Mirka Záborská: Plávaním sa nedá živiť večne, na štúdium preto nemôžeme prestať myslieť

foto: Archív M. Záborskej

Z rodného Martina sa v 15-tich rozhodla ísť študovať do Trnavy na Športové gymnázium. Na konte má veľa úspechov,  vrátane účasti na Olympijských hrách mládeže v Buenos Aires. O svojich plaveckých začiatkoch, úspechoch a plánoch do budúcna nám porozprávala Mirka Záborská, talentovaná plavkyňa a aktuálne žiačka oktávy na našej škole. 

Ako vyzerali tvoje plavecké začiatky?

Začalo to tak, že moji rodičia nechceli, aby som sa utopila, keď pôjdeme na dovolenku. V prvom ročníku základnej školy ma teda prihlásili na základný plavecký kurz u nás v Martine. Spočiatku, asi prvé 3 roky, som vôbec nechcela plávať, nebavilo ma to a nerada som chodila na tréningy. Rodičia ma ale stále podporovali. Po prvých pretekoch, keď som mala cca 10 rokov, ma dali novej trénerke, ktorá si ma tam všimla. Potom ma plávanie úplne chytilo.  

Prečo si sa rozhodla ísť na strednú školu práve do Trnavy?

Po skončení základnej školy som si musela vybrať strednú. Nechcela som obmedziť plávanie, ale s individuálnym štúdiom to bolo u nás komplikované. Rozhodla som sa teda pre športové gymnázium – Trnava bola z toho plaveckého hľadiska potom už jasná voľba.

Neľutuješ, že si odišla?

Nie, sú tu oveľa lepšie podmienky ako v Martine. Musela som sa síce vzdať rodičov, ale naučilo ma to samostatnosti. Keď sa dá, tak sa snažím chodiť domov každý víkend. Niekedy máme preteky aj štyri  víkendy po sebe, takže sa s  nimi dlho nevidím. Potom sa zase snažia rodičia prísť na preteky. Občas mi to aj príde ľúto, keď vidím, ako idú niektorí po tréningu domov a mamina im navarí. Na druhú stranu sa stal pre mňa náš klub druhou rodinou. 

Plávaš už takmer 12 rokov. Kedy prišiel ten  prvý úspech, na ktorý si bola hrdá?

Úplne prvý úspech bola asi medaila z Majstrovstiev Slovenska, keď som mala 11 rokov. Veľa dievčat bolo v tomto veku už majsterkami, ale pre mňa to bol ten dôležitý začiatok. 

Ako to pokračovalo s úspechmi potom? 

Potom to pokračovalo tak, že som si dávala menšie ciele a postupne ich plnila. Dostala som sa do UTM, to je niečo ako združenie, kde dávajú talentovanejších plavcov, ktorí dostávajú potom nejakú finančnú podporu. Neskôr do reprezentácie – tam nás už motivovali dostať sa na  vrcholné súťaže. Prvý cieľ v reprezentácii bol Európsky olympijský festival mládeže, kde sa mi teda aj podarilo dostať. Ten istý rok sa konali aj Majstrovstvá sveta juniorov 2015 v Singapure, ktoré som nevidela vôbec reálne, no skúsila som, dala som limit a dostala som sa aj tam. Odvtedy už prichádzali čoraz väčšie ciele. Po Majstrovstvách sveta juniorov 2017 v USA, kde sa mi naozaj darilo, som spravila neskutočný skok a o rok na to som skúsila nomináciu a kvalifikovala sa na Olympijské hry mládeže 2018 v Buenos Aires.

Olympijské hry mládeže sú pre mladých športovcov už len kúsok od klasickej olympiády. Kvalifikovať sa nebolo zrejme jednoduché…

Nominácia bola krutá. Som neskutočne rada, že sa mi tam podarilo dostať. Za Slovensko tam išli vlastne iba štyria plavci, dvaja chlapci a dve dievčatá a vyberalo sa zo štyroch  ročníkov od 15 do 18 rokov. Iba dvaja chalani splnili limit, no až dvanásť dievčat. Do poslednej chvíle sme nevedeli, ktoré sa tam dostanú. 

Našťastie to skončilo pre teba dobre. Ako to už priamo v Buenos Aires prebiehalo?

Boli sme tam tri týždne. Prvý týždeň sme mali aklimatizáciu, veľa sme trénovali. Druhý sme pretekali, ja som mala tri štarty. No a posledný sme mali voľno, takže sme mali čas aj pre seba. Bývali sme v olympijskej dedine, bolo to reálne ako na veľkej olympiáde. Mali sme výhodu, že náš blok bol kúsok od dediny, lebo premávka bola hrozná. Zatiaľ čo iní museli ísť tri hodiny autobusom, my sme to mali pätnásť  minút pešo. Bolo vidno, že mesto tým žilo. Stále boli plné tribúny a priateľskú atmosféru bolo cítiť na každom rohu. 

