bola na svoje poslanie hrdá a poctivo si ho plnila. Pomáhali jej v tom DVERE. Rovnako ako je veľa druhov chodieb, je aj veľa druhov dverí. DVERE nimi všetkými pohŕdali. DVERE o sebe nerozmýšľali  ako o dverách, ale ako o prekážke. Boli v tom dobré. Stavitelia DVIER museli mať bohaté skúsenosti so stavbou ľadoborcov, luxusných bankových trezorov a atómových krytov. Zároveň to vyzeralo ako keby mali nočné mory z …, no napríklad niečoho, čo chrlí oheň a je veľké ako priemerný rodinný dom. 

Vedľa dverí bola malá ventilačná šachta. Vyzerala presne tak, ako by vyzeralo šteniatko bišónika vedľa jaskynného medveďa, schopného vraždiť dinosaury. Vydesene.

Pred šachtou stojí postava v bielom plášti. Otvára prieduchy na šachte, aby sa zvýšil prísun vzduchu. Teraz kráča po chodbe ku vchodu do väčšej miestnosti. Pozorujme postavu. Zahýba doprava. Teraz kráča rovno. Doľava. Spolu s postavou sme sa ocitli v priestornej miestnosti. Biela postava sa zaradila medzi ďalšie a teraz spolu s nimi pozoruje. Pozorujme tiež.

Na stole je v očividne zložitom, bližšie neopísateľnom zariadení položené vajce. Jemne sa otáča. Šialená kombinácia farieb, ktoré má na škrupine, by spôsobila nepripravenému človeku epileptický záchvat. Biele postavy sú pripravené, jedna drží vedro s vodou. Čakajú. Vajce sa pomaly otáča. Objaví sa nálepka s kódom J225. Nad ňou sa objaví prasklina. Ozve sa zvuk trpasličieho ohňostroja. Odletí vrchná časť vajca. Cez otvor sa vystrčí tenký jašterí chvost. Na konci má osteň. Postava s kýbľom naň vyleje dva litre H2O. Ostatné postavy sa opatrne priblížia. Dve, s hrubými rukavicami na rukách, chytili chvost a vytiahli zaň spiacu potvorku z jej doterajšieho domova.

„Ako ju nazveme?“ opýtala sa postava s dlhým chvostom hnedých vlasov a zadumaným výrazom v tvári.

„Neviem, Veronika,“ povedala postava s fialovými vlasmi. „Má pridelené číslo J225. Takže niečo na J by bodlo.“ Na chvíľu sa zamyslí. „Júlia?“

„Tak to si vyhoď z hlavy, Otília, po mne sa nejaká jašterička volať nebude!“ bije sa za svoje práva vysoká postava s okuliarmi a veľkými modrými očami.

„A hlavne si myslím, že tá jašterička je v skutočnosti ten jašterička,“ vstúpil do rozhovoru vedec s okuliarmi vsadenými do hrubého čierneho rámu.

„Ondro má pravdu.“ Povedala Veronika po bližšom skúmaní tvorčeka.

„Jaremy?“ skúsila Júlia.

„Jackyl?“ premýšľala Otília.

„Yellowstone?“ prispel svojou troškou Ondrej.

„To je s ypsilonom!“ opravili ho automaticky. Júlia zahundrala čosi o analfabetoch.

„Jakub?“

„Jesus?“

„Počujte, vedátori,“ ozval sa hlas odo dverí. Všetci sa obzreli tým smerom. Hlas patril upratovačovi, opieral sa o stenu, v rukách mop. Na očiach mal slnečné okuliare, čo bolo dosť divné. Dvadsať metrov pod zemou veľa slnka nie je a osvetlenie nestálo za veľa. 

Po pár sekundách trápneho ticha sa na štvoricu zoširoka usmial a vyhlásil :

 „Čo takto Jack?“

Zobral mop, otočil sa a vrátil sa k povznášajúcej činnosti umývania podláh. Ak by sa ho niekto opýtal , či chcel vždy byť upratovačom v najtajnejšom laboratóriu na svete, zrejme by odvetil niečo v štýle :

„Keď je také tajné, ako si sa sem dostal, mudrlant, há?!“  a vrátil by sa k povznášajúcej činnosti umývania podláh.

„Jack,“ skúšala Júlia novinku.

„Ešte raz!“ rozkázala Otília.

„Čo?“ nechápalo modroočko vytrhnuté z myšlienok.

„Chce to počuť ešte raz,“ pretlmočil Ondrej.

„Aha, no, uhm, Jack?“

„Som za!“ vyhlásila Otília.

„Mne sa páči tiež,“ podporila ju Veronika:

„Ondro?“ zisťovala. Prikývol.

„Julka?“ tu bol súhlas vyjadrený pomalým žmurknutím.

„Dobre teda!“ potešila sa Otília. „Píšem. Jack, jašteričiak, vyliahnutý dvadsiateho prvého mája. Meno dostal po zhode quarteta hlavných vedcov. Podpisy prosím…“

Upratovač sa usmial sám pre seba a vrátil sa k povznášajúcej činnosti umývania podláh.

