Ako komunistom odzvonilo #november89

Pád socializmu bola mimoriadna udalosť predchádzajúceho storočia. Ľudia odmietali naďalej žiť v režime, ktorý utláčal ich osobnú slobodu a odopieral im ich základné občianske práva. Vyšli do ulíc s nádejou na lepšiu budúcnosť a započali revolúciu bez preliatia jedinej kvapky krvi. 

16. november 1989 – Pochod študentov

V predvečer Medzinárodného dňa študentstva sa v Bratislave stretlo asi 300 študentov na vtedajšom Mierovom námestí, dnes Hodžovom námestí, kde účastníci protestu zaspievali študentskú hymnu. Odtiaľ kráčali po Vajanského nábreží popri Univerzite Komenského. Pochod študentov sa skončil pred Ministerstvom školstva. Všetci tam stáli a požadovali jediné. Zmenu. Zaviesť nové školské reformy. Polícia sa zachovala prekvapivo tolerantne a dala im možnosť, aby v pokoji a beztrestne  opustili priestor ministerstva. Demonštrácia študentov, samozrejme, nebola legálna. To by sa musela predtým nahlásiť. Avšak, v krajine, kde vládne socializmus, len ťažko povolia protest tohto typu. Študenti mohli byť za organizovanie, pripravovanie a účasť na demonštrácii vyhodení zo školy. 

17. november 1989 – Deň študentstva

Plánovaná počiatočná manifestácia niekoľko mesiacov dopredu mala presne vytýčenú trasu. O pochode vedeli všetci. Politici i bezpečnostná služba. Nebol žiaden dôvod, prečo by sa nemala konať. 

V Prahe na Albertove sa zišlo 15-tisíc českých a slovenských študentov. Pri oficiálnom spomienkovom akte si pripomínali zatvorenie českých vysokých škôl nacistickým Nemeckom v roku 1939. Vtedy bolo množstvo študentov deportovaných do koncentračných táborov.  A samozrejme, nezabudlo sa  vzdať hold Jánovi Palachovi, ktorý sa upálil na protest proti okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy. 

Manifestácia sa začala príhovormi a potom študenti pochodovali ulicami, smer Vyšehrad. Polícia ich spočiatku rešpektovala a neohrozovala. Avšak, na Národnej triede ich zastavil policajný kordón. Vo večerných hodinách, približne okolo ôsmej, bolo asi 2000 študentov „zahnaných do kúta“ do bočných uličiek. 

Krik, plač, bolesť a utrpenie. Tieto zvuky sa niesli Prahou.  Zostali tu brutálne zbití študenti, na ktorých použili aj vodné delá. Úbohé obete chorého režimu. Počet zranených sa vyšplhal na číslo 568. Okolo deviatej hodiny bola  manifestácia kompletne rozohnaná.

18. – 26. november 1989 – režimu odzvonilo

Verejnosť sa postupne dozvedela, čo sa v osudný večer stalo. Ako prví vyjadrili študentom podporu herci. A na druhý deň sa začal   týždenný štrajk divadiel. Boli založené hnutia Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum. Námestiami sa niesol zvuk desiatky tisícok kľúčov, ľudia sa búrili a vychádzali do ulíc. Všetci bok po boku nekrvavo bojovali s transparentmi za odstránenie totalitného režimu.  Večer 24. novembra 1989 podal demisiu Ústredný výbor Komunistickej strany Československa a za nového generálneho tajomníka Komunistickej strany Česko-Slovenska bol namiesto  Miloša Jakeša (Miloš Jakeš začal pri narastajúcom odpore proti komunistom sľubovať program reforiem, vo väčšine prípadov však zostal iba pri politických proklamáciách.) zvolený málo známy Karel Urbánek. Ten o deň neskôr vystúpil v Československej televízii, kde pripustil chyby komunistického vedenia, vyzval k dialógu so všetkými stranami, ale trval na udržaní socializmu a varoval pred vyhrotením situácie.

27. november – generálny štrajk

Generálny štrajk započal heslom „Koniec vlády jednej strany“. Do dvojhodinového štrajku sa zapojilo až  75 % tovární, úradov, škôl a obchodov. Podniky so stálou prevádzkou sa k štrajku pripojili manifestačne. Komunisti boli čím ďalej, tým viac nervóznejší. Pomaly sa blížil ich koniec.

Priebeh nasledujúcich udalostí

V spoločnosti narastalo napätie a nervozita, študenti po uliciach lepili rôzne plagáty proti režimu. Nedôvera ľudí vo vládu a jej prívržencov stúpala každým dňom. Situácia v komunistickej strane sa zhoršovala.

Po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. V tento deň sa konal Pochod priateľstva, ktorý zorganizovalo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu. Viedol z Bratislavy do rakúskeho Hainburgu. Slováci si cestu cez ostnatý drôt, ktorý ich toľké roky držal uväznených vo vnútri krajiny, prekliesnili sami a  rozstrihali ho na malé kúsky, aby sa stal už iba symbolickou spomienkou na časy neslobody. 

28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a  29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Napriek tomu, že Havel nebol spočiatku známy širokej verejnosti, ktorá skôr podporovala Dubčeka, poprední vtedajší aktivisti videli Havla ako symbol novej moci a nakoniec ho aj Verejnosť proti násiliu prijala za kandidáta na prezidenta. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.

Súčasnosť 

Nežná  revolúcia dala ľuďom slobodu, na ktorú tak dlho čakali. Viete si predstaviť žiť v krajine, kde čakáte tri hodiny v rade na nejaké mandarínky či toaletný papier? Kde nemôžete vycestovať do zahraničia, pretože vám režim odopiera základné právo – právo slobody pohybu a kde sú hranice  obohnané ostnatým drôtom pod prúdom a strážené pohraničným vojskom s rozkazom kedykoľvek strieľať na „narušiteľa“? V krajine, kde je možno vás sused eštebák, je zástancom chorého režimu a každú chvíľu vás môže udať, pretože ste „nepriateľ štátu“ ? Nežná revolúcia oslobodila ľudí od tyranie najvyšších a zariadila, aby sme nemuseli žiť v krajine, v ktorej vládne totalita. 

 

Článok je súčasťou aktuálne pripravovaného SLOBODNÉHO čísla Nového Blesku.

(Navštívené 159-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.