Smrť z hystérie

Zdroj: rarefilmsandmore.com

Veľká a vrúcna, ale i strohá a smutná. Hlboká, ale aj plytká. Zábavná, avšak aj nudná. Ľahká, zároveň taká ťažká. Zaujímavá, no aj nepodstatná. Dôležitá aj postrádateľná. Krásna, no nie až tak. Taká je Anna Karenina od Leva Nikolajeviča Tolstého. Klasika, klenot každej knižnice, nutnosť rozhľadeného čitateľa, povinná jazda každej ženy. A napriek tomu to nie je dosť! 

Bola som prekvapená ľahkosťou, nečakanou plynulosťou, inými reáliami, než na aké som v ruskom diele zvyknutá. Dostojevského súbežník Tolstoj sa predsa len pohyboval v inom prostredí, a tak sa aj jeho charaktery zaoberajú inými vecami, žijú v iných dejoch. A tam leží jeden z mojich problémov. Oproti mučivej pravdivosti, zarezávajúcej sa ľútosti a nestrannosti, plastickosti a áno, dokonalosti, vyznievajú problémy Anny a jej spoločníkov ako čudesné kontemplácie znudených hysterikov, čo nemajú nič lepšie na robote. Dostojevského postavy sa boria s murami existenčnými, nájdu si však čas i na tie existenciálne. Áno, aj v Anninom okolí mal niekto občas problém s financiami, bolo ale jasné, že sa dajú vyriešiť na tisíc a jeden spôsob, len čo sa daná osoba trochu zamyslí. Keby som predtým nečítala skoro všetky diela Fiodora Michajloviča, Anna Kareninová by sa mi javila bezchybná, o toľko lepšia než všetko, čo som doteraz poznala. Teraz sa už nedokážem odvrátiť, zabudnúť na príbehy, ktoré sa stali mojou súčasťou. Jediné, čo je pre spisovateľa horšie  než písať po Dostojevskom, je písať zároveň s ním. Akékoľvek zrovnávanie s autorom Zločinu a Trestu či Bratov Karamazovovcov je v svojej podstate bizarné a zbytočné, človek sa mu ale nevyhne. Krajania pôsobiaci na tej istej scéne, súperiaci o toho istého čitateľa. Je jasné, kto v behu času vyhral; nezatracujme ani porazeného. Anna Karenina ponúka umne vykreslený duševný boj ženy v nešťastnom manželstve, túžiacej po láske, dotýka sa i nachádzania zmyslu bytia, nájdenia pôžitku v rodinnom živote, zmierenia sa samého so sebou. To všetko tam je a je to perfektné. Čoby, je to úžasné! No vo svetle Besov, Ponížených a urazených, všetkých tých iných zádrapčivých kusov hlbších než čokoľvek čo bolo predtým či potom stvorené, z toho vychádza i táto precízna psychologická freska ako dačo mdlé a len v pohode. 

V učebnici literatúry som našla Tolstého citát: „Dostojevského postavy patria do blázinca  a pri čítaní na to prichádza aj čitateľ.“ Zadrapujem si nechty do dlaní, čítajúc tento výrok, v hlave sa mi ozývajú všetci tí ľudia, ktorí vyriekli niečo podobné. Aký blázinec, aké bláznovstvo?! Hlboké prežívanie, naozajstné ľudské city, prestáte dojmy, pánbožko a neutíchajúce svedomie nie sú nič chorobné. Duša, túžby, pudy, sny, gniavy, tenzie, to všetko je život, to je jestvovanie, to ničí nekonečné spočívanie! Bodaj by v sebe Lev našiel niečo z toho toľko odsudzovaného „bláznovstva“! Ovlažil by svoje prílišne premyslené a zosušené figuríny. Keď sa človek pozrie na to, koľko rokov dielo písal, je jasné a logické, že román nemá vlastnosti a emóciu v chvate spísaných zväzkov, od ktorých vydania si autor a jeho rodina sľubuje obživu na najbližšie týždne. No ale už dosť o rozdieloch a chybách.

Najviac ma očarila pár stranová kapitola o maľbe, alebo teda o pocitoch umelca. Annin milenec Vronskyj, ktorý sa z dlhej chvíle a teoretického záujmu dal na maliarstvo, pozoroval ozajstného maliara, ako maľuje Annin portrét po tom, čo ju kreslil on sám. Chudobný maliar sa k roztopašným boháčom správal odmerane a tešil sa, keď konečne dokončil platenú prácu. Jeho krátka úvaha o Vronského maľovaní dala slovnú podobu mnohým mojim uvažovaniam, predtým roztrúsených v nahnevaných vzlykoch a vreskoch, povytŕhaných vlasoch, skuvíňaniach. Práve v nej mi bola odhalená genialita spisovateľa, jeho úprimnosť a briskný um, dotkla som sa jeho pocitov a vzala ich za svoje.

