O darcovstve krvi sa toho vie už pomerne dosť, ale vedeli ste, že každý z nás môže pomôcť okrem darovania krvi aj vlastnými bunkami?
Kostná dreň, o ktorej sa často hovorí, nie je kus kosti, ako si mnohí myslia. Je to mäkké tkanivo ukryté hlboko vo vnútri našich kostí, ktoré vytvára krv. Vďaka nej v našom tele vznikajú červené krvinky, ktoré prenášajú kyslík, biele krvinky, ktoré nás chránia pred chorobami, aj krvné doštičky, ktoré zastavujú krvácanie. Kostná dreň je tichá továreň života, ktorá bez prestávky pracuje každý deň. No niekedy sa táto továreň zastaví. A vtedy človek potrebuje cudziu, zdravú kostnú dreň, ktorá znovu rozbehne to, čo jeho telo už nezvláda.
Transplantácia kostnej drene je zákrok, ktorý dokáže zachrániť život pacientom s leukémiou, aplastickou anémiou a inými závažnými chorobami krvi. Pre úspech je však potrebné nájsť darcu, ktorý má rovnaké genetické znaky, takzvané HLA znaky. Šanca, že sa taký človek nájde v rodine, je približne jedna ku štyrom. Ak nie, lekári pátrajú v medzinárodnom registri darcov, kde sú zapísané milióny ľudí z celého sveta. Stačí malý odber slín alebo krvi, aby sa človek zapísal do registra. Ak raz niekto niekomu geneticky „sadne“, môže ho zachrániť. Samotný odber sa robí buď z krvi, alebo z panvovej kosti v krátkej narkóze. Je to bezpečné, krátke a pritom neskutočne dôležité.
Presne tak to bolo aj v prípade Klaudie, dievčaťa, ktoré malo len šestnásť rokov, keď sa jej svet zrazu zastavil. Bola úplne zdravá, aktívna, chodila cvičiť, smiala sa s kamarátkami. Potom však prišla únava. Nie obyčajná, ale taká, že jej telo odmietlo fungovať. Po sérii vyšetrení prišla diagnóza, ktorú si nechcela ani zapamätať – ťažká aplastická anémia. Jej krvotvorba sa zastavila. Potrebovala novú, zdravú kostnú dreň. Potrebovala darcu.
Najprv sa zdalo, že ním bude jej mladší brat. Mal zhodné genetické znaky, no zdravotné výsledky neboli ideálne. Nakoniec sa ten pravý našiel, neznámy mladý muž z Nemecka, ktorý sa kedysi zapísal do registra darcov kostnej drene. Možno o tom vtedy ani veľmi nepremýšľal. A možno práve v ten deň zachránil život šestnásťročnému dievčaťu, ktoré ešte ani nestihlo dospieť.
Transplantácia prebehla v čase prísnej karantény počas pandémie. Klaudia bola v sterilnej izbe, bez kontaktu so svetom, s oslabenou imunitou, s nádejou, že jej telo prijme nové bunky. Po zákroku prišli komplikácie, nevoľnosť, bolesti, extrémny tlak a dlhé týždne neistoty. Jej telo potrebovalo čas, aby pochopilo, že tieto cudzie bunky mu neublížia, ale pomôžu. Po šiestich týždňoch sa jej krvotvorba obnovila. Po takmer piatich mesiacoch v nemocnici sa mohla konečne vrátiť domov. Ale ani vtedy to neznamenalo happy end. Prišli ďalšie infekcie, hospitalizácie, choroba štepu proti hostiteľovi a napriek všetkému aj viera, že raz príde deň, keď to všetko bude len spomienkou.
Klaudia často hovorí, že statočnosť nie je o tom nikdy neplakať. Statočnosť je o tom, nevzdať sa ani vtedy, keď plačeš. Učila sa byť trpezlivá, vďačná a silná. V sterilnej izbe, kde sa zdalo, že čas stojí, objavila umenie. Začala vyrábať náramky, maľovať na plátenné tašky, tvoriť krásu tam, kde by ju nikto nehľadal.
Je vďačná svojmu darcovi, lekárom, rodine a všetkým, ktorí stáli pri nej. Ale najviac ďakuje samej sebe, že to nikdy nevzdala. Oproti ostatným dievčatám strávila svoje stredoškolské roky v nemocnici, bez plesov, bez školských výletov, bez obyčajných dní. Ale získala niečo, čo sa nedá kúpiť – schopnosť vážiť si každý nádych, každý východ slnka, každý dotyk života. Dnes je z nej krásna a silná žena. A viete, čo je zvláštne? Že sa dá mať dvoje narodeniny. Jedny, keď ťa svet privíta… a druhé, keď ti dá novú šancu. Klaudia ich má. Tie prvé v marci, tie druhé tiež v marci. „Transplantované,“ usmeje sa, keď to povie. Nie ironicky. Skôr s pokorou človeka, ktorý vie, že druhý pokus sa nedáva každému.
Keď som sa jej spýtala, či sa považuje za statočnú, usmiala sa a povedala: „Za statočného považujem svojho darcu. Ja som nemala na výber, on si vybral zachrániť mi život.“ A možno práve v tom je podstata ľudskosti, rozhodnúť sa pomôcť, aj keď nemusíme.
Darovanie kostnej drene nie je len medicínsky výkon. Je to akt najväčšej láskavosti. Možno si to ani neuvedomujeme, ale práve medzi nami môže byť človek, ktorý nosí v sebe záchranu pre niekoho iného.
Zapísať sa do registra je jednoduché. Na Slovensku to môžeme urobiť napríklad cez Národný register darcov kostnej drene alebo cez rôzne kampane, ktoré sa konajú na školách, univerzitách a v nemocniciach. Každý rok pribúdajú stovky nových darcov a s nimi aj nové príbehy ako ten Klaudiin. Príbehy, ktoré dokazujú, že jeden odber môže znamenať celý nový život.
Začala som sa pýtať svojich kamarátov, čo vedia o darovaní kostnej drene. Väčšina odpovedala, že nič alebo len veľmi málo. A to ma prekvapilo. Zdá sa mi smutné, že o niečom, čo môže zachrániť život, mnohí ani netušia. Preto som sa rozhodla napísať tento článok. Aby ľudia vedeli, že takáto možnosť existuje a dozvedeli sa, že aj obyčajný človek, ktorý sa rozhodne darovať krv alebo kostnú dreň, môže niekomu dať druhú šancu na život. A možno práve niekto, kto dnes číta tieto riadky, sa jedného dňa rozhodne byť tým darcom a zachráni život presne tak, ako to urobil Klaudiin darca.
Žiadne komentáre