Peter Sokolovič, jeden z učiteľov našej školy, ktorého meno môžete zbadať na obálkach viacerých kníh. V rozhovore nám prezradil, čomu sa okrem pedagogiky naplno venuje a ktoré obdobie v histórii ho zaujalo najviac.
Čo bolo vašou najväčšou inšpiráciou pri rozhodnutí stať sa učiteľom?
Zaujímavá otázka, ktorú síce dostávam celkom často, nikdy však na ňu neviem dať jednoznačnú odpoveď. Rozhodnutie o budúcom smerovaní v živote totiž podľa mňa u nikoho nepríde zo dňa na deň. Ako každé povolanie, aj moje sa vyvíjalo postupne. Keď som bol mladší, uvažoval som nad viacerými smermi. Vždy však v súvislosti s históriou či dejepisom. Ten ma bavil už od základnej školy a vedel som, že práve jemu sa chcem venovať aj v budúcnosti. To, že som sa nakoniec stal učiteľom, je možno aj náhoda. Z praktických dôvodov, aby som po škole ľahšie získal zamestnanie, som si vybral kombináciu dejepisu so slovenčinou. Vtedy som ešte nevedel, že raz budem učiť, bral som to skôr ako poistku. Počas štúdia som však skoro zistil, že som si vybral správne. Myslím, že som sa rozhodol dobre, aj keď niekedy je to azda náročnejšie a nie vždy mi každá hodina vyjde podľa predstáv. Predsa len by som však nič na svojich rozhodnutiach a doterajšom živote nemenil.
Prečo práve slovenský jazyk a dejepis?
Mojim najväčším snom už od detstva bolo venovať sa v živote niečomu, čo súvisí s dejepisom a históriou. Keď som končil štúdium na Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, uvažoval som, kam ďalej. Keďže ma dejepis bavil, voľba bola vcelku jasná. Uvažoval som aj nad štúdiom jednoodborovej histórie, predsa len som sa však nakoniec rozhodol pre kombináciu so slovenčinou a urobil som dobre. Hoci som si ako zálohu podal jednu prihlášku aj na politológiu do Bratislavy, predsa len, prvoradou voľbou bol dejepis. Bez mučenia však priznám, že zo začiatku som ho chcel študovať v kombinácii s anglickým jazykom. Keďže sa však táto kombinácia v roku, kedy som nastupoval na Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave neotvárala, začal som spolu s dejepisom študovať slovenčinu, možno aj preto, že som od malička rád čítal. Myslím, že som si nakoniec vybral dobre, nakoľko oba predmety spolu veľmi úzko súvisia.
Na našej škole nie ste dlho, ale nájde sa niečo, čo na nej máte najradšej alebo naopak niečo, čo by ste chceli vylepšiť?
V prvom rade mám rád ľudí, ktorí na škole pôsobia. Od kolegov až po študentov. Som, myslím, spoločenský typ a veľmi mi záleží na ľuďoch, ktorí ma obklopujú a na dobrých vzťahoch v kolektíve. V práci s kolegami totiž trávime všetci možno aj viac času ako doma s rodinou. Je preto dôležité, aby sa v nej každý cítil dobre a nechodil tam s odporom. Keď som sem prišiel, postupne som začal zisťovať, že škola má nielen dobrých študentov a pedagógov, ale panuje tu naozaj priateľská atmosféra. Tomu sa naozaj veľmi teším. A čo by som chcel vylepšiť? Myslím, že ako každého, aj mňa niekedy dokáže nahnevať nestále internetové pripojenie, na čom sa však ako je vidieť a počuť na chodbách už pracuje, takže verím, že už bude všetko v najlepšom poriadku.
Predtým ste učili na vysokej škole. Vidíte rozdiel vo vzťahoch medzi učiteľmi a žiakmi na vysokej a strednej škole?
