Vo štvrtok bola ranná cesta autobusom neobvykle tichá. Vo vzduchu bolo cítiť mierne napätie. Východ slnka žiaril krvavočervenou. O ničom som ešte nevedela. Po prebudení nemám čas čítať správy zo sveta. Občas som rada, že sa dostavím na autobusovú zastávku a potom si v pokoji môžem preštudovať novinky v autobuse. V ten deň som tak zo záhadných príčin neurobila. Len tak som sedela a sledovala východ slnka a v hlave si opakovala učivo na písomku z biológie.
O pár zastávok ďalej nastúpila moja kamarátka. Celá zadýchaná si prisadla, položila tašku na kolená a vyhŕkla: ,,Ella, čítala si?“ ,,Čo?“ ,,Rusi napadli Ukrajinu…“ Stuhla mi krv v žilách. V hlave som tušila, že sa to stane. Stále som však verila, že sa tak neudeje. Všetci odborníci tvrdili opak. Nepredpokladali útok. Stalo sa najhoršie, čo sa mohlo. Mier sa z Európy vytratil lusknutím prstov. Stačil jeden krok cez hranice a všetko je preč. Všetko, čo sa roky budovalo. Asi rany po druhej svetovej vojne už neboli také živé a niekto mal potrebu čerstvo zaschnuté chrasty rozrýpať.
Ešte pred niekoľkými mesiacmi, keď Slovensko zvažovalo nákup stíhačiek z USA, vravela som si, ako veľmi zbytočná táto investícia bude. Toľko peňazí, keby to radšej dali do školstva. No a dnes? Dnes nemôžem veriť, že sa nachádzam v 21. storočí. Stále to je pre mňa neuveriteľné. Predpokladala som, že Európu vojna už nikdy nepostihne. Nevidela som dôvod, prečo by mala. Zdalo sa mi, že všetko je možné vyriešiť diplomaticky. Slovami. Dialógmi. Niektorí si to zjavne nemyslia. Teda niekto. Ako môže jeden človek šíriť takú nenávisť? Och, vlastne áno, toto sme tu už raz mali. Pred 82 rokmi. Možno ho ovládla túžba manipulovať ľuďmi. Alebo snaha zapísať sa do histórie tučným písmom i za cenu krvou pošpinených rúk…
Ovláda ma strach a bezmocnosť. Nie som sama. V susednom štáte umierajú ľudia. Vraždí sa. Ozývajú sa náreky a výkriky bolesti. Padajú nemocnice, školy. My môžeme len sedieť doma a sledovať, čo sa deje. Nič iné nám nezostáva. Len čakať. Bojím sa. Čo ak to pri Ukrajine neskončí? Čo ak Putinovi množstvo obetí nebude stačiť a chuť šíriť strach ho neopustí? Staneme sa aj my terčom smrtiacich rakiet? Ťažko niečo predpokladať. Spolieham sa na naše členstvo v NATO, ktoré mi stále dodáva akú-takú nádej rovnako ako sila, ktorá vyžaruje zo zomknutej Európy. Do hlavy mu, bohužiaľ, nevidí nikto. Jeho ďalšie kroky sú neznáme. Objavilo sa zopár teórií, ale dá sa im veriť? Je nevyspytateľný.
Už nezvládam sledovať všetky správy. Prvé tri dni som bola od nich závislá. Začali mi prerastať cez hlavu. Ako sa potom musia cítiť ľudia, ktorí ich zažívajú na vlastnej koži? Našťastie je to pre mňa nepredstaviteľné a dúfam, že to tak ešte dlho zostane. Keď invázia na Ukrajine začala, prekážalo mi, keď ľudia pridávali, ako sú na káve alebo sa zabávajú. Zdalo sa mi to necitlivé a úplne sebecké. Ale má sa svet zastaviť? Neviem. Ja na svet teraz nedokážem hľadieť len tak. Akoby sa nič nedialo. Možno to po týždni budem brať inak. Teraz je to však pre mňa príliš čerstvé, aby mi to bolo jedno. Je neskutočné pozerať sa na tú nechutnú propagandu, ktorá je šírená Ruskom. Cítim sa ako v knihách od Remarqua, ktorý hrôzy šíriacej sa nenávisti tak podrobne opisoval. Prednedávnom som jeho knihy čítala rada, pretože udalosti v nich mi prišli také veľmi vzdialené. Teraz sa mi každá strana číta ťažšie a ťažšie. Niektoré situácie akoby sa od slova doslova zopakovali a zmenil sa len rok. Je to priam až hrôzostrašné.
Myslela som si, že korona z večerných správ tak skoro a ľahko nezmizne. Popravde by som bola teraz radšej, keby sa neustále rieši len vírus. To, čo teraz vo svete je, je oveľa horšie.
Niektorí ľudia nesklamali ani v tejto obzvlášť závažnej situácii a šíria hoaxy a nenávisť voči ľuďom, ktorí si to vôbec nezaslúžia. Ktorí len utekajú pred krutosťou vojny a zbraní. Nemajú nič okrem nádeje a niektorí ľudia sa opovažujú nazývať ich darmožráčmi. Je to odporné. No na druhej strane sú tu našťastie aj ľudia, ktorí pomáhajú ako môžu a je pekné sledovať, že sa solidarita stále nevytratila. Ochota pomáhať je neskutočná. Štáty sa spojili a šíria podporu Ukrajine.
Slová jedného človeka zmenili zo dňa na deň svet, aký sme ho poznali. Nám však nezostáva nič iné ako dúfať, že mier v Európe sa opätovne obnoví. Človek si začne vážiť mier, až keď ho stratí. Bol pre nás asi až príliš veľkou samozrejmosťou…
Žiadne komentáre