Brigáda, akú nájde vo svojom živote každý

foto: Laura

Odmalička  sa príliš ľahko vystresujem, každú aktivitu, okrem jedenia, beriem ako neprekonateľnú, zložitú prekážku v mojej ceste ku psychickej pohode. Znie to namyslene, ale naozaj som brigádu nikdy nepotrebovala. Občas s niečím pomôžem mame v občianskom združení, babka mi dá peniaze za každú známku lepšiu ako tri, vždy, keď  idem k dedkovi, nakúpim si nové oblečenie. Začala som jazdiť na koni, všetky svoje peniaze som míňala na tréningy, nemala som čas navštevovať dedka a v škole som nemala známky lepšie ako trojky. Prišiel čas sa zamestnať.

V jazdeckom areáli som spoznala dievča, ktoré pracovalo u jednej prísno vyzerajúcej panej. Bola to najdostupnejšia robota a ja som sa rozhodla, že ju získam. Skamarátili sme sa. Začala som sa čoraz viac obšmietať okolo kamarátky, tam som pomohla s tým, tam s hentým, až kým si ma pani nevšimla.  Dávala nám spoločné úlohy, čo sa mojej kolegynke navonok páčilo, ale vnútri až tak nie. Nebola dobrou herečkou, nebolo ťažké prekuknúť jej kyslý úsmev. Bolo mi to jedno. Aby ste si o mne nemysleli zlé veci, každé dievča na koňoch sníva o vlastnom koňovi a ja som nebola výnimkou. Túto prácu mi sama kamarátka prezentovala ako mekku vedomostí ohľadom starostlivosti o kone.  Chcela som vedieť všetko, teda aspoň som si to myslela. 

Všetky čakry boli naklonené na moju stranu, kamarátke sa splnil sen o vlastnom koňovi a odišla z roboty. Cesta bola voľná. Najskôr som bola v rozpakoch, vedela som, že neexistuje dimenzia, v ktorej ma tá práca bude naozaj baviť a nestresovať. Príliš dobre sa poznám, cítila som neistotu, ktorú som cítiť nemala, pocit rútenia sa do situácie, do ktorej sa nemám rútiť. Vedela som, že tú prácu vlastne ani nechcem, ale mala som pocit, že sa odo mňa očakáva, že ju budem robiť. Najskôr  začneš jazdiť, potom si nájdeš prácu a potom si kúpiš koňa. Aj kamarátka to tak mala. Tak to proste funguje.

Jeden chladný zimný večer som sa po motivačnom príhovore od onej kamarátky vydala za prísnou paňou. Trasúc sa od strachu,  som s nervóznym úsmevom na tvári vošla k nej do sedlovne. „Nemali by ste pre mňa nejakú robotu?” Tento moment bol celkom komický, ja vo svojich drahých jazdeckých veciach tu stojím sťa robotník, ktorý chce uživiť desať detí a chorú manželku. „Tu je vždy čo robiť, vieš čo, pošli mi žiadosť o priateľstvo a ja sa ti ozvem.” Ľahkosť situácie, ktorá mala byť ťažká, ma príliš prekvapila, a tak som odpovedala strohým „ok“ a ráznym krokom odišla. Len čo som bola dosť ďaleko, rozbehla som sa a euforicky usmievala, ale nie preto, že budem mať prácu, ale že som pre to niečo urobila a nikto nemôže povedať, že by som nechcela robiť a hlavne to nemôže povedať kamarátka.

Nasávala som predstavy iných ľudí a samu seba som presvedčila, že sú moje vlastné. Dotlačila ma do toho kamarátka? Donútila ma jej silná prítomnosť, to ako bola presvedčená, že jej cesta je tá najlepšia? Chcela som byť ako ona, chcela som robiť to, čo robila ona. Ale prečo? Kamarátka bola tučné nepekné dievča, ktorému išli len kone, sama to hovorila. Prečo som práve ja chcela byť ňou? Doteraz je to pre mňa záhadou. Tak veľmi som ju chcela očariť, jej pochvala pre mňa znamenala všetko. Ona, perfekcionistka, puntičkárka, precízna jazdkyňa nájde zaľúbenie v niečom, čo spravím ja. Často som si hovorila, že keby sme boli lesbičky, boli by sme dokonalý pár. Bola všetkým čím ja nie a naopak. Tak veľmi ma iritovala, bola z úplne iného prostredia, iná a napriek tomu, že boli moje prvotné pocity zmiešané, zamilovala som sa do svojej predstavy o nej a do jej predstavy o živote.

Pani mi napísala, že mám prísť za ňou, keď budem mať čas. Bola som podráždená. Prečo mi nemôže napísať presný deň. Čo keď  prídem neskoro, v deň, keď ona nebude mať čas. Bože, na čo mi toto bolo treba? A hoci som nemala vtedy tréning, šla som do areálu hneď  na ďalší deň.

