Potrebujeme sa deliť o myšlienky

V hlave počujem hlasy. Také psychotické hlasy, ktoré počujú blázni. Nejaký človiečik vo vnútri mňa vie presne, čo má písať a skladá za mňa vety. Blázna zo mňa robí moja fantázia. A písanie verejne známeho blázna.

Ak niečo podobné zažívaš aj ty, je dosť pravdepodobné, že rád píšeš. Gratulujem, nezbláznil si sa! Aj keď každý umelec je svojím spôsobom šialený. Čím šialenejší, tým lepší. Cez ich svet sa dá tak uniknúť z toho nášho, často stereotypného života. Krásne na tom je, že o tom ani nemusíš vedieť, že vieš písať. A potom, v jednom bode tvojho života, v nejakom okamihu sa rozpíšeš a už nevieš prestať. Najprv píšeš všetko, čo ti príde na myseľ, niečo, na čo nechceš zabudnúť, zamilované slohovky alebo ako ja si začneš zapisovať svoje sny. Neskôr sa to stane tvojou útechou a všetky tvoje problémy sa ocitnú na papieri či v tvojich poznámkach v mobile. Niečo ako terapia. Sama  niekedy pociťujem, že ak po dlhom čase píšem, tak mi tie slová akoby opadávajú zo srdca. Som typ človeka, ktorý rieši svoje problémy dvoma spôsobmi. Písaním a spánkom. Jeden taký výlev pocitov som napísala aj o tom: 

„Už zaspávam. Vždy, keď ma niečo trápi, tak mi oťažia oči. Možnosť ako povedať nie. Možnosť ako vypnúť a nabrať sily, ktoré som si minula cez deň. Najkrajší pocit, zaspávať pri ťukaní dažďa. V snoch si predstavujem všetky možné scenáre a premýšľam o tom, čo by mi možno v prítomnosti nenapadlo. Rovnako ako pri písaní, pri ňom tiež niekedy metaforicky zaspím. A snívajú sa mi naozaj zaujímavé veci. Také, ktoré by som si niekedy nedovolila povedať v obyčajnej konverzácii. Takto za mňa preberá zodpovednosť iná realita. Realita pocitov a snov a možno že aj mojej zvrátenej fantázie, ktorá nedostáva mnoho pozornosti, kým bdiem. Moja hlava je naučená rozmýšľať dospelo, ale v každom z nás je ukrytý Malý princ. Strpieť reč, ktorá mi ryje do mozgu… Za to by som mohla získať aj  nejakú medailu. Alebo vlastne aj nie, nie som v tom veľmi dobrá. Aj tak to všetko nakoniec napíšem a vyžalujem sa sebe a zdrapu papiera.“

Toto je niečo ako krátke zhrnutie myšlienok. Ale je veľa foriem, ako sa dá „vyzúriť“. Dajú sa písať básne, viesť denník, snár, v krátkosti opísať nejaký životný postoj. Ďalej tvorba poviedok, písanie rozprávok a v neposlednom rade sa môžeš zapojiť do školského časopisu a písať novinové články. Hlavné je nájsť sa v takom type, aký ti najviac vyhovuje a robí ťa šťastným, nech to znie hocijako. Potom už ide skôr o povahu človeka a tiež odvahu. Ukázať všetkým svoju tvorbu vyžaduje určitú guráž. Ale poviem vám, ak sa niekto stotožní s vašou prácou, prebudí v ňom nejaký pocit, sú to ako druhé Vianoce. V dnešnej dobe existuje mnoho nadaných mladých spisovateľov a je škoda, že mnohých zatiaľ nepoznáme. Ak  som chcela niečo týmto článkom povedať, tak by to bol odkaz: „Píšte!“ Píšte a deľte sa o svoje diela s ostatnými. Nikdy neviete, či sa vaše slová do niekoho nezapíšu natoľko, že v ňom zostanú do konca života. 

Ak by si chcel vyskúšať, ako si na tom ty a písanie, odporúčam využiť náš školský časopis. Mne osobne pomohol nájsť môj vlastný štýl. Možno nájdeš svoju vášeň, možno nie. Za vyskúšanie to ale stojí, nemyslíš? 

(Navštívené 135-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.