Toto dievča s veľmi zvláštnymi prstami, ktoré tajne píše básne, aby aspoň na chvíľu uniklo z reality, chodí na naše gymnázium a je členkou redakcie Nového Blesku. Volá sa Klára Tomlyová a dnes sa prostredníctvom rubriky Spoznaj redaktora o nej dozvieme viac.
Keďže sa poznáme zopár rokov, viem, že si štúdium na gymnáziu ani zďaleka nezvažovala. Čo ťa prinútilo zmeniť názor?
Nikdy som nebola typ na učenie. Vždy, keď sme mali mať nejakú písomku alebo skúšanie, som otvorila učebnicu s úmyslom, že sa to naučím. Pekný úmysel, ale učebnica nezostala otvorená ani päť minút. Prichytená pri nejakej nezmyselnej činnosti, ako vytváranie piesní v hlave, naťahovaní chrbta či obyčajného pozerania do neznáma, som sa na to jednoducho vykašľala. Už od základnej mám svoje motto: „Nechaj to na svoju prirodzenú inteligenciu.” Inak povedané, uvidím, čo som si zapamätala z hodiny. S týmto prístupom som zvládala základnú na jednotky a dvojky. Moja „prirodzená inteligencia“ mi však vravela, že si s ňou na gymnáziu nevystačím. Veľmi som sa bála, že na strednej sa budem topiť v knihách a zošitoch, čo bol jeden z mojich najväčších stresov. Učenie ma nebaví, i keď viem, že si tým musím prejsť. Po dlhšom premýšľaní som sa rozhodla pre gymnázium, aby som zistila, čo ma naozaj baví. To, že som zistila, že ma stále nič nebaví, je druhá vec, ale aspoň neštudujem odborné predmety, s ktorými nebudem chcieť mať nikdy nič spoločné.
Si so svojím rozhodnutím spokojná?
Doteraz sa snažím čo najviac počúvať na hodinách, aby som sa učivám nemusela venovať doma, čo neznamená, že stredná ma nezamestnáva aj po škole. Svoj výber neľutujem a na Herdu som veľmi spokojná vďaka mnohým veciam (ako je bufet či bufet, no a zabudla som spomenúť bufet). Učenie sa dá pekne zvládať a popri tom mať aj nejaký sociálny život. Niekedy si na školu síce ponadávam, hovorím, ako toho mám veľa, ale to asi každý. Či už žiak alebo učiteľ. Koniec koncov, nikto z nás do tej budovy nechodí dobrovoľne. A to je krutá životná pravda.
Ako by si opísala perfektný deň?
Môj perfektný deň… Keby som sa nad tým mala zamyslieť hlbšie, tak by som povedala, že perfektný deň neexistuje. Ale my nie sme žiadni pesimisti, však? Takže môj perfektný deň by som prežívala s ľuďmi, ktorých ľúbim. Asi by sme pozerali „Nema“, podľa môjho názoru najkrajšiu rozprávku na svete. Určite by tam bolo veľa jedla a na okná by padal dážď, čo by dotváralo celú atmosféru. Druhá možnosť je, že by sme nasadli na vlak, odviezli sa nevedno kam a vandrovali po svete. Tu už ale nie je perfektný deň, ale môj perfektný život.
Máš nejaké tajné sny?
Byť v živote šťastná, nech sa deje hocičo. Viem, že so mnou má život hocijaké úmysly a nebude to vždy ružové, ale chcela by som sa na konci dňa ohliadnuť a povedať si: „Aspoň, že už sa nemusím učiť tú matematiku.” Ale nie, pravdaže : „ Aspoň, že mám niečo, čo ma robí šťastnou.” Ale tá matika tiež.
V čom si výnimočná?
Ťažká otázka a zároveň by mala byť pre mňa ľahká, pretože som toho názoru, že sme všetci svojím spôsobom výnimoční. Ja osobne asi tým, ako vidím okolitý svet. Že sa na všetko pozerám veľmi hlboko, až tak básnicky. Moje myšlienky často zaskočia i mňa samú a neviem sa o ne podeliť s ostatnými, pretože im rozumiem iba ja vo svojom vlastnom svete. Ďalej by som rada spomenula svoje prsty, lebo sa to naozaj oplatí. Mám mimoriadne zaujímavé prsty, ktoré viem rôzne ohýbať a pukajú i tam, kde by nemali. Toľko k mojej výnimočnosti.
