Zbabelý útek za odvahou

Nemali ste nikdy chuť ujsť? Otočiť sa a nevrátiť sa? Všetko tu zanechať, objaviť v sebe úlomky zaprášeného dobrodruha… Ako veľmi po tom túžim ja. Je to zbabelosť? Len tak utekať, o nič sa nestarať. Sebecky zanechať všetko na letisku a odfrnknúť ako lastovička v septembri. Čo ak práve toto chce tú povestnú odvahu?

Moja osoba dumá na rázcestí medzi odvahami, zbabelosťami a mnou. Len tak sedím na pni starého stromu a rozmýšľam. Len tak,  akoby mimochodom. Akoby to bola úvaha o tom, na aký film ísť do kina alebo akú čokoládu si dať. Nerobím to prvýkrát. Jasné, že nie. Myšlienka zrazu sa len tak bezdôvodne vypariť ma v podstate prenasleduje už pár rokov (zopár rozumej tri, ale u mňa je to  celkom dosť). Nehovorím, samozrejme, že som odvážna, to je práve to, nie som, som úplný zbabelec, čo sa bojí tmavých prázdnych ulíc a písomiek z matiky. 

Preto ma tak veľmi zaujíma, či je  snaha odísť odvahou alebo zbabelosťou.  Asi záleží od uhla pohľadu. Ja nemám svetoborné problémy, pred ktorými by som mala utekať. Ja chcem ísť len tak. Kvôli mne. Niečo ma na tom láka  – zbaliť si ruksak a zmiznúť. Má to pre mňa čaro. Lenže ja keď chcem odísť,  tak poriadne. Nie do vedľajšej republiky, ale do Peru. Zberať tam pomaranče a nemyslieť na pandémiu, klimatickú krízu, politiku, školu a také tie bežnosti každého dňa. 

Bojím sa toho odchodu,  ale desí ma predstava nikdy to neskúsiť. Tak veľmi chcem vedieť, čo vo svete na mňa čaká, ale stále mám v sebe myšlienky ,,čo keď“. Stať sa môže čokoľvek a ja ako kráľovná strachopudov sa bojím prekročiť moju vlastnú hranicu istoty a bezpečia aj napriek tomu, ako veľmi po úteku túžim. Hodnotím teda, že pre mňa je odletieť sama na vlastnú päsť,  bez akýchkoľvek istôt,  asi tá najodvážnejšia vec, akú môžem urobiť. 

Mali také pocity aj známi dobrodruhovia a cestovatelia? Napríklad taký Móric Beňovský?  Bál sa odísť, ale túžba bola silnejšia, alebo to jednoducho bral ako svoju prácu? Mám vôbec právo odplachtiť, keď mám z toho trochu strach. Ja vlastne nemám ani dôvod odísť, len prosto chcem. Je to taký môj tajný sen, teda nie tak úplne tajný. Vyvoláva to vo mne určitý pocit eufórie. Už len tá predstava – sedieť v lietadle a ísť do neznáma bez spiatočnej letenky. 

No čo ak  je strašne zbabelé odísť od rodiny,  od kamarátov a nemyslieť na dôsledky cesty? Čo ak im budem chýbať, budú sa o mňa báť, keď sa budem pretĺkať nespútanou peruánskou divočinou, hovorí si moje naivné ja.  No pravda je taká, že by si zvykli, nuž predsa aj na smrť si človek zvykne a ja by som bola len na druhej strane planéty. A čo je veľkosť našej planéty oproti vesmíru. Ja by som predsa ani neodišla navždy, možno len nachvíľu. Ani by si nestihli oddýchnuť a už by som bola späť. 

Vždy som chcela odísť pred maturitou a na všetko sa vykašľať, ale moja budúcnosť mi je, bohužiaľ (alebo našťastie), prednejšia ako zmysel pre dobrodružstvo. No a ak neutečiem pred povestnou skúškou dospelosti, mám čas vôbec ešte niekedy? Možno sa moje úlomky dobrodruha vytratia spolu s vekom a ja tu ostanem a na starobu to budem ľutovať. Asi budem musieť utiecť počas vysokej školy alebo po nej a možno pár rokov po tom… Možno naozaj nikdy nenaberiem dostatočnú odvahu, alebo nebudem dostatočne zbabelá.

No úprimne, stále si nemyslím, že utiecť je zbabelosť, prečo by  aj bola? Nájdu sa ľudia, čo si to povedia: ,,Och, aký to bol zbabelec,  mohol mať sľubnú budúcnosť a on si len tak zdrhol, dobrodruh.“ Ale ja si to nemyslím, prečo by malo byť plnenie si snov zbabelé. (Samozrejme, nehovorím o kriminálnych útekoch, stále sme pri téme úteku za dobrodružstvom, aj keď asi ujsť z basy musí byť trochu dobrodružstvo, ale to už sa zamotávam.) Zbabelec si, keď po tom túžiš a zostaneš. To je zbabelé. Len tak mihnutím oka zahodiť si svoj sen. Nevykročiť dopredu. 

Sedím si teda na tom pni na hranici odvahy, zbabelosti a mňa samej a verte či nie, ešte si tam hodnú chvíľu posedím. Teda aspoň kým budem mať právo naozaj slobodného rozhodnutia neovplyvneného situáciami v dnešnom svete. Teraz je totiž môj útek naozaj nereálny rovnako ako aj pre vás,  teda pokiaľ sa nevoláte Dominika Cibulková, o čom celkom pochybujem. Ale zas utiecť teraz do Peru by sa mohlo nazývať nadľudská odvaha, kráľovská zbabelosť, ba priam kúzlo alebo zázrak, písalo by to dejiny dobrodružstiev, útekov a možno by sa vaše meno ocitlo aj v učebniciach dejepisu: Ten, kto zbabelo ušiel na ceste za odvahou. 

(Navštívené 101-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.