J225 – tretia časť poviedky

Autor: Jakub Kronome

Medzera žmurkla, jašterička nie. Medzera nechápala, ani jašterička nechápala, aj keď v oveľa bezstarostnejšom zmysle slova.

Vyliezla spomedzi šrotu a precupitala polovicu vzdialenosti k dievčaťu, našla si pohodlné ozubené koleso, trocha sa na ňom zavrtela, aby našla pohodlnú polohu a potom žmurkla všetkými tromi viečkami. Vyzeralo to ako dosť výrečné gesto. Medzera síce nechápala, čo chcelo stvorenie naznačiť, ale zhodnotila, že na to, aby jej nejako vážne ublížila, je príliš malé. Riskovala dva kroky dopredu. Jašterička to očividne schvaľovala, pretože začala pokyvovať chvostom a prívetivo sa usmiala, ak to ide so zubami nie nepodobnými chirurgickým skalpelom. Potom z ničoho nič zoskočila a zobrala do papule najbližšiu kovovú matku strednej veľkosti, prehopsala zvyšné dva metre a položila ju dievčine k nohám. Po chvíli, keď sa nič nedialo, štuchla do nej nosom a pokúsila sa situáciu vysvetliť hlbokým pohľadom. 

Medzera stála s ústami dokorán. Uvedomila si, že dráčik chce, aby mu kus šrotu hodila. Jej podvedomie si nebolo celkom isté, ako na to reagovať. Vedelo o nejakom vzťahu dievča – drak, problém spočíval v úlohe, ktorú v tomto vzťahu drak zohrával. Nejasne si spomínalo, že draci dievčatá jedia. Prišlo mu to neuveriteľne hlúpe, veď mladé dievčatá, ako to povedať, nemajú veľmi veľkú nutričnú hodnotu. Sú po väčšine kosť a koža a navyše vlasy sa musia v zuboch držať celé týždne. Podvedomie si pomaly začínalo myslieť, že odrastení chlapci by sa mali drakov obávať oveľa viac ako dievčatá, aj keď pekné. Koniec koncov jeden sa z krásy nenaje, hlavne ak má rozmery poriadneho slona. Pravda, tomuto tu by malé dievčatko stačilo. Chystalo sa so svojimi úvahami obrátiť na rozum, ktorý ale rozumne zvážil situáciu a akonáhle sa myšlienky začali uberať divným smerom, zobral si dovolenku.

Podvedomie našlo v imaginárnej kancelárii, na imaginárnych dverách, ružový lepiaci papierik s nápisom:

Máš to tu momentálne na povel.

Vrátim sa hneď ako to bude možné.

Nič neposer.

Rozum

Chvíľu na papierik nechápavo pozeralo, potom ho zhúžvalo a hodilo do koša, netrafilo.

Medzera zobrala kovovú matku, chvíľu na ňu s tupým výrazom hľadela a potom ju hodila. Jašterička sa za ňou vrhla rýchlosťou pružiny letiacej z lacného pera uprostred testu z matematiky. Vyletela ostrým oblúkom, na ktorého vrchole by chytila letiacu matku. Bohužiaľ, celkový dojem trocha pokazila skutočnosť, že sa jej do krídel zamotal chvost, čoho výsledkom bolo niekoľko nie veľmi elegantných premetov. Jašterička dopadla chrbtom na kopu šrotu. To, že jej matka dopadla presne na brucho, bolo čisté šťastie. Jašterička sa samozrejme tvárila, akoby to všetko bolo dokonale vypočítané.

To ale už Medzera nevidela, pretože po druhom premete sa jej jašterička stratila za ďalšou hromadou „užitočných súčiastok“. Po krátkej chvíli ničoho usúdila, že už zaujímavého tvora asi neuvidí a vydala sa preč.

Po ďalšej chvíli, aj keď oveľa kratšej chvíli, jej niečo vrazilo do chrbta, v dôsledku čoho urobila ukážkový kotrmelec a skončila na chrbte. Už počas toho, ako sa jej oči pokúšali zaostriť, si uvedomila niečiu prítomnosť na svojej hrudi. Po pár zmätených, zahmlených okamihoch oči vzdali snahu zamerať sa na hocičo upokojujúce. Medzera zažila desivý pocit, ktorý pozná každý, kto hľadel drakovi priamo do papule. Teda, ono by to bol určite hrozný pohľad, keby táto konkrétna dračia papuľa nemal veľkosť zhruba ako tá bišónika. Hrôzostrašnosť jej nepridávala ani ohryzená matka, trčiaca z pravého kútika tvorových úst. 

Príšerka mala na svojej šupinatej tvári nechápavý a dosť dotknutý výraz. Pôsobil sklamane, smutne a zároveň bol plný očakávania. Medzera si bola vedomá, že sa od nej očakáva nejaké niečo, čo by posunulo aktuálnu situáciu o niečo dopredu. 

Pretože rozum má na imaginárnych plážach Fantázie  vypnutý mobil a poštové vzruchy tam nelietali, prišla jej konverzácia ako rozumná voľba. 

„Ehm, ahoj?“ začala. Potvorke sa konverzácia viditeľne pozdávala. Mezdera si nebola istá ako konverzovať s drakom, alebo dráčaťom?

„É-e-e, si pekná červená?“ vystrelila naslepo. Jašterička prižmúrila podráždene oči. Dievča nechápalo, čo mohlo spôsobiť náhle zhoršenie nálady malého tvora. Prehrala si poslednú vetu odzadu. 

„?  Červená – pekná – si – É-e-e“, a pokúsila sa prísť na to, ktoré z použitých slov mohlo niečo pokaziť. Príšerka bola skutočne červená a máloktoré dievča podráždi, keď mu niekto povie, že je pekné, iba žeby…

„Si pekný a červený?“ toto malo rozhodne pozitívny efekt.

Bolo by pekné povedať, že sa jej pri tomto zistení rozbehli myšlienky na všetky smery, lenže to nebola pravda. V skutočnosti sa jej myšlienky zoskupili do jedného a veľmi konkrétneho presvedčenia v celom znení : „Je to ten dráča.“ Gramaticky to síce nedávalo zmysel, ale myšlienky už gramatike dávno povedali, čo si o nej myslia a dali jej najavo, kto tu velí a ak vie, čo je pre ňu dobré, nech nezavadzia. 

To dráča, povzbudené posledným vývojom okolností, sa rozhodlo oslobodiť dievčinu a preliezlo na blízku kopu haraburdia. Medzera sa postavila na nohy a začala sa oprašovať. Nenápadne pozorovala stvorenie. Nebola si istá, čo bude nasledovať. Vlastne nemala ani najmenší náznak pochopenia k udalostiam posledných pätnástich minút, ale treba byť optimistický. 

(Navštívené 83-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.