Čas na seppuku — recenzia knihy Šógun od Jamesa Clavella

Keď otvorím noviny, vyskočí na mňa ľudské nešťastie. Matky plačú nad umierajúcimi deťmi, utrápení pacienti bedákajú, že nemajú na lieky. Radi by si predĺžili svoj hodnotný život čo i len o dva mesiace. Vždy, keď niečo také vidím, pomyslím si – mali by si prečítať Šóguna!

Šóguna ťažko zaradiť do konkrétneho žánru. Má to najlepšie z každého z nich. Pútavý historický román o strete európskej a japonskej kultúry počas stredoveku. Politický thriller strhujúco vykresľujúci cestu lorda Toranagu k ovládnutiu krajiny. Romantický príbeh lásky Japonky Mariko a britského lodivoda Blackthorna.

Keď som začala čítať Šóguna, moju zbabelú európsku dušu zaskočil japonský necitlivý prístup k životu, hoci k nemu nemám vrúcny vzťah. Ako som postupne plávala po mori strán, bola mi táto filozofia čoraz bližšia, až sa mi stala vlastnou. Japonci vedia oceniť krásu dňa a aj si ho patrične užiť. No počítajú s tým, že pri západe slnka odídu do neznáma – spáchajú seppuku. Nie sú pripravení na samovraždu, pretože by nevideli krásy života, alebo preto, že by si ho nevážili. Vidia zmysel len v plnohodnotnom živote, kedy ste schopný plniť svoje povinnosti a byť prospešný sebe a svojmu okoliu. Vedia, že keď stratíte samého seba, svoju pozíciu, svoje schopnosti, nemá zmysel zaťažovať okolie  a svoju dušu zbytočnou prítomnosťou neschopného tela. V tom sa líši japonská kultúra od európskej.

My, Európania, máme hlúpy zvyk lipnúť na živote za každých okolností. Či sme vládni alebo nevládni, funkční alebo nefunkční, na osoh či na ťarchu. Stále by sme sa len liečili z nevyliečiteľných ochorení, zaťažovali systém a každého zachraňovali. Skrývame slabosť za hriech a bojíme sa smrti. Ale prečo vlastne? Sme kresťanská spoločnosť a kresťanstvo verí v posmrtný život. Tak potom prečo sa zubami-nechtami držíme pozemského života?

Japonci sú v prvom rade Japoncami, so všetkými povinnosťami a funkciami prislúchajúcimi k ich životnej pozícií. Až potom prichádza náboženstvo a všetko ostatné. Neboja sa smrti, pretože život nepovažujú za rozkoš, ale za povinnosť.

Tu by ľudia len stále lúštili svoju budúcnosť, čítali horoskopy a spoliehali sa na náhody a hviezdy. Japonci veria v karmu. Karma je viac ako len nápis na lacnom tričku z New Yorkeru. Karma je daný osud našej duše, ktorý sa nedá nijako ovplyvniť. Každý je tým, čím je, taká je jeho karma.

V našej spoločnosti sa spoliehame na druhé šance a neveríme na fatálne zlyhanie. Veríme, že bez ohľadu na to, ako veľmi niečo pokazíme, stále je šanca, že sa na to zabudne a všetko sa vráti do starých koľají. Ale tak to nie je. Niektoré situácie sa nedajú napraviť. Niekedy svoje meno a povesť poškodíte do takej miery, že niet cesty späť a musíte sa jednoducho vzdať. Japonec svoje osudné zlyhanie nepotrestá tým, že zmení pozíciu alebo na chvíľu odíde do ústrania. Japonec buď zhodnotí, že je potrebné vykonať seppuku alebo sa odovzdá rozsudku svojej rodiny alebo pána. To neznamená, že nie sú slobodní a rozhoduje za nich niekto iný. Len si uvedomujú svoje limity a vedia, koho svojou chybou najviac poškodili.

Šógun zmení myslenie, ba aj život každému, kto si ho pozorne prečíta a zamyslí sa nad ním. Je to dokonalá kombinácia histórie, drámy, vojny a romantiky v jednej knihe, má to najlepšie z každého sveta. Nad Šogúnom sa dá rozmýšľať vo dne, v noci, celé týždne, mesiace a roky.

Verím, že sa po prečítaní Šóguna stanete novým človekom. Človekom, ktorý bude milovať život, ale zároveň si bude triezvo uvedomovať jeho konečnosť. Človekom, ktorý bude ctiť svoje poslanie a bude plnohodnotne plniť povinnosti, ktoré k nemu prislúchajú. Človekom, ktorý  bude milovať, ale bude vedieť aj odísť v správnej chvíli. Človekom, ktorý bude žiť šťastne a plnohodnotne – kým nepríde čas na seppuku.

Loading...
Niečo sa pokazilo Načítať

Žiadne komentáre

Pridajte komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.