Najväčšou prekážkou sa mi zdala okatá nutnosť ku všetkému niečo povedať, jasne sa vyhraniť, okázalo vyjasniť svoj názor. Som len nevzdelaný amatér, ale nemyslím, že je úlohou spisovateľa súdiť a hodnotiť svoje postavy. Naopak, spisovateľ má urobiť všetko pre to, aby ich čitateľ vyhodnotil sám, popchol ho tam, donútil ho rozmýšľať. Nehovoriť, ukázať. V Anne Karenine je jasné, kto je Ľvovi Tolstému sympatický a kým pohŕda, koho nemá rád a kto mu príde zbytočný, čo je správne a čo nie, čo treba robiť a čomu sa radno vyhýbať. 

Dielo je najsilnejšie v opisoch manželstva a rodinného života. Je desivé, ako sa dokážu dvaja ľudia zničiť. Opustí syna, odíde s milencom, má s ním dieťa, ale ani to ju neurobí šťastnou. Zaplátajú rutinu bohatstvom a megalomanskými činmi, ani jeden nedokáže vyjadriť svoje naozajstné pocity. „Na to, aby sa mohlo v rodinnom živote čosi zmeniť, je medzi manželmi potrebná buď úplná roztržka, alebo láskyplná zhoda. Ak je vzťah medzi manželmi vlažný a niet toho ani onoho, škoda sa aj do niečoho púšťať.“ Práve v takom rozpoložení sa nachádzala Anna so svojím milencom Vronským väčšinu času v ich idealistickej oáze nového života. Nie je väčšou chybou, než odvíjať svoje šťastie od druhého človeka. Obaja sa na seba upierali v túžbe po ožiarení, po tlejúcom teple a radosti, len aby sa odvrátili sklamaní, nezmierení. Bytie nie je len vzrušenie, zážitky, dobrodružstvo. Človek aj s tým najočarujúcejším partnerom upadne do stereotypu. Buď ho zvládne, alebo nie. Nezniesla bežný život milujúcej družky, čakajúcej na svojho muža. Zabila sa. Snáď to pre vás nie je novinkou, prezradením. Klasiky sa nečítajú pre nové nepoznané deje, ale hĺbku, krásu jazyka, múdrosť, univerzálnosť, spracovanie. Zabila sa. A tam to aj malo skončiť. Dvadsať strán po tom je len navyše; jedna z hlavných postáv rieši nezmyselnosť života typicky zdĺhavým a suchým spôsobom. Dostala som svoje dumy, existenciálne trápenie, no nedopadalo to na mňa mučivo, neznamenalo to pre mňa nič. Z charakteru postavy bolo jasné, ako sa to skončí, tak načo mi to dovysvetľovávať? Nuž, taká bola potreba veľkého spisovateľa. 

Uznávam, že Fiodorovi Michajlovičovi Dostojevskému som ako oslnená čitateľka odpustila aj väčšie prehrešky, než akých sa dopustil chudák Tolstoj. Písanie v rozrušení a časovom strese sa často zrkadlí vo všakovakých nelogickostiach, či skôr nedorozumeniach, ktoré sú však vždy vykompenzované bezodnou genialitou a čírou radosťou z toho, že ja, obyčajný smrteľník, môžem čítať niečo takéto, že sa toho môžem dotýkať prstami, vidieť to, pocítiť, že tomu môžem rozumieť, že ma to môže pohltiť, mňa, ako tu som. Keď čítam Dostojevského, verím v ľudstvo. Keď čítam Tolstého, hovorím si, že je asi lepšie sa s nikým nestretávať,  nikam nechodiť. Anna Karenina je výborné dielo, hodnotné, hlboké, krásne. Anna Karenina je dobrá žena, múdra, veľkorysá a citlivá. Treba ju k sebe pozvať, vypočuť si ju, nenechať sa ale lacno očariť jej šarmom, prijať všetko, čo hovorí, nedovoliť jej usalašiť sa v mysli, posadiť sa na najmäkší diván. To miesto patrí lepším.  

(Navštívené 876-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.