Ruská klasika sa mi spája s veľkými témami, ktoré nie sú bohvieako čitateľsky jednoduché. Niektorí ľudia si jednoducho pravú ruskú literatúru dovoliť nemôžu, či už čitateľsky alebo finančne, a práve v knižniciach takýchto ľudí by sme mohli nájsť nejakého Dostojevzského, Če(c)hova či Tolsztého. Dokonca, aj v odľahlých kútoch juhovýchodného Slovenska nájdeme jednoduchších občanov, ktorí ani sami netušia, že na poličkách im stoja lacné náhrady ruských autorov, ktoré sú označované ako RUZKÁ KLAZIKA.
Čo to vlastne tá ruzká klazika je? Kto ju tvorí?
Už v predslove knihy, na ktorú sa v tomto článku pokúšam spraviť “niečo ako recenziu”, sa dočítate, že „autori, ktorí sa falšovaním ruskej klasiky živia, sa vraj pravidelne zúčastňujú na tvorivých campoch v odľahlých končinách severovýchodnej Číny.“ V predslove sa píše: „Do campov prijímajú väčšinou emeritických profesorov literatúry, najlepšie epileptikov, ktorých nútia piť litre vodky, zakladať anarchistické krúžky a hádať sa o existencii Boha, aby sa čo najviac priblížili životným podmienkam, za ktorých sa písala skutočná ruská klasika.”
Je jasné, že keď sa už raz rozhodnú byť falšovateľmi určitých spisovateľov, budú sa snažiť napodobniť ich štýly. Obsahovo ale nehľadajte Zločin a trest či Bratov Karamazovovcov. Po prvej strane by ste možno až taký rozdiel nezbadali, no po prečítaní pár ďalších strán ostanete pravdepodobne pobavení a veľmi rýchlo zistíte, že medzi “Dostojevskij” a “Dostojevzski” je veľký rozdiel.
Niečo viac o knihe
Daniel Majling, dramaturg Slovenského národného divadla a osoba, ktorej môžeme vďačiť za zostavenie a preloženie výberu toho najlepšieho z ruzkej klaziky. Kniha “Ruzká klazika” mi objasnila celý tento pojem a ponúkla 11 vybraných poviedok, ktoré sú obohatené vtipnými a trefnými poznámkami autora. Poviedky sú naozaj rôznorodé, od absurdných romantických dejov, až po najviac nechutný príbeh, aký som v živote čítala (konkrétne táto, s titulom “Pritakal životu”, je jedna z tých, ktoré vás zaručene rozosmejú).
Každý si pri čítaní Ruzkej klaziky nájde to svoje: Skúsenejších čitateľov môžu potešiť prepojenia a narážky na pravú ruskú literatúru, ľudí, ktorí nie sú príliš veľkí knihomoli, pobaví neštandardný humor. Niektorým však môžu prísť poviedky príliš nezmyselné – netreba ich brať príliš vážne, možno sa iba skúsiť zamyslieť nad tým, čo nimi autor vôbec myslel.
Ako som tak túto knihu čítala a čítala, záložka v nej sa postupne blížila k jej koncu. Narad prišla posledná z poviedok – o mužovi, ktorý bol príliš veľký chudák na to, aby spáchal samovraždu – po ktorej nasledoval doslov s titulom „Ako som sa stal falošným klasikom”. Ide o rozhovor so slovenským prozaikom, ktorý strávil v Číne tri roky ako falšovateľ Čechova. Rozhovor obsahuje životný príbeh tohto pána, ako a prečo sa stal imitátorom ruskej klasiky, a taktiež jeho názory na súčasnú a slovenskú literatúru, ktoré nie sú veľmi pozitívne. Pohľad na túto “vec” z inej prespektívy bol dosť zaujímavý, aj keď sa s ním, úprimne, nestotožňujem.
Ruzkú klaziku určite odporúčam. Ako som už spomínala, každý si pri jej čítaní nájde to svoje a nemusí byť napríklad zlým nápadom na darček k rýchlo sa blížiacim Vianociam.
P.S.
Všetko treba brať ako postmodernistickú hru s čitateľom. A pamätajte si, tak ako existuje „nespoľahlivý“ rozprávač, občas sa objaví aj „nespoľahlivý autor“
Žiadne komentáre