Pani profesorka Rybová: Niekedy som musela učiť veci, ktorým som neverila

Cesta autobusom do Osvienčimu trvá niekoľko hodín. S pani profesorkou Rybovou sme sa ju preto rozhodli využiť na rozhovor do Blesku. Rozhovor mal byť pôvodne o Kurdoch, národe bojujúcom stovky rokov za slobodu, ktorý na hodine dejepisu spomenula. Sloboda na Slovensku však oslavuje svoje okrúhle výročie, a tak sme sa nevyhli ani téme Nežnej revolúcie. 

Akurát sme v polovici cesty do Osvienčimu. Chodilo sa tam aj pred 30-timi  rokmi?

Nechodilo. Je to zvláštne, ale holokaust bol tabuizovaný. Povedalo sa, že sa to stalo, ale nikdy sa to viac nerozoberalo. Až po revolúcii sa táto téma otvorila a začala aktívne riešiť. 

Kedy sa začalo chodiť do Osvienčimu?

Začalo to jednou triedou, ktorá mala konflikty s učiteľmi. Niektorí žiaci sa sťažovali, že na výlety sa chodí stále na tie isté miesta a že by chceli ísť radšej do Osvienčimu. Tak som povedala, že im to do maturity splním. Odvtedy som tam bola už asi 20-krát. Niekedy bol taký obrovský záujem, že sme išli aj dvakrát za rok. 

Prečo je podľa Vás dôležité, aby to žiaci videli? 

Vychádzam zo seba. Mám lepšiu vizuálnu predstavivosť. Vidím film, čítam knihu, ale keď som tam, tak to začne dávať iný význam. Okrem toho tie sprievodkyne hovoria veľmi zaujímavo. Pomáha to žiakom uvedomiť si, že niektoré veci nie sú samozrejmé.

Hlavnou témou tohto čísla je sloboda. Čo pre Vás sloboda znamená? 

Je to niečo, nad čím človek asi nerozmýšľa. Buď to je, alebo to nie je. Keď ste mladí, tak je to naozaj tá voľnosť, no čím ste starší, tak je to skôr zodpovednosť. Keď ste slobodní a máte slobodné rozhodnutia, tak si musíte byť vedomí aj následkov. Je to taká rovnováha medzi tým, že robím, čo chcem, ale vnímam aj, ako to vplýva na okolie. 

Mali ste niekedy pocit, že nežijete slobodne? 

Určite. Ako vysokoškoláci sme pod vplyvom socializmu už jasne cítili, že iné sa musíme učiť a odpovedať na skúškach a iné si môžeme myslieť. Neskôr, už ako učiteľka, som musela učiť niekedy veci, ktorým som neverila. 

Aké to bolo vyrastať v totalite? 

Počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy som mala 8 rokov. Pamätám si, ako sa rodičia báli, že začala vojna. Zo strachu sa ale o tom doma veľa nehovorilo. Na základnej škole som bola aktívna pionierka. Chodili sme s rovesníkmi do prírody, stretávali sa v klubovni a neriešili nejaký režim. Ten systém sa nám páčil, lebo sme iný nepoznali. 

Kedy ste si začali uvedomovať, že ten systém nebol až tak super?

Pamätám si na jeden konkrétny moment v 3. ročníku gymnázia, kedy nám dali podpisovať, že sme proti Charte 77. Jeden spolužiak sa učiteľky spýtal, že prečo by sme to mali podpísať, keď sme to nikdy nečítali. Tá jednoduchá otázka sa ma tak dotkla, že si ju pamätám doteraz. Postupné vytriezvenie prišlo na vysokej škole. 

Bol na vysokej priestor na vytriezvenie? Mali ste v profesoroch oporu?

Niektorí profesori boli prorežimní, no našli sa aj takí, ktorí nie. Boli to kvalitní učitelia, ktorí sa nám snažili medzi riadkami podať rôznorodé informácie. Dodnes nezabudnem na docentku Tkadlečkovú, o ktorej sa šuškalo, že mala zlý postoj k 68., a preto sa zastavila na docentúre a nemohla sa stať profesorkou. Dávala nám prečítať rôzne diela, o ktorých sme potom u nej doma diskutovali. Nemala deti, a tak si nás adoptovala ako krúžok. Zabudnúť nemôžem ani na docenta Slimáka, ktorý mi viedol aj diplomovú prácu. Rafinovane nám dával prečítať diela zakázaných autorov kritizujúcich režim. Bol to jeden múdry muž, ktorý ma naučil veľa o myslení a literatúre. 

Hollého bolo počas revolúcie jediným gymnáziom v Trnave. Zapájali sa študenti do demonštrácií? 

Tá škola bola neskutočne veľká, ale určite sa našli aj takí. Ja som v 89. nastúpila po druhej materskej znova čerstvo do práce a v septembri sa ma už žiaci začali pýtať, či im nepoviem pravdu o roku 1968. Tušili, že to nebola bratská pomoc. Už od septembra niečo viselo vo vzduchu.

Štrngalo sa v Trnave? 

