Skľúčenosť. Naozaj?

Spolupatričnosť a súdržnosť. Pojmy, ktoré sa tisnú na jazyk počas zúriacej pandémie vírusu.  Pojmy, ktoré je potrebné omieľať, ktorých sa je potrebné pridržiavať, aby sme cítili závany starého života a ľudskosti. Všetko je a bude v poriadku, pretože my, dobrí ľudia, sme spolupatriční a súdržní. Pliaga odhrmí a my vylezieme držiac sa za ruky s decentnými úsmevmi na tvárach z našich zabezpečených bytov a bunkrov, lesných viliek a dedinských usadlostí. Krásna predstava! V spolupatričnosti a súdržnosti sme prežili pogrom, vojnu s prírodou, koniec sveta. Iba žeby nie.

Pandémia ma nezaujímala plaziac sa vzduchom v Číne, neskôr ma rozosmiala pohľadom na červenú mapu Európy s maličkým nezafarbeným plieškom predstavujúcim našu krajinu. Naozaj magický kus zeme, rozmýšľala som. Nakoniec prišla a ja nemusím chodiť do školy. Celé dni si čítam, myšlienkujem, pozerám klasiky i jednoduchosti, dokonca som sa prinútila k pravidelnému bežeckému tréningu. So súrodencami preberám učivo, desím sa nad ich nevedomosťou, spomínam na vlastnú v ich veku. Škola je len na to, aby mohli rodičia pracovať, vynára sa mi v hlave známa pravda. Nemám dumky ani nepokoje, tak typické pre bežné prežívanie. Nebedákam: čo keď?! Čo keď?! Nijaké čo keď ma nezaujíma. Užívam si prítomnosť a slasť pokoja v mojom vnútri. Možno som konečne objavila duševný mier, predtým taký zastretý, začiernený, pokrytý desmi prežívania v spoločnosti. S babkou, lekárkou, komunikujem cez esemesky a listy, posiela mi ich poštou. Niekedy sa nad ňou zľutuje sestrička a dá jej zavolať cez niektorú aplikáciu, a tak sa mi na obrazovke zjavuje rozmazaná tvár s látkovým rúškom na ústach. Usmieva sa, natešene mi vraví, že jej vedúca doniesla respirátor. Nechcem jej kaziť radosť, prikyvujem. Nech sa stane, čo sa má stať, hovorím si. Môj pokoj to nenarúša. Ľahko sa rozjíma stredoškoláčke, mladému dievčaťu bez hypotéky a nefunkčného manželstva. Tá si môže vymýšľať, celé dni mudrovať! Nech si radšej ide písať úlohy! Myslíte si pravdepodobne. Nuž, ponúkam príklad vhodnejší. Moja mama, žena s povinnosťami a zodpovednosťou za mnohé krky a pracovné pozície, taktiež rozkvitá. Píše jej málokto, doprosuje sa už len pár nezdolných dependentov. Celé dni sa hrabe v hline, vykopáva burinu, rozpráva sa so zemou, nakupuje v internetovom záhradníctve ružové kríky a polovyrastené vŕby. Nie z nudy, ale z radosti. Je krásne vidieť úsmev na jej tvári, keď sa zberá na záhradu. Nezanechala bežné povinnosti, pracuje, deťom usmaží praženicu a aj im ju odnesie do izby, po večeroch spoločne dramatizujeme rozprávky, učíme sa naspamäť texty, aby sme ich následne zahrali. Číta knihy, tie čo už čítala i nové, kochá sa nad Zločinom a trestom, akoby ho videla po prvý raz, otvára diela dávno zatvorené, odložené v zadných radoch knižnice. Manicky sledujeme každý šum spojený so situáciou, so vzrušením  si oznamujeme počty mŕtvych v jednotlivých krajinách. Čím viac, tým lepšie. Ani nevieme prečo. Asi veríme vo vyčistenie sveta. Konečne sa odľahčí hlúpo nastavený systém vyplácania liekov na nevyliečiteľné choroby. Síce sa občas vyplaví aj príslušník našej vekovej kategórie, nerozrušuje nás to. Každý musí raz umrieť. Čím skôr, tým lepšie.

