Za barikádou – reportáž z protifašistického protestu

Zdroj: Fotograf Matúš Koprda/Facebook

Vychádzam po nízkych schodíkoch z kaviarne, babka ma nasleduje, tašky jej šuchocú okolo nôh. Z diaľky sa ozýva neurčitá dunivá hudba, badám vlajky a banery, kráčame smerom k nim. V duchu dúfam, že sme to nevzdali, že tam nie sú len tlupy prázdnych očí a hordy zelených tričiek, dúfam, že sa to nezrušilo kvôli nevôli a lenivosti ľudu. Približovaním sa k cieľu  hudba duní viac a viac, začujem prvé verše urážlivej piesne o bielom slovenskom národe roniacom biele slzy kvôli rôznym zlým vplyvom, migrantom, homosexuálom, liberálnym živlom, to je v podstate jedno. Zelené vlajky vejú z malého pódia postaveného pod sochou Partizánov, policajti stavajú kovové zábrany, barikády. Pridružujeme sa k vlajkám s preškrtnutým hákovým a rovnoramenným krížom, výsmešným aj protestným transparentom. Kývam profesorkám zo školy, staviame sa k nim. So zdesením zisťujem, že na druhej strane si dav natáča učiteľ z mojej bývalej školy, inak milý inteligentný muž. 

Babka, moja drobná, šarmantná a ignorantská babka, ktorú za normálnych okolností nezaujíma nič iné ako práca, dobré jedlo a krásne šaty, odhodlane hľadí na protifašistické symboly, mračí sa na holohlavých mužov, pred vyrieknutím hanlivých slov sa uisťuje, či tí nahnevaní muži s prázdnymi pohľadmi sú proti nám alebo s nami, vysvetľujem jej, že proti nám. Po mojich slovách im veselo kričí hanba, fuj a choďte preč. Je to naozaj vážne, keď je tu ona, osoba, ktorej sa režimy, systémy a plynutie času nedotýka. Pódium je prázdne, krikom sa snažíme oddialiť, pri najlepšom úplne zrušiť, príchod straníkov a začatie programu. Babka pevne stojí za ochranou kovovej konštrukcie, pani profesorka drží transparent s vyobrazeným Hitlerom. Bučíme, hučíme, prejavujeme nespokojnosť, ale neprekračujeme pomyselnú čiaru bezpečnosti a rešpektu k ich priestoru. Z druhého davu sa na nás rúti mladý maskovaný muž, vytrháva krehkej dobrej žene papier z rúk, dupe po ňom, trhá ho na márne kúsky, všetko v ochrannom kruhu svojich kumpánov. Bez rozmyslu mi ujde vulgárna nadávka, agresívne prejavy nespokojnosti som nečakala, aspoň nie v prítomnosti hliadkujúcich policajtov, nijako nereagujúcich na tento výjav. Profesorky sa rýchlo konsolidujú, zvučne a synchronizovane skandujú „zbabelec“! Zbabelec! Svorne sa pridávam k nim.

Na hodinkách trčiacich spod rukáva jedného z protestujúcich vidím, že o pár minút by mali začať. O pár minút by na pódium mali vyjsť ich modly, bieli muži so zlatými jazykmi a ohnivými očami, nositelia pravdy, tak by sa radi videli. Otrasená hľadím do davu, okolo sochy hrdinov sa obšmietajú holohlaví robustní muži, akoby teleportovaní z mítingov silovej vetvy nacistickej strany Hitlerovho Nemecka. Vidím však aj malých chlapcov, pravdepodobne zo základnej školy, skrývajúcich sa za frajerské masky a mikiny s rasistickými symbolmi. Kde sa v deťoch vzala toľká nenávisť? Kde sa v nich vzala túžba veriť populistickým heslám? Kde sa v nich vzala túžba ubližovať, trestať, ukazovať na nepriateľa? Pravdepodobne majú v dave otcov, mamy, dedkov, babky, niekoho, kto im to nevyhovorí, niekoho, kto chce, aby ho sprevádzali na ceste jednoduchých riešení a prázdnych sľubov. Možno je to prejav rebélie, vidia okolo seba nespokojnosť a tenziu, myslia si, že títo to vyriešia, prinesú prosperitu pre nich a pre ich rodičov, okolie. Okrem pustých očí vykúkajúcich sponad masiek a rúšok sledujem aj ľudí pôsobiacich úplne bežne, milo, prívetivo, upravene. Ľudia, o ktorých by ste to nikdy nepovedali. Malé dieťa sa pohupuje na ramenách svojho otca, máva rúčkami smerom k dodávke s tvárami príslušníkov strany. Od nás dunia bubny, ručia heslá: hanba, fuj, fašisti, Kotleba je starý nácek, Mazurek je mladý nácek, aj iné. Hrdlo mám suché od toľkého vrieskania, nohami mi prechádza kŕč, pani profesorka mi ponúka umelé sliny v spreji, odmietam. Duševné odhodlanie prameniace z čírej túžby poraziť jednoznačné zlo mi vlhčí ústa hnevom, do unavených nôh vracia potrebnú silu. Máme pred sebou jednoznačného nepriateľa, jednoznačnú zlobu a jednoznačný cieľ. 