Nemala som náladu, nechcelo sa mi tam trepať, ale už som bola na ceste tam. Došla som za ňou, sadli sme si oproti sebe a začala rozprávať. Viackrát zopakovala tú istú myšlienku, nenápadne ohovorila kamarátku, že najskôr robila stále a zrazu nič, zase nejaké myšlienky, tri eurá na hodinu, netrpezlivý pohľad, nie je ti niečo? Nie, nič, pokračovala ďalej. Zajtra môžeš tamto umyť, toho vyčistiť, tie veci vytriediť, ale to len keď  chceš. Dnes môžeš urobiť jedlo, ale to tiež len keď chceš. Máš čas? No tak to chod’ spraviť, prosím ťa.

Keďže ma len zaúčala, mala som celkom jednoduché úlohy, čo ale neznamená, že som ich nepokazila. Do výbehu som dala seno z nesprávnej kopy, žľaby neboli dosť vyčistené a deky popadali, lebo ich nikto nezvesil. Práca ma desila a nebavila. Spočiatku som vyhľadávala pomoc kamarátky, ale reagovala na mňa oduto, nech sa spýtam svojej šéfky, keď neviem. Ak  mi aj s niečím pomohla, vždy ma konfrontovala s mojou nedôslednosťou, neexistujúcim perfekcionizmom a slabou koncentrovanosťou. Odcudzili sme sa. Tešila som sa z dní, keď som nemusela byť na koňoch a desila tých, čo som tam byť musela. 

Všetci sa ma pýtali na novú robotu, všetci vedeli, že som prebrala štafetu po kamarátke. Trénerka mi povedala, že nevydržím ani mesiac, spolujazdkyne si to tajne šepotali a ja som sa trpko usmievala. Bola som vo väzení vlastných rozhodnutí, odsúdená na dobu neurčitú. Po akom čase je slušné odísť? Kedy to nie je trápne ani slabošské? 

Bola sobota, pracovný deň. Ráno som dostala úlohy, tie ľahké som splnila a chystala som sa na tú najťažšiu-roztriediť zimné deky do správnych obalov. Dostala som zložité inštrukcie, na ktoré som znalo prikyvovala, ale vnútri som nariekala nad svojím smutným osudom. Vošla som do miestnosti s dekami, ohmatávala ich prstami a zmätene hľadala šéfkou spomínané obaly. Neboli tam! Bolo mi do plaču. „Ja fakt neviem, čo mám robiť,” povedala som nahlas. Prechádzala som sa po miestnosti, aby to vyzeralo, že niečo robím, ak by náhodou došla. Nič tam nebolo také, ako popisovala. Zavolala som jej, pretože povedala, že mi pomôže, keď  si nebudem vedieť dať rady. Zdvihla a celkom milo sa ma spýtala, čo potrebujem. „Veľmi sa ospravedlňujem, ale fakt veľmi potrebujem pomoc, neviem nájsť tie obaly, som úplne bezradná.” Teraz mám robotu, nechaj tak, ja si to potom spravím sama. Položila. Asi päť minút som bez pohnutia stála v strede miestnosti. Čo teraz? 

Prešla som sa po areáli, pohladila známe kone a rozmýšľala nad svojím osudom. Šla som do klubovej šatne, dala si bundu a napila sa vody. Pozrela som sa do zrkadla. „Si super,“  povzbudila som sa a šla za prísnou paňou do sedlovne. 

Vošla som, pozrela som sa jej priamo do očí a hlboko sa nadýchla. „Musím vám niečo dôležité povedať.” Spýtavo na mňa pozrela a hlavou mi pokynula, nech rozprávam. „Myslím si, že bude lepšie, keď  nebudem robiť túto prácu. Nejde mi to, nebaví ma to a som vám len na obtiaž. Stresuje ma to a ubíja.” Očividne jej bolo do smiechu, nečudujem sa jej, aj mne by bolo. „Mne nie si na obtiaž.” Ignorujem ju, pokračujem. „Mám strach, že niečo strašne pokazím, že nejakému koňovi ublížim.” „Že pokazíš napúšťanie vody do žľabu?” Nedám sa vyviesť z miery. „Áno, aj napúšťanie vody do žľabu. Viete, môj život, celé moje myslenie sa otočilo o 180 stupňov. Ja som tu, na tomto mieste zistila, že ja už nechcem chodiť na kone, nechcem mať vlastného koňa a celkovo sa už o žiadne kone  starať nechcem. Pracovala som len tri týždne, je to na hanbu, ale je to tak. Zistila som, že tu nie je moje šťastie a že tu už nechcem robiť nič. S vami to nemá nič spoločné, boli ste ku mne veľmi milá. Určite nájdete lepšieho brigádnika ako mňa. Prosím, nehnevajte sa na mňa. Dovidenia.” Otočila som sa na opätku a zavrela dvere. 

Z klubovej šatne som si zobrala veci a s ľahkosťou v duši  odišla domov. 

(Navštívené 58-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.