Kolektív stredoškolských učiteľov je určite oveľa viac zomknutý. Sme spolu v škole každý deň niekoľko hodín, zdieľame podobné problémy, kým na univerzite sme sa s mnohými kolegami vídali pomenej. Priznám, že niektorých som stretal iba na zasadnutí katedry. Okrem pedagogickej činnosti má totiž vysokoškolský učiteľ za úlohu aj publikačnú činnosť, preto učí najviac dva – tri dni v týždni a ostatné sa venuje výskumu a písaniu prác. Na univerzite som preto učil okolo dvanásť hodín týždenne, kým na gymnáziu takmer tridsať. Popri učení som však na fakulte robil aj prodekana a tajomníka katedry histórie, takže aj na univerzite mi dala práca dosť zabrať. Čo je však zaujímavé, práca na strednej škole je podľa mojej mienky oveľa náročnejšia na prípravu a množstvo vedomostí. Na univerzite som sa venoval primárne obdobiu 20. storočia a didaktike dejepisu, kým tu musím obsiahnuť celé dejiny od praveku cez starovek, stredovek i novoveké dejiny. Samozrejme, nie do takej hĺbky ako na vysokej škole, predsa len je to obsahovo oveľa náročnejšie. Študenti, okrem toho, že sú starší, sú na univerzite z vlastnej voľby. Ak sa niekomu nepáči, môže odísť. Kým na strednej škole nemusí mať dejepis rád každý, čo je úplne prirodzené, na vysokej škole si ho každý vybral sám, z vlastnej iniciatívy. To však neznamená, že ani tam nie sú takí, ktorí sa pri výbere školy zmýlili. Všetko závisí od ľudí, tak, ako v každej sfére života.
Aké pocity ste mali pri nástupe do nového zamestnania, predsa len ako ste už spomínali, medzi stredou a vysokou školou je zopár rozdielov ?
Priznám, veľmi dobré. Samozrejme, zo začiatku som nevedel, čo mám od nového prostredia očakávať. Noví ľudia, nové povinnosti, vzťahy na pracovisku… Postupom času som sa však zoznámil s množstvom skvelých ľudí, ktorých mám rád, ako aj s množstvom výborných študentov. Aj keď to bude možno znieť smiešne, no často sa do práce teším. Priznám, nie každý deň a každá hodina mi vyjdú na sto percent, som však rád, že môžem byť v dobrom kolektíve a azda aj odovzdať žiakom zopár vedomostí.
Čo máte najradšej na vyučovaní žiakov?
Čo mám najradšej? Zdanlivo ľahká otázka, povedať len jednu vec sa však nedá. Vždy sa ale veľmi teším najmä vtedy, keď sa mi podarí žiakom na dejepise, ale aj slovenčine ukázať krásu histórie, najmä našich národných a regionálnych dejín. V tomto smere, hoci to môže znieť ako klišé, to pre mňa nie je len povolanie, ale aj poslanie. Učím samozrejme rád aj slovenský jazyk a najmä literatúru, predsa len je to iné ako na dejepise. Zo slovenčiny musí ísť maturovať každý, kým z dejepisu je maturita výberová a väčšina študentov si nakoniec zvolí iné predmety. Aj preto sa na hodinách snažím o to, aby žiaci nemali z dejepisu strach a aby ho nevnímali ako predmet spojený len s kvantom učiva, ale aj pripomenutie si našej bohatej histórie a koreňov. To samozrejme neznamená, že sa ho netreba učiť či brať ho na ľahkú váhu. Väčšina žiakov však po čase presné dátumy zabudne, preto im treba dať v prvom rade koncepciu dejín, najmä tých národných, aby sa vedeli orientovať v histórii a poznali svoje miesto vo svete.
Aký pocit máte z online výuky, vyhovuje vám?