Bola si spokojná so svojimi výsledkami?

Úprimne musím povedať, že sme s trénerom očakávali trochu viac, aj keď to boli časy stále na dobrej úrovni. V hlavnej disciplíne na 200m prsia som skončila na 19. mieste  z 56 dievčat. 

Čo nové ti olympiáda dala? 

Určite nové skúsenosti, ktoré som síce zbierala aj predtým, na šampionátoch, ale toto bolo niečo jedinečné. Získala som veľa nových kamarátov z celého sveta, z miest, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Ľudia si tam boli všetci veľmi blízki, všade boli prítomné olympijské hodnoty. A hlavne som videla Južnú Ameriku! Keď chodíme na preteky inam, tak niekedy chodím sklamaná, lebo to nevyzerá ako z filmov, ale tuto to bolo presne také, aké som si predstavovala. Bolo krásne vidieť, ako tam tí ľudia žijú.

Vďaka plávaniu si veľa precestovala. Kde všade si už bola? 

Najďalej na západ to bola Amerika – Argentína, USA a Kanada. Na východ to bol Singapur. Väčšinou ale cestujeme po Európe. Španielsko, Fínsko, Švédsko, Dánsko, Nemecko, okolité štáty. Potom chodíme pravidelne do katarskej Dohy na Svetový pohár.  Boli sme aj v Izraeli a v Turecku. Prvá veľká skúsenosť v zahraničí bola asi na Európskom olympijskom festivale mládeže v Gruzínsku.

Aké podmienky majú slovenskí plavci v porovnaní s ostatnými krajinami? 

Bohužiaľ, na Slovensku sú podmienky veľmi slabé. Oproti ostatným krajinám máme v tomto veľkú nevýhodu. Máme do desať 50-metrových bazénov. Na porovnanie, v susednom Maďarsku majú 50-metrový bazén takmer v každej dedine. Plávanie na Slovensku nie je veľmi podporované, čo je aj vidieť. 

Takže sa chystáš do zahraničia?

Určite áno. Veľa slovenských plavcov odchádza napríklad do Ameriky. Dá sa tam prostredníctvom plávania dostať na dobré školy. 

Ako si predstavuješ svoje ďalšie štúdium? 

Plavecký dôchodok u žien je tak okolo 28 rokov. Plávaním sa teda nedá živiť večne a na štúdium nemôžeme prestať myslieť. Veľa ľudí síce vraví, že mám trénerské vlohy, ale mňa to skôr láka  vedeckým smerom. Maturovať by som chcela z matematiky a chémie. Chcela by som ďalej skúsiť buď čisto chémiu alebo nanotechnológie.

Okrem plávania, matematiky a chémie ťa baví aj písanie. Píšeš rôzne poviedky, jednu máme aj v Blesku v literárnej prílohe. Kde na to berieš inšpiráciu a čas?  

Písanie beriem ako takú bokovku, keď už mám školy a plávania dosť. Vtedy si sadnem a dám to zo seba všetko von. Je to pre mňa niečo úplne iné, ale veľmi ma to baví. Inšpirácia vždy príde nečakane – som na tréningu a zrazu príde taká myšlienka, že viem, že to musím hneď večer napísať. Párkrát sa mi stalo, že som sa kvôli tomu na druhý deň nenaučila. Pre iných to nemusí mať až taký význam, no mne písanie pomáha. 

Čo by si odkázala mladším plavcom? 

Vždy príde útlm, kedy sa budú motať stále okolo rovnakých časov, ale ak majú plávanie ako prioritu, nech pokračujú, lepšie časy potom prídu.  Ak ale plávajú pre rodičov či kamarátov, treba sa nad tým poriadne zamyslieť. Bez srdca to podľa mňa nejde. Je to zabijak času a všetko tomu treba prispôsobovať. Keď to nerobia zo srdca, tak sa to asi až tak neoplatí. Ak ich to ale baví, mali by si ísť za tým, nech sa deje čokoľvek. Aj ja mávam slabšie okamihy, no snažím sa v každom tréningu nájsť niečo pozitívne a ísť ďalej. 

 Vedela by si na záver ešte zhrnúť, čo pre teba plávanie znamená?

Plávanie je niečo, čo ma naučilo disciplíne. Naučilo ma, ako funguje život a prinieslo mi do života mnoho skvelých ľudí, no ešte viac takých, ktorých prítomnosť mala byť skôr lekciou. Umožnilo mi precestovať väčšinu sveta a naučilo ma, že rozhodnutia ohľadom môjho života musím urobiť sama a niesť za ne zodpovednosť. V skratke, plávanie je pre mňa dnes už niečo viac ako životný štýl, je to súčasť môjho bytia, súčasť mňa tak hlboko zakorenená, že aj keď s tým skončím, nikdy nebudem schopná naň zabudnúť.

 

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v Športovom čísle.

 

(Navštívené 119-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.