Štrngalo. Organizovali to trnavskí herci pred divadlom. My sme sa v škole zapojili do generálneho štrajku a vyjadrili podporu Občianskemu fóru a Verejnosti proti násiliu tak, že sme si pripli stužky s trikolórou. Prvý deň nás nebolo veľa, no postupne sa ľudia popridávali. Neskôr mali stužky už takmer všetci študenti. 

V čom vidíte rozdiel medzi študentmi pred 30-timi  rokmi a dnes? 

Máte veľmi  veľa možností, musíte sa rozhodovať a s príchodom internetu nemáte veľa príležitostí sa nudiť. Niekto raz povedal, že nechajte  deti nudiť sa, budú myslieť. A to je to. Netrávite dostatok času sami so sebou, svojimi myšlienkami a predstavami. Prichádzate o vnútornú slobodu. Na druhej strane vám veľmi chýba sčítanosť a slovná zásoba. Teraz mi nejakí žiaci na písomke napísali, že Taliani nevyhlásili neutralitu, ale neutralizáciu. Častokrát je problém so znalosťou synoným základných slov.

Viacerí učitelia nám vravia, že málo čítame a nevieme si pospájať súvislosti. Tento rozhovor mal byť aj preto pôvodne o Kurdoch, o ktorých v poslednej dobe počujeme z médií, no nevieme si ich až tak zaradiť. Vy ste túto tému už začali aj na hodine dejepisu. Vedeli by ste vysvetliť, kto tí Kurdi vlastne sú? 

Kurdi sú veľmi starý národ, ktorý cca od 6. storočia, kedy na naše územie ešte len prišli Slovania, bojuje za svoju nezávislosť. Majú tú smolu, že boli dlho pod Osmanskou ríšou, ktorá ich netolerovala. Keď Turci prehrali prvú svetovú vojnu, tak si mysleli, že už dostanú vlastný štát, no nestalo sa. Poviem to tak, nemali svojho Štefánika ani Masaryka.

Keď sa povie územie Kurdov, čo si máme predstaviť? 

Dnes je to územie Turecka, Sýrie, Iránu, Iraku a Arménska. Pri rozdeľovaní území po vojne to všetko schytali. Lebo sú menšina a tie to schytajú najčastejšie. Relatívne najslobodnejšie sa ale mali v Sýrii, kde im bola dokonca priznaná aká-taká autonómia. Zohrávali tam totiž významnú úlohu v boji proti Islamskému štátu, čoho dôsledkom sú aj dnes dobre ozbrojení.

Prečo majú s nimi Turci taký veľký problém? 

Turci ich majú zafixovaných ako zlosynov, teroristov a rozbíjačov štátu. Treba povedať, že časť z nich taká v tom Turecku aj naozaj bola. Svoju nezávislosť sa snažili vybojovať až príliš ľavicovo a radikálne, čo viedlo k násiliu. Ťažko však povedať, kde je pravda. Zo strany Turkov to prerastá do extrémnej netolerancie, diskriminácie a nenávisti.  

Z čoho teda pramení ten posledný konflikt? Prečo Turci napádajú Kurdov v Sýrii?

Na začiatku októbra Trump ohlásil, že stiahne z oblasti severnej Sýrie americké vojenské jednotky. Turci sa to rozhodli zneužiť a zaútočili na sýrskych Kurdov, v ktorých vidia hrozbu. Asi tým chceli zastrašiť aj svojich vlastných, tureckých Kurdov. 

Na hodine dejepisu ste spomínali aj kurdské ženské pechoty. Ako to s nimi bolo? 

K nim viem povedať len toľko, koľko som počula a čítala. Niektoré z týchto žien totiž cestovali potom po Európe a svoje príbehy rozprávali, aby spropagovali svoje hnutie a vzbudili súcit. Vraj každá z tých žien by radšej zomrela v boji, ako by mala byť neskôr sexuálnou otrokyňou, a tak sa rozhodli bojovať po boku svojich mužov. Hovorí sa, že sa ich Islamisti strašne báli a nechceli s nimi bojovať, lebo ak by zomreli rukou ženy, nedostali by sa do neba.

Kurdi v boji za slobodu preliali už veľa krvi a je otázne, či sa jej niekedy dočkajú. Na záver by som sa preto vrátila ešte k našej revolúcii, ktorá nedostala prívlastok nežná len tak. Je vôbec možné zvrhnúť režim bez násilia?

Vraví sa, že kto slobodu získal ľahko, nevie si ju vážiť. Ja si ale myslím, že o strednej Európe to tak celkom neplatí. My sme jednoducho iná mentalita. S totalitným režimom  sa rozišli „nežne“ aj Česi, aj Slováci  a potom sa „nežne“ rozišli oba národy. Nechcela by som zažiť rozchod, aký bol medzi národmi bývalej Juhoslávie po páde ich režimu. Učila som utečencov z Bosny, viem, o čo hovorím. Na nežnú, alebo zamatovú revolúciu treba byť hrdý, naozaj to vo svete nemá obdobu.

Rozhovor je súčasťou aktuálne pripravovaného SLOBODNÉHO čísla Nového Blesku

(Navštívené 188-krát, dnes 2-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.