Katarína Fedorová: Moja hrdinka sa nezamiluváva a láska netvorí žiadnu časť jej prežívania

Zdroj: Archív K. Fedorovej

Pri čítaní najkrajších kúskov svetovej literatúry sa mi na myseľ často derie otázka, či niečo aspoň blížiace sa takému majstrovstvu bolo napísané v našom storočí, dobe. Boli napísané pekné knižky, múdre knižky, zábavné knižky, ale žiadna nedosiahla hĺbku a presah hodný dlhšieho zapamätania si. Myslela som si to, až kým nevznikli Úspešníci. Kniha s potenciálom prežiť každú galibu, krízu, pandémiu. Kniha, ktorej myšlienka je podľa mňa myšlienkou najhodnotnejších diel z ruských salónov, avšak i správou budúcnosti. Kniha doktorky práv, náruživej bežkyne, študentky na Univerzite v Edinburghu a matky troch detí, Kataríny Fedorovej. 

Ako si tvorila Úspešníkov?

Cez Veľkú noc boli deti preč a pár dní som nemala toľko práce ako obvykle, väčšinu času musím stále niečo robiť. Zamyslela som sa a znenazdajky mi napadlo, že by som mohla skúsiť napísať tú knihu, o ktorej si hovorím dvadsať rokov, že ju skúsim napísať, keď budem mať voľný čas. Prv som samu seba odrádzala, že nie, to nepôjde alebo dačo, ale zrazu som začala písať a išlo to. Mala som to trochu premyslené, vedela som, o čom to má približne byť, mala som vymyslenú hlavnú postavu, lekárku, ktorá mala byť tučná od začiatku a nakoniec nebola, ale to už odbáčam. Začala som teda písať a neuveriteľne ma to bavilo. I ďalší deň som celý písala, ani som nejedla. Tretí deň sa mi začala kopiť robota, ale celú som ju odsunula a mesiac som len písala Úspešníkov. Trebárs som sa zobudila o pol piatej a išla som písať a písala som celý deň do noci, nič iné nejestvovalo. 

Aký si mala z diela pocit? Písala si skôr do zásuvky, alebo si hneď vedela, že to chceš posunúť ďalej?

Vieš čo, keď som to písala, tak som nad tým veľmi neuvažovala. Niekedy som nad tým síce rozmýšľala, napríklad počas behania: že áno, bola by som veľmi rada, keby to vyšlo, ale proces samotný ma tak neuveriteľne bavil, že aj keby mi niekto povedal, vieš, nikto to nikdy nebude čítať, i tak by som to písala. Rozmýšľala som o vydávaní a čítanosti dávno predtým, ako som začala písať, preberala všetky svoje pochybnosti, ale keď som už začala, tak mi to bolo jedno.  

Predstav si, že Úspešníci budú o pár rokov v učebnici literatúry. Pod aký smer by si ich dala?

Oni ich už aj zaradili v tom predpredaji ako spoločenský román 21. storočia, novodobá literatúra, dačo také. Ale ja sa cítim rovnako ako Fiodor Michajlovič Dostojevskij realistka. Takže realizmus. (Smiech).

Zdroj: Archív K. Fedorovej

Mala si inšpiráciu v nejakom inom diele alebo si čerpala čisto zo svojich myšlienok?

Ja som vždy veľmi veľa čítala, takže určite si nemyslím, že nie som ovplyvnená tým, čo som prečítala. Avšak myslím si, že môj štýl je veľmi špecifický. Ani svoju hlavnú postavu neviem ku nikomu pripodobniť, je veľmi odlišná od iných ženských hrdiniek, ktoré prahnú po láske a láska tvorí dôležitú časť ich prežívania. Moja hrdinka sa nezamiluváva a láska netvorí žiadnu časť jej prežívania. Je to veľmi špecifická ženská hrdinka, ešte som sa s takou nestretla. To nehovorím preto, že by som naschvál chcela, aby bola výnimočná, tak to jednoducho vnímam. Pre ňu nie je láska k mužovi dôležitá. Nie je to rozhodujúci prvok jej života a myslím si, že v tom je to jej ženstvo nezvyčajné. Ženy sú chápané ako bytosti, ktoré hoc by aj mali kariéru, hoc by aj boli úspešné, hoc by neviem čo robili, tak stále z tej misie na Apollo budú volať mužovi domov, že jak sa máš Henrich, všetko šliape? 

