Študentka gymnázia z malej nenápadnej dediny pri Trnave. Na školu ju možno nedostala kondička, ale zato šikovnosť, ambície a trochu podrezaný jazyk, ktorý využíva aj na hodinách. Ak sa chceš o našej redaktorke dozvedieť viac, tak si prečítaj rozhovor s Ninou Majerníkovou.
Ako študentka gymnázia máš nejaké plány ohľadom štúdia na vysokej škole?
Keďže som si vybrala štúdium na gymnáziu, myslím si, že nemám veľmi na výber. Ale to mi vôbec neprekáža, pretože som vždy chcela ísť na vysokú školu. Zatiaľ som iba v druhom ročníku, ale tie dva roky prejdú neskutočne rýchlo a čas na výber výšky sa neodvratne kráti. Čo sa týka odboru, tak som zatiaľ v slepej uličke. Viem, že to nebude medicína (prepáč, mami). Prikláňam sa skôr k humanitným predmetom. Bavilo by ma niečo okolo manažmentu alebo medzinárodné vzťahy.
Viem, že ťa bavia jazyky. Kedy to začalo a ako si zistila, že práve toto je cesta?
Jazyky ma naozaj začali baviť až v siedmom ročníku. Dovtedy ma nič konkrétne nezaujímalo a vo všetkom som bola pomerne priemerná. Nasilu som sa naučila, čo bolo treba a v momente, keď som odovzdala písomku, som na všetko zabudla. Výnimkou neboli ani angličtina a nemčina. Lenže aký zmysel má bifľovať sa zbytočnosti, keď to potom neviem využiť? Keď som si konečne uvedomila, že nevyužívam svoj potenciál naplno, začala som pozerať filmy a videá po anglicky, pretože tie slovenské dabingy sa jednoducho už nedali počúvať. Síce som im všetko zo začiatku nerozumela, po čase ma to začalo neskutočne baviť. K angličtine som si vybudovala vzťah a zistila som, že mi to ide celkom prirodzene. Každým dňom som bola lepšia a lepšia. Samozrejme, mám ešte veľa nedostatkov, ale snažím sa to naďalej zlepšovať. Nemčinu som ešte v deviatom ročníku doslova nenávidela. Na strednej som dostala super učiteľku, pri ktorej by som sa bála prísť nepripravená na hodinu. Predstava toho, že ju nahnevám, ma tlačila k učeniu a zistila som, že tá nemčina nie je taká hrozná. Teraz je to jeden z mojich obľúbených predmetov.
Jazyky si väčšinou ľudia spájajú s cestovaním. Ty by si chcela vycestovať do zahraničia?
Určite áno. Či už ide o vysokú školu alebo iba o nezáväzné cestovanie. Vždy som chcela navštíviť Francúzsko a Spojené štáty americké. Ale predsa len, domov je domov a nechcela by som sa odsťahovať od rodiny a kamarátov na druhý koniec sveta. Myslím si, že dobré vysoké školy sa dajú nájsť aj v Česku, Rakúsku či Nemecku. Možno by to bolo zaujímavé začať nový život niekde ďaleko od všetkých a všetkého, ale to nie je pre mňa.
Čo sú tvoje najbližšie ambície do budúcna? Okrem cestovania, samozrejme.
Snažím sa byť čo najviac ambiciózna, pretože to človeka ženie v živote vpred. Rada by som si spravila certifikát z angličtiny na úrovni C1 a dúfam, že neskôr sa mi podarí to isté aj s nemčinou. Keď už budem dostatočne sebavedomá v oboch jazykoch, rada by som sa naučila po francúzsky. Francúzštinu považujem za jeden z najkrajších jazykov. Samozrejme, že sa môj život netočí iba okolo jazykov a školy. Jednou z mojich ambícií je začať pravidelne cvičiť, ale všetci dobre vieme, ako to vždy dopadne. Som veľmi dobrá v hľadaní výhovoriek aj tam, kde sa vyhovoriť nedá ☺. A nenahnevala by som sa, ak by som skúsila kurz asertívnej komunikácie, pretože s tým mám často problém.
Čo ťa v živote najviac baví?
Toto je ťažká otázka. Každý môj deň mi príde rovnaký a niekedy mám pocit, že dokopy nič nerobím. Ale tak, samozrejme, rada trávim čas s kamarátmi, pozeraním filmov, chodením na zábavy a všetko to, čo patrí k životu tínedžera. Veľmi rada píšem o veciach, ktoré ma skutočne zaujímajú a bavia. Beriem to ako relaxačnú záležitosť. Celý svoj život som tancovala. Už nechodím pravidelne na tréningy ako kedysi, ale raz za čas navštívim svoj starý tím, pomôžem s choreografiami a troška si pripomeniem staré časy.
