Predavač balónov

Autor: Ella Uhrovičová

Prší. V Slaných Potôčikoch je to už také bežné, že to nestojí za viac ako krátku oznamovaciu vetu.

Na rohu Ustarostenej ulice muž predáva balóny. Stojí tam bez dáždnika, s úsmevom, v ruke zviera dva tucty farebných balónov. Oni sa možno až príliš chichocú vzhľadom na atmosféru plávajúcu medzi skrachovanými prevádzkami a ošumelo vyzerajúcimi domami, ktorých zafajčené balkóny splývajú s hmlou nad zaprášeným mestom. Jediným svetielkom, pokiaľ nerátame vtieravé neónové názvy barov lákajúce obyvateľov mesta na lacnú whisky, je slniečkový kabát predavača.

Pochmúrni mešťania okolo neho chodia každý deň. Či je pondelok, či piatok. Šomrú si: ,,Blázon.“ ,,Nevyhráva ten, kto neskúsi!“ kričí za nimi on. Nemá takú zatemnenú myseľ ako oni. Netrápi ho nedokonalosť. Netrápia ho podvody. Už dávno sa nezaujíma o primátora mesta ani o poštárkine výlety za hranice možností. Načo aj? Kauzy nad týmito ľuďmi vyhrali už pred rokmi.

Stojí tam stále, aj keď voda v topánkach sa rozhodla hrať vlastnú muziku. Čvrká hodinu, čvrká dve, ale úsmev z tváre predavača sa rozhodol nezabaliť to. Dnes nie. Dievčatku s plavými vlasmi núka žltý balón, ona ticho šepne si: ,,Blázon.“ ,,Vedela by, keby okúsila,“ vraví si on. Ani blatové kaluže pod nohami sa nikdy nedozvedeli, čo tým chcel povedať. Ako to mohlo vedieť úbohé dieťa? Vyrástla v tom. V daždi. V smútku. V plači. Predavač sa nevzdal. Nemal dôvod. Vydržal už zo dva roky. Pokojne môže stáť na obitom obrubníku ešte ďalšie tri. Pery stále hrali starú pieseň. Vyšla z módy? Nech! Nikto neskúsil zabrnkať si ju znova. Odsúdili ju už dávno, hlupáci. Na veselé balóny hľadia ako pred rokmi na daňových podvodníkov. Dnes sa s nimi potĺkajú po uličkách a na balóny pozerajú cez prsty. Nezištné dobro je na ich vkus až príliš láskavé. Na skládku s ním!

Žltý kabát ho začína ťažiť na pleciach. Dotieravé kvapky vody sa mu snažia pomaly dostať pod kožu. Svoju zbierku pestrých balónov strnulo stíska v hrsti. ,,Vydrž,“ opakuje si. Dážď steká mu po usmievavej tvári. Z balkóna o bránu vedľa začína nôtiť svoje melódie hrdzavý zachrípnutý gramofón. Obohratá fádna platňa ticho spieva si: ,,Blázon, blázon, blázon…“ ,,Keby spoznala svet, mlčí asi,“ myslí si on. Nekončiace staré slová počúva každý deň. Nezranili ho dnes, nezrania ho zajtra. No predsa mu to dnes udrelo na inú strunu. Nezmenil svet s úsmevom od ucha po ucho. Potichu si umienil: ,,Som blázon, tento svet by nezmenil ani plný vagón bláznov.“

A tak stále prší.

(Navštívené 53-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.