Takže nevidíš nijakú podobnosť hlavnej hrdinky s niekým iným?

Nie a možno aj práve preto som tú knihu tak existenciálne potrebovala napísať, potrebovala som, aby niečo také vzniklo a ja som si o sebe mohla počítať.

Keby mali byť Úspešníci zinscenovaní, ako by si si ich predstavila?

O tom som tiež, samozrejme, premýšľala. V našej rodine je zvyk premýšľať vo veľkom. Pravdupovediac, nikdy som si ich nepredstavovala ako inscenáciu, ale ako film a vždy som si predstavovala, že tam hrám samu seba, prípadne ma hrá Rachel Weisz. 

Plánuješ ďalšiu knihu?

Áno, Chochmes. Nesmierne sa naň teším. Bude riešiť tému smrti. Teraz vydal Nemecký ústavný súd prelomové rozhodnutie. Išlo o súlad ustanovenia trestného zákona, kvôli ktorému je trestné napomáhanie alebo pomoc pri samovražde,  rozpore s ústavou. Nemecký ústavný súd rozhodol, že každý má právo na to, aby mu bolo umožnené dostať pomoc pri samovražde, a že to nemožno podmieňovať ani zdravotným stavom. Znamená to, že rozhodnutie ukončiť svoj život, bez ohľadu na to, či si smrteľne chorý alebo nie si, je vrcholným výrazom tvojho práva na sebaurčenie. To mení celý koncept asistovanej samovraždy, ktorá doteraz sa aj v tých krajinách, kde je legálna, robila na základe prísnych kritérií, muselo tam byť neznesiteľné utrpenie, čiže človek musel mať nejakú diagnózu. O tomto rozhodnutí chcem písať aj esej do Edinburghu a odrazím sa od neho i v Chochmese. Rozhodnutie je prelomové v tom, že plne vyjadruje to, o čom som ja presvedčená. Dobrý život je podľa mňa vtedy, keď si jednak uvedomuješ to, že môžeš kedykoľvek zomrieť a každý deň si znova kladieš otázku, či do toho ideš znova, či do toho ideš ďalší deň. Chochmes bude o dvoch rodinách, v oboch budú blázniví starí rodičia. V jednej rodine to bude predobraz určitej vetvy našich príbuzných, kde bol taký patriarcha, ktorý železnou rukou vládol nad tou rodinou a v súčasnosti kvôli alzhaimerovej chorobe je na tom tak, že kadí do drezu a robí pri tom iné rôzne šašoviny. Bude to o tom, ako sa  rodina s tým vyrovnáva, oni vždy boli posadnutí sebaobrazom, mali ten chochmes, slušne sa správali v spoločnosti a všetci boli hrozne vypulírovaní. Budú konfrontovaní s tým úpadkom, samozrejme ho nebudú vedieť kvôli vnútorným presvedčeniam o morálke a slušnosti vyriešiť. V druhej rodine budú mať chorú mamu a hlavná postava ju zabije, aby jej umožnila dôstojný odchod zo sveta. Skončí vo väzení, čo je taká moja ďalšia téma. Chcem sa zamyslieť nad tým, či sa v takýchto podmienkach, keď si môžeš čítať a vonku máš ľudí, ktorých máš rád a tí ťa chodia navštevovať, dá prežiť v plnom zdraví a so cťou. O tom sú v podstate aj Úspešníci. Príliš riešime pocity, uznanie, čo sú naše deti a či naše deti hrajú dosť na hoboji a či sa dostanú na Harvard. Uniká nám to, že každodenný život sa skladá z tých dní a v tých dňoch, sama som to zažila na sebe, že aj keď máš neviem aké úspechy a uznania, musíš ten deň prežiť od rána do  večera a musíš ho mať niečím vyplnený a keď ho nemáš vyplnený vecami, ktoré ti robia radosť, tak v konečnom dôsledku si na tom dosť blbo. 