S čiernotou pred očami a nepochopením v srdci čítam mnohé denníky, články, zamyslenia a plačky na tému pandémie a prežívania jednotlivca v ťažkých časoch. Moji pekní! Kričím v duchu. Naozaj toto produkujete a zverejňujete v zákryte stien svojho bytu, domu, lesnej vilky? Naozaj vám to príde spravodlivé? Spolupatričné? Súdržné? Iní, odkedy sa narodili v prašivej chatrči zažívajú oveľa väčšie hrôzy ako ten vírusom najpoškodenejší Európan. Nemusíme ísť do Afriky. Stačí sa pozrieť z okna vlaku, keď prechádzate okolo Pezinka. Bojíte sa, že sa vám rozpadne manželstvo? Neviete, ako vydržíte so svojou rodinou? Neveríte svojim blízkym? A čo ste robili celý život? Nie je práve táto situácia perfektným zrkadlom nášho doterajšieho bytia? V túžbe po komforte a strachu zo samoty ste si priviazali človeka, ktorého nepoznáte, neveríte mu a nemáte ho radi. Inak by ste sa nebáli jeho prítomnosti. Nezvládate učenie doma? Deti vás neposlúchajú? Nestíhate vypracovávať cvičenia mienené pre vaše ratolesti? Čudujete sa, ako môže škola takto fungovať? Nie je to náhodou odraz vašej výchovy a povahy potomkov? Nefunguje tá škola stále, celé generácie, rovnako? Plačete, že máte choroby, a tak ste v krízovej skupine. No a čo? Koľkí sú v krízovej skupine, koľkí sú chorí a koľkí aj naozaj umrú a stalo sa niečo? Zastavilo sa niečo? Zrútilo sa niečo? Nie. Niektorí umelci sa sťažujú, niektorých umelcov ľutujeme. Áno, je to smutné, ocitnúť sa zo dňa na deň bez práce. Naozaj, je mi to ľúto. Musím však túto ľútosť vyjadriť v samostatnom texte? Nemusím. Rovnako mi je ľúto všetkých migrantov v táboroch čakajúcich na to, ako sa nakazia a pracovníci nahádžu ich bezvládne telá do mora. Je mi ľúto Rómov v osade, ktorých budeme tajne aj otvorene odsudzovať a nazývať pliagou, potkanmi, špinou. Nemôže nám byť ľúto len jednej skupiny spoločnosti. Ak nám je ľúto, tak poriadne. Umelci, nie všetci, sa tešia z talentu, ktorý dostali od pánbožka alebo inej entity. Tento talent, túto zručnosť môžu plne využívať v mierových i vojnových časoch, tešia sa z nesmiernej slasti dokonalého zvuku, výrazu, slova. Túto slasť môžu a mnohí i zažívajú každý deň. Môžu sa ňou pýšiť v svojej mysli, môžu ju prevaľovať na jazyku, môžu tvoriť, či už v hlave, na papieri, v izbici, cez deň, v noci. Čo je oproti tomu pár mesiacov práce v sklade alebo za pokladňou? Prečo by to malo byť podradné, dehonestujúce? Chceme tým povedať, že každá predavačka, skladníčka alebo dokladačka je pre nás, elitu, niečo menej? Niečo horšie? Niečo, čo naše jemné intelektuálne ruky nemôžu robiť? Hanbime sa! Bodaj by nás každá predavačka opľula za takéto myšlienky! Sme na smiech. Všetky tie statusy, motivácie, nevadí, že si dnes nič neurobil, hlavne, že si prežil a podobné táraniny len prehlbujú mľandravú a precitlivenú podstatu dnešného človeka. Tlieskajme zdravotníkom, i keď si nie som úplne istá, za čo, tešme sa z každej lepšej správy, ležme v posteli, ale neprezentujme to ako niečo chválitebné, niečo dobré, niečo spolupatričné a súdržné. Sú to prejavy slabosti, a tak ich aj nazývajme. Viete čo? Najlepšie by bolo, keby sme si všetci sadli na svoje jemné zadky a boli ticho. Pre pokoj duše si šli ráno alebo večer zabehať, vyvenčiť psa alebo sa vykloniť z okna. Namiesto počítača otvorili knihu, mlčky si čítali. Možno by to i tie rozkokošené deti upokojilo. Mali by sme byť ticho a nechať tých ospevovaných zdravotníkov a iných pracovníkov pracovať.  

Znie to spupne a premúdrelo, ale čo ste všetci robili doteraz? Naozaj vám svet posledných dekád prišiel udržateľný? Naozaj vám to prišlo zdravé? Správne? Spravodlivé? Od ranného detstva ma desila nudná istota typického života. Všetky tie nalinkované deje, ktoré musí každý správny zabezpečený človek prekonať. Deje, vytvorené nami, aby bolo všetko v poriadku a my sme mohli žiť v bezpečí a ničote. Fuj! Všetci sme za život, všetci by sme preveľmi chceli žiť, teraz žijeme a napriek tomu sme nespokojní. Milujem život, ale toto sa mi nepáči, milujem život, ale nemôžem chodiť von s kamarátmi, milujem život, ale karanténa ma ubíja. Keby si tie článočky a plytké poviedky či zbytočné denníky prečítali naši dedkovia a babky, pradedkovia a prababky. Všetci tí, čo im rôzne režimy a okolnosti zobrali ťažko vybudované zázemie, všetci tí, čo začínali od nuly a napriek tomu ich to nepoložilo, necítili potrebu sa sťažovať, plakať, končiť so svetom. To je spolupatričnosť! To je súdržnosť! To je niečo, čo pomáha svetu a spoločnosti. Všetci tí, čo pred pár týždňami ešte sedeli na koláčiku v centre a čakali na deti vracajúce sa z bizarných krúžkov, všetci tí, čo na nikoho nečakali, ale len pili kávičku, všetci tí, čo neživorili v chatrčiach, slumoch, všetci buďte ticho. Všetci buďme ticho. Nechajme planétu vyzdravieť, nechajme ju, nech sa vyčistí. Nechajme odísť tých, čo odísť majú. Nelipnime na istotách, dumkách a gniaviacich prognózach. Nie sú dôležité.

(Navštívené 1 352-krát, dnes 1-krát)

Autor

1 komentár

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.