Priznám sa, že mne osobne online výučba nevyhovuje vôbec. Samozrejme, podobne ako ostatní kolegovia som sa jej v rámci možností prispôsobil, predsa len však mám radšej kontakt so žiakmi, kedy môžem vnímať ich reakcie na to, čo sa na hodine deje. Navyše, bojím sa aj o ich vedomosti, nakoľko azda každý mi dá za pravdu, že počas dištančného vzdelávania sa dalo vcelku ľahko podvádzať. Je to, samozrejme, daň dobe, v ktorej žijeme, dnešní druháci či tretiaci však budú o rok – dva maturanti a všetko, čo teraz zameškali, ich už onedlho dobehne.
Okrem učenia aj píšte, na akú zo svojich publikácii ste najviac hrdý?
Mám samozrejme rád všetky moje knihy, lebo za každou je nejaký príbeh, hodiny, dni či týždne presedené v archívoch a za počítačom pri ich písaní. Ak by som si však mal vybrať, azda najväčší ohlas mala moja prvá väčšia kniha Hlinkova garda v rokoch 1938 – 1945. Je prvou publikáciou na Slovensku, ktorá sa snaží o komplexné zhodnotenie fenoménu Hlinkovej gardy. Aj preto ju vnímam asi ako moje najdôležitejšie dielo, aj keď po čase by som mnohé veci napísal azda inak a niektoré veci by som mierne korigoval či poopravil. Najväčšiu radosť však mám z kníh venovaných Trnave. Najnovšia je monografia Trnava 1938 – 1948, v ktorej mapujem dejiny nášho mesta v neľahkom období síce len desiatich rokov, v ktorých však bolo súčasťou viacerých režimov. Ako Kopánčára ma tiež teší nová kniha o Kopánke, kde som písal časť venovanú dejinám od praveku až po súčasnosť. Azda najväčší úspech však dosiahla kniha rozhovorov s emeritným arcibiskupom Jánom Sokolom, ktorá aktuálne vyšla už v druhom doplnenom vydaní. Tešia ma tiež mnohé regionálne monografie, okrem Trnavy napríklad Špačiniec či Prievidze, kde som písal časti venované histórii.
Učenie, spisovateľstvo, je ešte niečo čou sa aktívne venujete?
V pracovnom živote sa popri písaní a učení venujem najmä práci pre Maticu slovenskú, kde som šéfredaktorom časopisu Slovensko – Národné spektrum. Je to zaujímavý odborný časopis, ktorý na osemdesiatich stranách prináša čitateľom pútavé informácie z našich národných dejín, ale aj literatúry či národopisu. Redakčná práca ma, priznám, vcelku napĺňa. Vždy sa teším, keď sa mi podarí pripraviť do tlače zaujímavé a pútavé číslo. Ešte počas práce na Ústave pamäti národa som bol niekoľko rokov redaktorom a neskôr šéfredaktorom prestížneho štvrťročníka Pamäť národa, z ktorého sa mi podarilo vybudovať rešpektovaný vedecký časopis nielen u nás, ale aj v zahraničí. V tejto práci dnes pokračujem aj v Matici slovenskej v novom časopise, ktorý vediem už tretím rokom a ohlas čitateľov je zväčša pozitívny. To ma, priznám, vždy veľmi poteší.
Keď už ste spomenuli Maticu slovenskú, mohli by ste nám o tom prezradiť viac?
Matica bola pre mňa vždy symbolom národného života. Bohužiaľ, dnes už o jej činnosti nemá veľa ľudí dostatok informácií. Pritom najmä na lokálnej úrovni v mestách a na dedinách zohráva významnú úlohu. Osobne som sa vždy identifikoval ako Slovák a lokálpatriot, preto som sa členom miestneho odboru Matice slovenskej v Trnave stal ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes je to však popri škole aj moje ďalšie povolanie, aj keď len na skrátený úväzok. V Matici slovenskej som zostal pôsobiť najmä preto, aby som bol aj naďalej v kontakte s vedeckým prostredím. Keď som pracoval na Ústave pamäti národa či univerzite, mal som na písanie oveľa viac času. Dnes je to popri práci na našej škole oveľa ťažšie, najmä čo sa týka výskumu v archívoch, ktorý je pre mňa ako historika nesmierne dôležitý. V Matici však mám aj iné funkcie. Som napríklad členom výboru Historického odboru Matice slovenskej, ako aj výboru miestneho odboru v Trnave. Obe sú to samozrejme neplatené funkcie a niektorí známi sa ma preto sem-tam aj pýtajú, prečo to všetko robím. Niekto to však robiť musí. Zaberá mi to síce dosť času, ale som rád, ak sa mi spoločnými silami podarí urobiť niečo, čo má zmysel.