Zdroj: Archív K. Fedorovej

Pracuješ v pacientológii, polopatisticky poviem, že pomáhaš onkologickým pacientom získať lieky, ktoré im o pár mesiacov predlžujú život. Nie je to v protirečení s tvojou životnou filozofiou? 

Tak nerobím len to, základ mojej práce v mnou založenom občianskom združení je získavanie dôchodkov a príspevkov, ale časť je aj získavanie liekov. Môžem to robiť preto, že ja mimoriadne verím v osobnú slobodu a verím v to, že sám si máš rozhodnúť o živote. Vnímam to tak, že oni sami sa rozhodli, že chcú bojovať o svoj život aj za cenu osobného strašného utrpenia a strašného utrpenia všetkých zúčastnených. Rešpektujem ich rozhodnutie. Snažím sa tak ku svojim deťom pristupovať a celkovo k životu. Rešpektujem rozhodnutia druhých ľudí. V tomto smere je to v poriadku. Ale keď sa na to pozerám v rámci celkového pohľadu systému zdravotnej starostlivosti, je mi jasné, že takto to nemôže ísť ďalej. Nemôžeme ľuďom v posledných mesiacoch života platiť desaťtisícové lieky. Nemôžeme to robiť, a to z toho jednoduchého dôvodu, že prichádzajú 250 000 lieky, 450 000 lieky, a na tom jednoducho padneme. Som vo vnútornom rozpore. Na jednej strane si viem odôvodniť, prečo to robím, ale nerobím to rada. Toto je tá časť práce, ktorú naozaj úprimne neznášam a neznášam ju jednak preto, že tí ľudia mi volajú, plačú a je to veľmi naliehavé a nepríjemné. Neznášam ju ale aj preto, že veľmi ťažko sa napokon dosiahne úspech vo vybavovaní, takže nemám tam pozitívnu motiváciu a keď už ten úspech dosiahnem, tak sa z toho nikdy naozaj neteším, keďže viem, že to nemá žiaden zmysel. Je to absurdné.

Aké máš pocity pred bránami nového života, v ktorom už nebudeš musieť riešiť tieto veci a plnohodnotne začneš spisovateľskú kariéru?

Cítim sa dobre, ale aj sa hrozne bojím. Tim Robbins v jednej svojej knihe povedal: Riskovali ste? Ale čo ste vlastne riskovali? Riskovali ste život? To je nič. Najväčšia odvaha je riskovať svoj ustálený životný štýl. Je to naozaj tak. Život sa riskuje ľahko. Umrieš, umrieš ako hrdina. Ale keď si zvyknutý nejako žiť, si zvyknutý niečo robiť, hoc ťa to nebaví, alebo to nemáš až tak rád, ale máš z toho peniaze, stabilitu. Ten pocit, že teraz všetko to odskúšané odmietam a idem do neistoty, si vyžaduje, no nenazvala by som to odvahou. Nie je to odvaha. Naozajstná odvaha je ukrývať počas vojny židovskú rodinu v pivnici. Nie je to naozajstná odvaha, ale je to jednoznačne krok do neznáma. Všetko okolo je veľmi vzrušujúce, ale zároveň naozaj desivé. Mozog funguje tak, teda aspoň tak to vidím na sebe, že ti neustále ponúka dôvody prečo nie, hovorí ti, že sa to dá vydržať, že sa to možno zmení, ešte desať rokov a budeš tu predsedníčka, budeš chodiť na konferencie a budeš tam prednášať, budeš dôležitá. Hlások vo vnútri, ten za očami, ti hovorí, že nie, čo ti hrabe, musíš to pustiť, musíš to nechať ísť, pretože nikdy nič dobré nepríde, keď ti bude život zapratávať toto. 

