Vieme, čo činíme?

Psychologický román Oni nevedia, čo činia od fínskeho spisovateľa a vedca Jussiho Valtonena je veľkým spoločenským dielom, ktoré sa dotýka mnohých rovín dnešného života. Pojednáva o medziľudských vzťahoch a kultúrnom neporozumení, konfrontuje strach a depresiu z klimatickej krízy a zmien s ňou spojených, nestranne komentuje pokusy na zvieratách a boj za ich zastavenie. Celým dejom rezonuje dôležitá otázka: vedia, čo činia? Vieme my? 

Na začiatku ma uchvátila detailná sonda do rozpadajúceho sa národnostne zmiešaného manželstva Američana Joea a Fínky Aliny, kritický opis fínskeho prístupu k práci, ktorý je toľko podobný slovenskému a chlad škandinávskej spoločnosti k cudzincovi, ale aj k sebe navzájom. Autor popisuje neschopnosť počúvať vo zväzku dvoch ľudí, hľadajúcich význam svojej existencie, ktorý na svoj zmätok doplatili vzťahom. Joe vo Fínsku necháva ročného syna Samuela, vracia sa do Ameriky, kde nadobúda oslnivú kariéru a zakladá si novú rodinu. 

Joe je na vrchole svojich možností, prevzal významnú cenu, predurčujú ho na nobelovku, na základe výskumu na zvieratách objavil nové možnosti liečby slepoty. Má krásnu ženu a dve dcéry v pubertálnom veku. Staršia Rebecca sa nechá zlákať na spoluprácu s veľkou firmou, propaguje liek na spoločenskú neobratnosť a tieseň, za čo dostáva produkty zadarmo, vrátane najmodernejšieho zariadenia iAm. Jej úlohou je písať statusy, pretŕčať sa vo veciach po škole, opakovať naučené slogany. Rebecca prestáva byť sama sebou, predstavitelia firmy z nej urobili modelovú figurínu. Mnohí ľudia si povedia, že oni nie sú ovplyvniteľné typy, nie sú malé deti, ani pozornosti chtivé tínedžerky, oni to majú pre zábavu, trávia tam voľný čas, zabúdajú na tiaže dňa. To isté si myslí aj Joe, až kým si na zátylok nepripne snímače iAm, ktoré čítajú signály mozgu a vytvárajú pre všetky zmysly novú realitu, bublinu, kupolu. Ak opomenieme futuristický podtón, čím sa to líši od dneška? Nie je paranoidnou predstavou, že sociálne siete nám podsúvajú reklamy a stránky na základe našich preferencií, prispôsobujú sa nášmu vzdelaniu, záujmom a koníčkom, utvrdzujú nás v názoroch, neukazujú nám druhú stranu barikády. Vieme, čo činíme, keď pridávame fotky a statusy odhaľujúce naše súkromie len pre ocenenie emotikonom? 

Postava Samuela obnažuje citlivú dušu nepochopeného chlapca vyrastajúceho s pasívnou mamou a nevlastným otcom v dobe klimatických zmien, výhynu druhov, nečinnosti zo strany najmocnejších, ale aj obyčajných ľudí. Po zistení, že nevedome prispieval k zbytočnému týraniu psov v laboratóriu, prepadá tiesni a depresii, upína sa k internetovej diskusii radikalizujúcej ekoaktivistov. Pri opise ich praktík a celkovej nálady v spoločenstve sa nedá nespomenúť na mnoho ľudí, ktorí si na svoje ramená berú celú tiahu sveta, všetky jeho problémy a katastrofy, oberajú sa o duševné šťastie a svet, ktorý tvoria si nevedia užiť. Nedá sa nespomenúť na priväzovanie sa o stromy, štrajky, protesty, hromadné demonštrácie konajúce sa u nás aj vo svete, všetkých tých ľudí veriacich v niečo, čo veľmi ťažko dosiahnu, pravdepodobne vôbec. Na druhej strane vidíme Joea, človeka, ktorý robí svoju prácu najlepšie, ako vie, čo najhumánnejšie a najefektívnejšie. Práve jeho, toho lepšieho z vreca trýzniteľov, hulvátov a ničiteľov živočíšstva a zemegule sa vlna odporu dotkla najviac. Rozprávač nás necháva nazrieť do oboch táborov rovnakým dielom, nikomu nenadŕža ani ho nezhadzuje. Joe sa ocitá na diskusii s aktivistami, ale namiesto konštruktívnej debaty je lynčovaný stádom naivných nevzdelaných ľudí, ktorí nevedia, o čom rozprávajú, nepoznajú základné reálie a problematiku, opakujú naučené frázy, myslia si, že konajú vyššie dobro, ak verejne ponížia živiteľa rodiny, muža, čo nerobí nič protizákonné, nič, čo by nebolo cenené, tolerované a podporované. Upínajú svoj hnev na jedného človeka, smietku v mori tisícok výskumníkov dotovaných miliardovými firmami, rovnako ako muži v strednom veku upínajú svoj hnev na Gretu Thunberg. A ako ona a jej mladí aktivisti upínajú svoj hnev na mužov v strednom veku, ktorí vyrastali a žili v dobe, ktorá predstavu konca ľudstva nepripúšťala. Nepočúvame sa navzájom, ani postavy v románe sa nepočúvajú, nesnažia sa pochopiť, porozumieť, dopracovať sa k záveru, len nenávidieť, škodiť, zbrojiť. Joeovi príde zvrátené nevyvíjať nové, lepšie lieky, im zase príde zvrátené obetovať živý organizmus na to, aby sa ľudia mali lepšie. Na to, aby zlepšili nezvratný osud, aby oddialili nutný koniec. Nám, ľudom bojujúcim za klimatickú spravodlivosť a záchranu Zeme príde nepredstaviteľné, že niekto môže neveriť kríze, že niekto nechce obmedziť škodlivé návyky a bojovať pre  nový svet, lepšiu budúcnosť. Im príde nepredstaviteľné sa vzdať svojho komfortu, nasledovať hordu mladíkov na čele s šestnásťročnou aktivistkou, uveriť tomu, že oni, generácia pokroku, vynálezov a konzumu zničili životné prostredie. Vieme, čo činíme, keď bojujeme cez nenávisť a odsudzovanie? 

Joe pod vplyvom iAm uverí, že všetci aktivisti sú teroristickí krikľúni, Rebecca si myslí, že jej otec je vrah a tyran, Alina slepo dôveruje synovi, je naňho pyšná, že zachraňuje svet. Oni nevedia, čo činia odzrkadľuje tiesne spoločnosti, bubliny vyvolených a pokrivené informácie, ktorých pravdivú verziu je čoraz ťažšie získať. Ukazuje, aké ľahké je byť na vrchole a ako je ešte ľahšie z neho spadnúť. To, aké sú partnerstvá a city labilné, ale rodinné zväzky pevné napriek rozdielom a strachu. Román je jedno z najdôležitejších diel posledných rokov a jeho dôležitosť sa bude v budúcnosti len zvyšovať. Rozmýšľajme, zamýšľajme sa, koľko z našich životov pochádza z túžby po obdive v myslenej realite a koľko je pravdivého, naozajstného, krásneho. Nezatvárajme oči pred problémami spoločnosti, vytvárajme si názory, verme a zápoľme za to, čo je správne. Musíme ale vedieť, čo činíme. 

(Navštívené 451-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.