Tá jednoznačnosť tohto boja je značná zmena oproti komplikovanosti normálneho života, všetkým tým globálnym a lokálnym problémom, všetkým tým procesom, kauzám a špinám, ktoré  nás každodenne gniavia. Áno, fašisti sú jeden z najväčších problémov, akým ako krajina, ale aj kontinent čelíme, ale v tejto chvíli, v tejto minúte a sekunde, vidím len nešťastných agresívnych ľudí, ktorých musíme vyhnať z námestia SNP, ktorých musíme vyhnať spod sochy hrdinov, kde nemajú čo robiť. Keď stojím za barikádou, prebúdzajú sa vo mne najzákladnejšie ľudské pudy, rovnako ako u bytostí na druhej strane. Aj oni nás chcú vyhnať z ich stretávky, aj oni by boli najradšej, keby sme neexistovali, keby na svete boli len ľudia, ktorí zmýšľajú ako oni. My sme pre nich nepriatelia, ľudia, ktorých sa zastávame, sú paraziti a nepotrebné entity, myšlienky a inštitúcie, ktoré si ceníme, sú pre nich zdrojom všetkého neúspechu a čiernej žlče pokrývajúcej ich duše. Pre mňa sú zas nepriateľmi oni, hnusia sa mi ich myšlienky, ich vízie a presvedčenia. Nestojím o diskusiu s nimi, nerozmýšľam nad problematikou nárastu fašizmu, nedumám nad vhodnou taktikou, baviť sa či nebaviť, ignorovať či neignorovať, nech to vyriešia múdrejší odo mňa. Necítim sa ako mierotvorca, ako niekto, kto prišiel pasívne a pokojne stáť ako ľudská hrádza proti extrémizmu. Ich nenávisť vyvoláva nenávisť aj vo mne. Pociťujem rovnako vyhranené, spaľujúce pocity ako oni. Babka hovorieva, že zlo plodí zlo. Už chápem, ako to myslela. Na to netreba zabúdať. 

Do nášho davu prichádzajú ľudia z rómskej menšiny, odvážne sa stavajú dopredu, na viditeľné miesta, hrdo hľadia do očí rasistov, do očí mužov a žien, ktorí by ich najradšej videli v plyne alebo v pracovných táboroch, ako prezentujú ich obľúbenci, členovia strany na sociálnych sieťach. Maskované zhromaždenie do nich hádže blato, odpadky a plechovky, polícia sa ich snaží upokojiť. Kričia na nás, že sme cigáni. Odpoveďou je elektrizujúci hukot, pódium je stále prázdne, snažia sa nás prekonať opakujúcimi sa hanlivými piesňami, tentokrát o smútku z príchodu narušiteľov do krásneho bieleho kraja. Badajú, že to nefunguje, a tak zrazu znie slovenská hymna. Nebudeme kričať cez hymnu,  hovoríme si a začíname spievať. Obzvlášť sa vciťujeme do pasáže: Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, zastavme ich, bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú. 

Na pódium prichádzajú frustrovaní bieli muži a prekladateľka do posunkovej reči. Odsúdený rasista Milan Mazurek chrániaci si ctenú hlavu pod dáždnikom, Milan Uhrík, europoslanec, ktorý chce, aby Slovensko odišlo z Európskej únie, ale plat poslanca poberá s radosťou, stoja bok po boku spolu s ostatnými menej známymi členmi strany, pár metrov nad ich hlavami tríma zbraň sovietsky vojak, hrdina v boji proti nacizmu. Čierne mračná stúpajú od stromov, presúvajú sa nad oba davy, prinášajú svieži vietor, nie dážď. Vysoký statný muž sa chce predrať k nám, ale kukláč ho zastavuje, posiela ho naspäť ku svojim. Kvôli mojej neutíchajúcej potrebe vyjadriť sa ku všetkému, čo sa stalo, deje alebo len stane, mu kričím do tváre z celých pľúc: Hanba! Hanba vám! Venuje  mi smrtiaci pohľad. Krúti hlavou, očividne prehodnocuje prípadné konflikty, mieša sa s ostatnými identicky oblečenými a upravenými mužmi. Pár chlapcov s hygienickými rúškami si nás fotí, alebo urputne pozoruje, temer nežmurkajú. 