Spriadaš už teraz nejaké plány na diela po Chochmese?

Ani veľmi nie. Čaká ma dizertačná práca o inovatívnych metódach úhrady inovatívnej liečby a po nej chcem písať práve Chochmes. Nepozerám sa dopredu. Rozmýšľam, že napíšem detektívku, variáciu na Desať malých černoškov od Agathy Christie, len so súčasnými charaktermi predstavujúcimi aktuálne neduhy v spoločnosti. Nechcem však žiadneho detektíva ani nič také. Veľmi ma láka koncept komorného príbehu v uzavretom priestore s bystrou zápletkou. 

Prejdem do klišé, ale povedz mi svojich päť najobľúbenejších kníh.

Moje najobľúbenejšie knihy na svete sú Boh vie od Josepha Hellera, Odviate vetrom od Margaret Mitchell, Besy a Bratia Karamazovovci od Dostojevského. Od detstva ma formovali knihy Zdeny Frýbovej, to musím priznať úplne otvorene. Najmä jej ženské hrdinky, typické nezávislé ženy, čo si šli svoje. Tým som veľmi ovplyvnená. 

Zdroj: Archív K. Fedorovej

Teraz odbočím od témy. Dlho sme plánovali odchod do Berlína, do cudziny. Nedávno sme si to však rozmysleli, čo je neobvyklé, keďže mnoho mladých ľudí chce zo Slovenska skôr ujsť ako zostať. Ako by si popísala tento obrat?

Uvedomila som si, čo chcem v živote robiť. Uvedomila som si, že už nechcem niekde viesť tím alebo niekde vynikať. Veľmi chcem, aby tie knižky mali úspech, chcem učiť na Univerzite ako doteraz a páčilo by sa mi aj prednášať. Rada som v pozícii konzultanta sleš experta. Túžim mať čas. Čas na deti, čas na behanie, čas na záhradu, čas na čítanie. Kariéra v zahraničí by bola prestrašne náročná, vyžadovala by si šialené sústredenie, potrebovala by som všetky mentálne a telesné rezervy na úspech a mne sa nechce. Naozaj sa mi nechce. 

Čo pre teba znamená beh?

Behanie je najlepšia vec na svete. Beh je láska. Pri behaní existuje len behanie, všetky bludy zmiznú a ja bežím. Neviem pochopiť, keď niekto nebehá. V tomto som taký bežecký fašista. Nerozumiem ľuďom, ktorí hovoria, že sú deprimovaní a pritom nebehávajú. Beh je ten najjednoduchší spôsob, ako nebyť deprimovaný. Inak, ty si čo úprimne myslíš o Úspešníkoch?

Prv som bojovala s ich nesmiernou rýchlosťou, nie som zvyknutá na tak rázne a briskné vety. Samozrejme som sa pasovala i so závisťou, dopísala si ich tesne po tom, čo som začala písať do časopisu a cítila sa na koni z objavenej ability. Po viacerých čítaniach ich však vnímam ako jedno z najhodnotnejších diel, aké sa mi kedy dostali do rúk a rovnako ako je Zločin a trest úvodom do naozajstnej, kvalitnej literatúry, sú pre mňa Úspešníci úvodom do tej slovenskej, spolu s Timravou. Viem, že sa spupnosť a prílišný obdiv na Slovensku nenosí, ale pre mňa sú Úspešníci niečo nezmazateľné, portály otvárajúce, srdcová záležitosť. Podľa mňa by si ich aj Fiodor s pôžitkom prečítal, Charles Bukowski detto. 

To je také pekné. Na Slovensku však do textu nepoužiteľné. 

Ja to použijem. Nemám to ako inak opísať.

Tak dobre teda. 

Román Úspešníci vychádza 6. 5. 2020

(Navštívené 1 330-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.