Ak môžeme byť šťastní, prečo si mnohí ľudia vyberajú byť nešťastní?

Nad touto otázkou sa zamýšľam už dlho. Je to niečo, na čo sa nesnažím nájsť odpoveď len rozumom, ale hlavne vo vnútri seba.

Šťastie vnímame ako niečo, po čom túžime celý život.  Keď sa k nemu naozaj priblížime, často sa od neho odťahujeme. Odmietame ho, akoby sme sa báli, že si ho nezaslúžime. Strach z neznámeho býva niekedy silnejší než samotná túžba po šťastí.

Keď som sa nad tým hlbšie zamyslela, uvedomila som si, že to nie sú len „ľudia všeobecne“. Robím to aj ja. To, po čom najviac túžim, je láska –  naplnená, obojstranná, pravdivá. Verím, že práve láska ma dokáže urobiť najšťastnejšou. A predsa, vždy, keď sa objaví niekto, kto by mi ju mohol dať, ustúpim. Odídem. Akoby som sama seba presvedčila, že šťastie je niečo, čo nemôžem uniesť. Radšej si vyberiem toho, o kom sama viem, že to, po čom túžim, mi nedá.

Možno je to môj obranný mechanizmus. Bojím sa, že šťastie je to najstrašidelnejšie, čo ma v živote môže stretnúť. Je to niečo, čo môžem zo dňa na deň stratiť. Bojím sa ho prežiť naplno, pretože by som potom musela prijať aj jeho koniec. Koniec niečoho pre mňa nikdy nie je len tak. Je to rana, ktorá sa nehojí rýchlo. Niečo, čo si so sebou nesiem roky. A možno práve preto sa tak veľmi bojím začiatkov. Nie preto, že by som neverila v krásu, ktorá v nich je, ale preto, že viem, že všetko krásne raz môže skončiť. Nechcem nový začiatok, ak jeho súčasťou má byť ďalší koniec. A tak si niekedy radšej vyberiem tú druhú stranu – smútok, bolesť, utrpenie. Stávajú sa pre mňa bezpečným priestorom, pretože ich poznám. V utrpení je istota, v šťastí neistota.

Aj keď opisujem, aké je to pre mňa bolestivé a zároveň také nezvyčajné a vzácne , viem, že s každým koncom sa vo mne niečo pohne. Rastiem. Učím sa. Každá strata ma formuje tak, ako by to šťastie samo nikdy nedokázalo. Verím, že bolesť a utrpenie sú neoddeliteľnou súčasťou šťastia. Že skutočné šťastie sa nerodí z dokonalosti, ale z prijatia.

Skutočne šťastní ľudia nie sú tí, ktorí nikdy netrpeli, ale tí, ktorí sa svojimi ranami nenechali definovať.

Všetko, čo som napísala,  nie je o tom,  aby som vysvetlila, prečo sú ľudia nešťastní. Je to o tom,  že to všetko cítim. O tom,  že aj keď sa bojím šťastia,  stále po ňom túžim. A možno práve v túžbe je kúsok šťastia.

Autor : Vanessa Matejková