K čomu sa obraciaš, keď sa necítiš vo vlastnej koži?
Ak potrebujem počuť názor aj z inej hlavy ako mojej, tak sa obraciam na ľudí, ale väčšinou si vystačím ja a moje básne. Je to taká úchylka. Veľa ľudí o tom nevie (teraz už bude, takže dávam taký menší coming out). Nielen, že je to terapia môjho prítomného ja, ale aj budúcej Kláry, ktorá možno prežíva práve to isté. Taktiež ich rada posúvam ľuďom, ktorí sa mi prídu s niečím posťažovať a vidím, že rovnaký problém som už raz riešila sama so sebou prostredníctvom básne.
Ja som ich teda čítala a máš talent. Nechcela by si ich niekedy prečítať verejne na nejakom podujatí?
Sú to moje osobné problémy, pocity, sťažnosti a postrehy. Je to akoby mi niekto nazrel do hlavy a to je trocha strašidelné. Neviem teda, či by som ich chcela niekde čítať, ale vždy som mala takú víziu vydať vlastnú knihu básní. A kto vie, viem o jednej akcii, kde už som párkrát sedela v publiku. Ľudia tam chodievajú predčítavať svoje básne. Možno sa raz pochlapím a vyjdem na javisko aj ja.
Myslíš si, že by sme sa ako mladí ľudia mali zapájať do štrajkov? Má to zmysel?
Všetci by mali v prvom rade pochopiť zmysel štrajkov. Štát by sme si mali tvoriť my a to, čo sa v ňom deje, vieme čiastočne regulovať napríklad aj štrajkami. Dať najavo, že s niečím nie sme spokojní. Prejaviť nesúhlas je tak trochu naša povinnosť. Ale nejdem tu poučovať, lebo sama nie som dostatočne iniciatívna, aby som zdvihla svoj lenivý zadok a robila niečo prospešné. Za posledný rok som sa zúčastnila na dvoch pochodov, a to Dúhového a Klimatického štrajku. O oboch som už dlho presvedčená, že je najvyšší čas hodiť predsudky za hlavu, zmieriť sa s realitou a spraviť nejaký pokrok. Nehovoriac o tom, že v klimatickom štrajku ide o budúcnosť nás všetkých. Chcelo by to nejaké radikálne zmeny. No čo už, ja môžem zatiaľ len štrajkovať.
Aký je život s dvoma súrodencami, ktorí chodia/chodili na Herdu? Spravili ti dobré meno?
Skôr sa obávam, že som im to dobré meno pokazila ja. Nejakým zvláštnym spôsobom celý život privolávam len problémy. Kedysi držala štafetu “zlé dieťa” moja staršia sestra Barbora, ale silou-mocou mi ju chce v poslednej dobe nanútiť. Najstarší Richard je také naše malé nevinné. Ten zmaturoval pred rokom. Jeden Tomly zo školy odišiel a ja som nastúpila. Rovnováha Tomlyových zostáva. Keď odíde posledný člen z nášho rodu, tak sa začnú písať nové dejiny nášho gymnázia. Keby sme neboli všetci traja takí nešikovní v športoch, tak by už možno po nás pomenovali školu.
Akú vlastnosť si na ľuďoch najviac vážiš?
Myseľ je také zázračné stvorenie. Má svoj vlastný život, myšlienky. A každá myseľ vidí svet úplne inak. A ak nájdeš niekoho s podobným zmýšľaním, je to ten najkrajší pocit. Ale nikdy človek nerozmýšľa rovnako ako ten druhý. Preto je trpezlivosť jedna z najkrajších vlastností, aké poznám. Mať trpezlivosť a nechať si opísať od iného človeka jeho vlastný svet myšlienok je dar. Mať trpezlivosť a snažiť sa pochopiť, to si cením.
Rozhovor vznikol v rámci novej série interviews, ktoré tvoríme medzi sebou. Chceme sa navzájom lepšie spoznať a zároveň priblížiť čitateľovi. Rozhovor s redaktorkou vychádza každý štvrtok.
Žiadne komentáre