Vráťme sa trochu späť v čase, aký bol v škole váš obľúbený predmet?
Odpoveď je, myslím, jasná. Predsa len, okrem dejepisu bolo viac predmetov, ktoré som mal rád. Nemyslím tým pritom len telesnú a výtvarnú 🙂 Už na základnej škole som mal rád najmä literatúru a veľmi rád som čítal. Zaujala ma taktiež občianska výchova či angličtina. Teda samé humanitné predmety. Aj preto som si na Hollého gymnáziu vybral humanitné smerovanie, čo ma nakoniec sčasti aj zachránilo. Nešli mi totiž veľmi dobre niektoré prírodovedné predmety, najmä jeden nemenovaný začínajúci na ch, s ktorým som mal – priznám – relatívne veľké problémy. Preto aj viem pochopiť niektorých študentov, ktorí sú skôr orientovaní prírodovedným smerom a dejepis nie je ich najobľúbenejším predmetom. Predsa len, jeho miesto je nezastupiteľné. Pre každého je totiž dôležité, aby poznal svoje dejiny, minulosť a azda sa z nej mohol v budúcnosti poučiť.
Aké obdobie v dejinách ľudstva vás najviac zaujalo?
Osobne ma zaujímajú najmä regionálne trnavské dejiny. Nemal som ešte ani desať rokov a už som v knižnici vyhral knihu o dejinách Trnavy, ktorú som celú so záujmom prečítal. Keď som potom prechádzal mestom, predstavoval som si, aké to bolo, keď sa našimi ulicami prechádzali uhorskí králi, staval Hrubý kostol, keď vyhorela takmer celá Trnava… Už od malička ma však fascinovali tiež tajomstvá starovekého Egypta a archeológia vo všeobecnosti. Rád preto učím napríklad aj dejiny starovekého Grécka či Ríma, predsa len však oveľa viac inklinujem k slovenským dejinám. Zaujíma ma celé obdobie našej histórie, Veľká Morava, stredovek, osvietenstvo…, azda najbližšie však mám k histórii 20. storočia. Už na vysokej škole som bol rozhodnutý, aj pod vplyvom výborných učiteľov, že sa budem venovať najmä Druhej svetovej vojne a obdobiu 1. Slovenskej republiky, postupne som však aj pod vplyvom práce na Ústave pamäti národa začal písať aj širšie o povojnových udalostiach, politických procesoch 50. rokov a podobne.
Kto je vašim najväčším vzorom z histórie ľudstva a prečo?
To je veľmi náročná otázka. Nerád by som spomínal jednu postavu svetových či slovenských dejín. História je totiž plná významných osobností a udalostí, ktoré na seba istým spôsobom nadväzujú. Navyše, každú dobu treba brať v historickom kontexte. Každá priniesla iné osobnosti, ktoré sa museli vysporadúvať s jej špecifickými problémami. Ak by som si mal však vybrať, cením si v prvom rade najmä generáciu národných buditeľov 18. a 19. storočia, ktorí napriek maďarizácii a možnému postihu aj navzdory vládnej moci dokázali pozdvihnúť spoločné dobro nad svoje vlastné záujmy. Dejiny však netvoria len „veľké“ udalosti či osobnosti, ale aj mnohí zdanlivo „obyčajní“ ľudia. Aj tí si zaslúžia našu úctu a uznanie.