Straníci rozprávajú krátko. Máchajú rukami, rozprávajú o neschopnom štáte, o fašistických liberáloch, ktorí sú tí naozajstní agresori, pretože zabraňujú dobrým obyvateľom, aby si vypočuli jedinú a správnu pravdu z ich zlatých, vševediacich úst. Hovoria o tom, ako je všetko zlé a poškodené, ale nie kvôli vysokým hodnostárom s pokrivenými charaktermi, vybavovaniu vlastnou hlavou a ohýbaniu pravidiel, ale kvôli migrantom, rómskej menšine, LGBT komunite a liberálnym krikľúňom, čo chcú zničiť túto malebnú podtatranskú krajinu, sprzniť ju západnou kultúrou smrti a povoliť sobáše psov s malými deťmi. Ich priaznivci im tlieskajú, my ich prehlušujeme. Naše hlasy sú silné a odhodlanie veľké. Prechádzam prstami po odznaku Mladí proti fašizmu, ktoré rozdával Marek, zakladateľ hnutia, ešte na začiatku protestu. Možno by som ho mala skryť, keď pôjdem večer cez mesto domov, majú ma odfotenú, aj pani profesorka ma varuje, že si budú chcieť do niečoho udrieť potom, čo odídu ťažkoodenci. Nie, to by bolo zbabelé. Presne to chcú. Chcú, aby sme podľahli strachu, chcú, aby sme sa báli im postaviť, vyjadriť opačný postoj, ustupovali pred hrubou silou a prázdnotou očí, prekrúteným spojivám v hlavách frustrovaného davu, ktorý svoje životné zlyhania rieši agresiou a upínaním sa k diktátorským ideológiám patriacim do dejín ako odstrašujúce príklady ľudskej zvrátenosti a sebadeštrukcie. 

Stranícky míting sa končí slovenskou hymnou. Znovu spievame, znovu dávame dôraz na tú jednu pasáž. Kotlebovci nasadajú do auta, fujazdia preč. Podporovatelia ostávajú na námestí, nechávajú sa unášať ohromujúcou atmosférou, ktorá ich iste skľučuje, proti tiesni zo svojej malosti bojujú lascívnymi a hanlivými gestami, policajti usmerňujú rozchádzajúci sa dav, ukazujú najbezpečnejšie trasy, najmä pre menšiny. Je to boj o to, kto odíde skôr. Odhodlávam sa zostať stáť do odchodu posledného holohlavého muža, ale potom mi dôjde, že to bude dávno po odchode všetkých ochranných zložiek a po odstránení kovových barikád, a tak svoj plán mením na odchod s posledným tuctom mužov. Babka stále stojí, hľadí na všetok ten krik a vresk, zatína pästičku vo vzduchu, snaží sa zapojiť do rytmu skandovania. Cítim zvláštnu kombináciu víťazstva a pachute z toho, že o chvíľu majú ďalší míting v Piešťanoch, zajtra pôjdu zase inam. Čo ak sa im v nejakom meste nepostavia? Čo ak sa niekde kvôli lenivosti, zlej vôli a nevôli nechajú odradiť? Nie! Nemôžu! Toto je súboj o budúcnosť. Nemôžeme pripustiť, aby sa spleť skrytého červeného zla spojila so zlom jednoznačným, zeleným. Nemôžeme veriť predvolebným sľubom, ktoré hovoria ich ľudia, čo ešte len idú ochutnať moc, a tá mení charakter aj plány, hocako dobré. Násilie a zloba nie sú riešením, sama to vidím práve teraz, na tomto námestí. Vidím to v kameňoch pendlujúcich zo strany na stranu, odpadkoch, plechovkách. Ťažko povedať, či sú krik a plagáty najefektívnejší a najsprávnejší spôsob boja proti ideológii nenávisti a frustrácie, ale ignorovanie  očividne nefunguje. Desí ma, že tento boj spočíva vo vrieskaní urážok, i keď ma veľmi baví vrieskať. Nemali by sme byť my tá lepšia alternatíva, tí umiernení, pokojní, snažiaci sa ukázať voličom, ktorí nie sú v srdci fašisti, len nevedia vyriešiť svoje trápenia, novú, inú cestu? Dá sa to vôbec? Obavám sa, naozaj veľmi, že o pár týždňov voľby odhalia práve tú najhoršiu možnosť, hrôzovládu, ktorá vyplaví mizériu, depresiu a úzkosť, neodohnateľnú tenziu, nespokojnosť a nepokoje a nastane večná trýzeň tohto večne utrýzneného národa. 

Ustaté nohy nás pomalými krokmi vedú domov. Pri radnici stretávam mojich známych a priateľov, protestujúcich proti ignorovaniu klimatickej krízy. Myslím na to, ako ma pri vízií budúcnosti neraz prepadne strach z toho, ako im to celé vyhovuje. Budúci vodca sa bude zadúšať od smiechu z toho, aké jednoduché je ovládnuť ľudí bojujúcich o život v záplavách, suchách a výkyvoch počasia. Nebude nič jednoduchšie, ako práve vtedy priniesť na oko funkčné riešenia, ktoré budú len tak mimochodom obsahovať obmedzenie ľudských práv a slobôd. Len slobodný človek môže vytvoriť slobodnú a zdravú planétu, nie otrok v okovách s mysľou zatemnenou existenčnou krízou. Myslite na to o pár týždňov. 

(Navštívené 563-krát, dnes 1-krát)

Autor

1 komentár

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.