Máš nejaký detský sen, ktorý by si si chcela v dospelosti splniť?
Oproti ostatným deťom som snívala o čosi menej. Pamätám si, ako som každú sobotu ráno namiesto Spongeboba pozerala Súdnu sieň a tvárila som sa, že som sudkyňa. Vždy som mala trefné poznámky a musela som mať posledné slovo. Ako malé dievčatko som si myslela, že to je všetko, čo potrebujem k tomu, aby zo mňa bola právnička či sudkyňa. Kiežby to bolo také jednoduché. Donedávna som bola ešte k štúdiu práva otvorená, ale úprimne neviem, ako sa to celé rozvinie. Dokázala by som si to predstaviť. Potom som chcela byť princezná, tak keby niekto čistou náhodou poznal nejakého slobodného princa, tak mi dajte vedieť ☺.
Aký typ filmov alebo seriálov sleduješ? Podľa mňa to o človeku veľa povie.
Nikdy som nebola seriálový typ. Neviem sa dokopať k tým nekonečným príbehom, 167 postavám a mätúcim zápletkám. Keď si už niečo pozriem, tak to má maximálne 10 epizód. Čo sa týka žánru, tak ma baví niečo komplexnejšie alebo s pravdivým príbehom. Psychologické trilery sú moje go-to. Musím sa priznať, že nikdy som nevidela žiaden z tých najznámejších seriálov ako GOT, 13 reasons why atď. Som skôr filmový typ. Nedávno som však porušila svoje nároky na seriály a začala pozerať anime. Konkrétne Naruta. Pozerala som to ako malá a teraz som sa k tomu vrátila. Naruto má okolo 750 epizód, takže je to dosť veľký rozdiel od tých kratučkých seriálov, na ktoré som zvyknutá. Baví ma to natoľko, že si radšej pozriem ďalšiu epizódu, ako by som sa mala naučiť geografiu. Nečudno, že potom mojim rodičom na edupage pípla štvorka. Úprimne povedané, nič neľutujem. Ten dej bol až príliš napínavý, aby som to nechala tak.
Myslíš si, že prispôsobuješ svoj štýl obliekania trendu spoločnosti, alebo preferuješ osobitnosť?
Povedala by som, že to mám tak 50 na 50. Nemyslím si, že je na trendoch niečo zlé, ale zároveň by sa mal každý obliekať ako len chce. Či už si oblečený podľa najnovších trendov od hlavy po päty, alebo si ideš vlastnou cestou. Ak sa mi niečo páči, tak nemám absolútne problém sa pridať k trendu. Ale určite nie je dobré, keď sa niekto prispôsobuje spoločnosti, aby lepšie zapadol a pri tom stratí sám seba. Táto téma siaha hlbšie a nie je to iba o oblečení. Podľa mojej mienky by sme mali byť čo najautentickejší, pretože každý je niečím výnimočný.
Ako to máš s písaním v Blesku? Kvôli čomu si sa pridala k redaktorom?
Ja som vedela, že sa chcem zapojiť do redakcie už na základnej škole. Keďže sme nič také nemali, chcela som vedieť, ako by mi to v redakcii išlo. Vždy ma bavilo písať slohy a sem-tam som si doma napísala nejakú poviedku. Ja nechcem ísť študovať žurnalistiku a písanie beriem skôr ako koníček. Zo začiatku som sa bála, či každý nebude príliš seriózny a prísny, ale v našom Blesku prevláda kamarátska atmosféra. Každý si môže vybrať vlastnú tému článku, zúčastňujeme sa na rôznych akciách, čo znamená aj ulievanie sa zo školy. Som rada, že som to vyskúšala a určite sa netreba báť pridať sa.
Chcela by si svetu zanechať nejakú svoju myšlienku?
Netrápiť sa kvôli maličkostiam. Táto veta je klišé, ale naozaj žijeme len raz. V živote sú dôležitejšie veci, ako či ti ten chlapec/dievča odpísal na instagram story alebo nie. Nikoho nezaujíma, aké máš na sebe tenisky, alebo čo si stváral(a) v piatok večer v klube. Riadim sa jedným heslom. Ak na tom nebude záležať o 72 hodín, tak sa to akoby nestalo. Ľudia sú povrchné stvorenia a ja sama o sebe zatiaľ nemôžem povedať, že sa netrápim kvôli maličkostiam. Každý deň môžeme byť lepšia verzia svojho včerajšieho JA. Preto si treba určiť priority a nezaoberať sa irelevantnými blbosťami.
Rozhovor vznikol v rámci novej série interviews, ktoré tvoríme medzi sebou. Chceme sa navzájom lepšie spoznať a zároveň priblížiť čitateľovi. Rozhovor s redaktorkou vychádza každý štvrtok.
Žiadne komentáre