Áno, máte pravdu, vybrať si jedného človeka z celej histórie je naozaj ťažké. Keď však zúžime výber na trnavské dejiny, máte aspoň tam nejakého obľúbenú osobnosť?
Zaoberám sa síce najmä dejinami 20. storočia, zaujímajú ma však takmer celé trnavské dejiny. Najmä od 16. storočia, kedy sa po obsadení centrálnej časti Uhorska Turkami stala Trnava sídlom arcibiskupa a neskôr aj univerzity, pôsobilo v našom meste množstvo vzdelancov a významných osobností. Menovať len jednu by preto bolo azda neúctivé. Predsa len, ako historika ma zaujalo najmä obdobie 20. storočia, ktorému sa profesionálne venujem. S mnohými osobnosťami našich najnovších dejín som sa aj stretol a s viacerými som dokonca pripravil do tlače zaujímavé rozhovory. Boli medzi nimi mnohí významní ľudia ako napríklad Karol Fraňo, ktorý viedol trnavskú posádku do povstania, ale aj literáti ako Ján Motulko či významné osobnosti cirkevných dejín ako páter Šebastián Labo či arcibiskup Ján Sokol, s ktorými som dokonca napísal úspešné knihy rozhovorov.
Okrem všetkých vašich pracovných aktivít máte vôbec čas na nejaké hobby?
Samozrejme, hoci to tak možno nevyzerá, mimo školy som úplne normálny človek, ktorý sa venuje mnohým záľubám. Veľmi rád chodím do prírody, najmä do blízkych Malých Karpát, mám však rád prakticky všetky slovenské pohoria. V mladosti som dokonca úspešne absolvoval náročný pochod Trnavská stovka, stanoval v Tatrách, kde som dokonca mal tú česť stretnúť medveďov a so stanom prešiel prakticky všetky najťažšie hrebeňovky, dnes už však dávam prednosť skôr menej náročným výzvam. Tiež veľmi rád bicyklujem, v poslednej dobe ma však veľmi nadchlo varenie, kde sa pokúšam stále vyhľadávať nové chute a recepty. Nemôžem tiež zabudnúť na to, že som aj fanúšikom najslávnejšieho slovenského futbalového klubu, s ktorým som precestoval celé Slovensko a sčasti aj zahraničie.
Čo vy a hudba? Aký je váš obľúbený interpret?
Mojou srdcovkou je najmä Slobodná Európa, ktorú si môžem pustiť kdekoľvek a kedykoľvek. Pre mňa však nie je dôležitá len hudba, ale aj texty. Azda aj preto sa rád započúvam do piesní Jaromíra Nohavicu, rád si však pustím aj skupinu Kabát, Daniela Landu či sem-tam niektoré piesne od kapely Horkýže slíže. Zo zahraničných mám rád najmä skupinu Queen, ale rádio nevypnem ani pri dobrých rockových „starinkách“.
Aké literárne dielo by ste odporučili gymnazistom prečítať?
Gymnazistom by som v prvom rade odporučil čítať vo všeobecnosti, nakoľko dnes mladí ľudia čítajú čoraz menej. Osobne som už počas štúdií objavil krásu najmä v slovenskom realizme, azda aj preto, že diela úzko súvisia so slovenskou históriou, najviac ma však asi fascinuje tvorba Mila Urbana a Jozefa Cígera Hronského, ktorých romány sú podľa mojej mienky jedným z vrcholov slovenskej literatúry. Každé čítanie, ak to nie sú vyslovene braky, je ale veľmi pozitívne. To, že žiaci už toľko nečítajú, je potom vidieť napríklad na diktátoch, kde robia chyby, ktoré by inak nerobili či pri odpovediach, keď sa nedokážu správne vyjadrovať. To je, myslím, najväčšia škoda.
Ďakujeme za rozhovor
Ak vás pán profesor zaujal, určite si pozrite aj ďalší rozhovor s ním v relácii Mám Trnavu rád:
Žiadne komentáre