Jedno malé očko sa otvorilo. Potom pomaly zavrelo. Chvíľu sa tvárilo nechápavo (ak je niečo také možné povedať o zavretých viečkach). Potom sa prudko otvorilo. Hlavička na dlhom šupinatom krku sa dvihla. Jack prvýkrát uvidel svet. Bol trocha sklamaný. Žiť v dúhovej škrupine, kde svetlo presvitá všetkými možnými farbami, sa jednému zdá nudné iba do chvíle, kým ho nevytiahnu na bielo-sivý studený svet. Jeden by sa hneď začal pýtať na zvyšky škrupiny a lepidlo, keby vedel rozprávať. Jack rozprávať nevedel, ale nikto mu to nepovedal. Premýšľal, či to skúsi. Kýchol si. Z papuľky mu vyšľahol malý plamienok. Ďalšou výhodou bývania v dračom vajci je vykurovanie. Je tam krásne teplučko. Nie ako vo vnútri betónovej kocky niekoľko desiatok metrov pod zemou. Znova si kýchol. Problém s kýchaním je ten, že tvor, vykonávajúci  danú činnosť, pri nej má  zavreté oči. Nevidí, čo sa pred ním deje, ani čo sa deje okolo, ale to je teraz nepodstatné. Keď dokýchal, otvoril oči. Pred nosom mu horel kus utierky. Chcel vykríknuť, namiesto zvuku ale vyšiel stĺp plameňa. Nie, nebol to stĺp plameňa, novovyliahnuté dráčatá na stĺpy nemajú dostatočný tréning. Bola to inžinierska ceruzka plameňa. Jackovi padla sánka.  S výrazom dokonalého prekvapenia chvíľu tupo pozeral pre seba, snažiac sa pochopiť, ako sa dá vykrikovať tak, že začne horieť. Potom začal otáčať hlavou.

Po vyše polhodine strávenej nadávaním, pobehovaním a všeobecným zmätkom, sa vedcom podarilo nadšené dráča chytiť. To to, samozrejme, ako každé mláďa pochopilo a chcelo sa hrať s nimi. Zároveň začalo  zisťovať, načo asi slúžia tie divné plochy medzi prstami na rukách. Inými slovami učil sa lietať. Na učení niečoho nového je najzaujímavejšia tá skúsenosť, že jej žiadna nepredchádza. Ak sa napríklad učíte písať a nikdy predtým ste to nerobili, výsledkom bude pravdepodobne  dlhé slovo bez zjavného zmyslu. Ten tam je, ale vyplýva iba z čistej radosti ukladania písmenka za písmenkom. Aplikujeme daný princíp na príklad učenia sa lietať. Zvážime všetky ekvivalenty a kombinácie. Pozorujme.

Jack lietal ako pingpongová loptička  uzavretá v práčke. Pre čisté nadšenie z pohybu a dokonalej ignorancie podnetov okolia. Užíval si to. O plazoch sa väčšinou hovorí, že sú chladné a zákerné. Hady sa používajú ako symbol nepriateľstva, vypočítavosti a chladnokrvnosti. Považujú sa za zlé. Veľmi sa im tým krivdí. Veď akí by boli ľudia, ak by  im bola celý život zima? Ráno sa zobudia a je im zima. Niekoľko hodín sa musia vyhrievať, aby sa mohli hýbať. Raz za pár dní všetku nazbieranú energiu využijú, aby sa mohli najesť. Potom trávia, dlho, niekoľko dní. Ak náhodou zjedia niečo pokazené, bolí ich brucho niekoľko dní a nemôžu s tým nič robiť. Byť plazom je ťažké. Avšak ak do plaza strčíte tepelnú elektráreň, dosť silnú na chrlenie ohňa, efekt je okamžitý. Problémy s teplom a spaľovaním sú vyriešené. Tým pádom je daný plaz zbavený aj mrzutosti a spomalenosti. Z Jacka sa stal hyperaktívny okrídlený entuziazmus. Momentálne v niečej topánke spiaci entuziazmus. 

„Môj ty bože. Budeme potrebovať niečo, v čom ho udržať,“ skonštatovala Júlia s obhoreným obočím. 

„A niečo, čím mu trocha vybiť energiu,“ pridala do zoznamu Veronika s vypálenou dierou v bielom plášti.

„Zobral mi papuču!“ vyhlásila Otília, sediaca v tureckom sede na stole, s rukami prekríženými na prsiach a dvihnutou dolnou perou, úspešne vyvolávajúca dojem šteňaťa, ktoré práve stratilo zmysel života. 

„A ešte niečo, s čím by sa mohol hrať,“ pripisoval do imaginárneho zoznamu Ondrej s obhorenou metlou v ruke.

„Myslím, že to sa ráta do vecí na vybitie energie, truľo,“ podpichla Júlia a zdvihla neexistujúce obočie.

„Nó, záleží na tom, ako to vezmeš. Ak berieš vybitie energie ako…“

„Dobre, predstierajme, že sme sa o tom už pohádali a ja som vyhrala,“ nedala mu dohovoriť.

„Čože?! Prečo by si mala vyhrať?!“ rozčuľoval sa.

„Pretože ak by som nevyhrala, tak sa hádka neskončila.“

„Pozri sa, šetrí to čas,“ pokračovala, keď začal otvárať ústa, aby začal ukončenú hádku.

„A nechcem byť zlá, ale teba by prehádal aj upratovač. Neber to osobne, dobre?“

„Zobral mi papuču!“

„Čože?“ nechápal Ondrej vytrhnutý zo začiatku už ukončenej hádky, ktorá toho začínala mať dosť.

„Papuču. Zobral mi ju. Je to moja papuča. On ju zobral, moju papuču. Spí v nej, zasran.“

„Aha.“

Hádka to vzdala a odišla existovať niekam inam, konkrétne do jednej mafiánskej rodiny. Objavila sa akurát pri určovaní podielov dvoch synov z dedičstva ich zámožného otca. Začala ako malá nezhoda o mahagónový stôl. Avšak bola to pracovitá cieľavedomá hádka, nevzdávala sa. Za pár týždňov sa vypracovala na vojnu mafiánskych klanov, ktorá nakoniec prerástla do občianskej vojny a vyhladila jeden maličký štát z mapy. Je to iba klasický prípad toho, čo sa dá dosiahnuť, ak sa človek, alebo hádka nikdy nevzdáva a má svoje ambície.

(Navštívené 55-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.