Deň ôsmy

Autor: Jakub Kronome

Zásoby sa postupne míňajú. Neviem,  koľko ešte vydržia. Modelovaciu hmotu som minul skoro úplne. S ceruzkami je to podobne. Sú stále kratšie a kratšie. Človek nadobúda pocit, že mu miznú v rukách. Spejú k nevyhnutnému koncu. Sú už také krátke, že musím ťahať končeky prstov po papieri. Deriem papier, deriem prsty. Mám ich zošúchané do krvi.

Papier je jediná surovina, ktorej mám dosť. Haldy papiera. Je všade. Zobudím sa, otvorí oči. Knižnica. Knihy, z papiera. Mám ich veľa. Otočím hlavu. Nočný stolík. Vreckovka, z papiera. Vstanem. Idem na záchod. Toaletný papier, z recyklovaného papiera. Mnohonásobne vraždený. Idem naspäť  do izby. Sadnem si za stôl. Zošity, z papiera. Mám pocit, že šepká. Duchovia stromov, mŕtvych Entov. Neviem však, čo hovoria. Vždy keď sa započúvam, šepot stíchne. Zvláštne. Začnem písať ďalší riadok. Mrmot opäť začne. Prestanem a počúvam, stíchne. V izbe mám niečo okolo sto kníh. Tisícky strán papiera. Tisícky šepkajúcich duchov. Pokúšam sa učiť. Elektronika nespolupracuje. Edupage treba zapnúť niekoľkokrát. Občas mi vypne počítač. Stránka sa zapne, začne chrčať obrazovka. Blikajú svetlá. Počítač sa vypne. Zoberiem mobil, keby bola chyba v elektronike. Neverím tomu. Za chrbtom mi šepkajú knihy. Dejú sa tu divné veci. Zoberiem mobil, odtlačok prsta potvrdený. Táto funkcia by mala byť zablokovaná. Zvláštne. Otvorím Edupage. „Nemáte najnovšiu verziu aplikácie. Aktualizujte ju!“ Rozkaz. Pozriem do zoznamu aktualizácií, ani stopa po Edupage. Zato je tam YouTube. Kliknem aktualizovať. „Nedostatok úložného priestoru. Uvoľnite úložisko!“ Rozkaz. Včera som čistil pamäť. Zvláštne. Ťuknem „OK“. Messenger, WhatsApp, Pinterest, Instagram, Atomas … Nemám Instagram. V škole ma kvôli tomu považujú za čudáka. V škole, osem dní. Pripadá to ako večnosť. Asi majú pravdu. Kliknem „Odinštalovať“. „Aplikácia neexistuje!“ Tak ako je možné, že mi zaberá polovicu pamäte? Zvláštne. Nakoniec  sa mi podarí otvoriť súbor. Prázdny. Skúsim to ešte raz. „Milí druháci, posielam vám pracovný list. Pošlite mi ho prosím do 8. 3.’20 do 8:00.“ Pracovný list prišiel dnes, osem dní po termíne, do ktorého mal byť poslaný naspäť. Zvláštne. Aj tak ho vypracujem. Lepšie neskôr ako nikdy. Hlavne ak nikdy nemusí byť až tak ďaleko a neskoro môže byť veľmi skoro. Znaky sa menia  potom, ako ich prečítam. Zvláštne. Mám pocit, že mi niekto stojí za chrbtom. „V nasledujúcich vetách určte vetné zmeny.“ Odprisahal by som, že tam predtým bolo „členy.“ Zvláštne. Vypracúvam cvičenie. Zadanie nedáva zmysel. Stále mám pocit, že mi niekto nazerá cez plece. Otočím sa na stoličke. Nikto, iba knižnica. S knihami. Z papiera. Mám veľa kníh. V tejto konkrétnej knižnici je Harry Poter, postupne nakúpený počas základnej školy. Od Rowlingovej. Príbeh napísaný na papieri. Dnes už je tam skôr do zbierky. Prvých päť kníh mi vždy prišlo príliš predvídateľných. Priesvitný príbeh. Ako duch. Vždy ukladám knihy vzostupne, sila zvyku. Mám veľa kníh. Sú všade okolo. Pekne postupne Kameň mudrcov, Tajomná komnata, Väzeň z Azkabanu, Ohnivá čaša, Fénixov rád, Polovičný princ, Dary smrti. Zľava doprava. Vzostupne. Ako všetky ostatné. Tak prečo sú Dary smrti prvé? Zvláštne. Chcem kúpiť originály. V angličtine. Nemám ich kam dať. Mám v izbe veľa kníh. Originály sú vraj bližšie k autorovi. Súhlasím s tým. Priblížim sa k duchovi autora cez priesvitného ducha jeho diela. Matrix. Ktorú tabletku si zoberieš? Na koleno. Včera som začal nový plát. Jedna denne. Chýbajú dve. Beriem tretiu. Zvláštne. Niekto mi je tabletky. Alebo niečo. Na dnes bolo učenia dosť. Treba aj oddychovať. Sme v karanténe. Karanténe šepkajúceho papiera. Idem hrať. Je prievan. Všetky okná sú zatvorené. Zvláštne. Vkladám CD do PS4. Hold konzolový hráč. Sorry, komp. Hra sa načítava. Elektronika je ticho. Normálne hučí. Vždy si hovorím, že ho musím vyčistiť. Vždy zabudnem. Hra sa načítala. Vyberám si postavu. Chcem Briggitu. Je support. Mám ju rád. Pomáha druhým. Má štít. Poznám hru naspamäť. Políčko s Briggitou trafím aj naslepo. Keď mi načíta postavu, je tam Niečo. Po Briggite ani stopy. Zvláštne. Niečo som v hre predtým nikdy nevidel. Je priesvitné. Ako duch príbehu. Usmieva sa na mňa. Nie je to príjemné. Vie prechádzať cez steny. Nie je veľmi dobré. Šepká. Zvláštne. Mám pocit, že mi niekto stojí za chrbtom. Obzriem sa. Nikto. Len obraz. Nemám ho rád. Je to obraz, ktorý som stvoril v ZUŠ-ke. Osem rokov dozadu. Pripadá to ako včera. Má to byť „abstraktné umenie“. Oranžové pozadie. Žltý štvorec. Sivý štvorec. Červený štvorec. Červený štvorec bol vždy vyblednutý. Dochádzala mi farba. Teraz je bordový. Žilovo bordový. Mám pocit, že na mňa niečo pozerá z obrazovky. Kútikom oka zahliadnem pohyb. Prudko otočím hlavou. Srdce mi bije. Niečo stojí ku mne chrbtom, tak ako by malo. Je priesvitné. Cez hlavu  mu vidno črty tváre. Nie je to príjemné. Keď dohrám, idem naspäť do izby. Pajdám. Vojdem do izby. Chcem kresliť. Mám pomocnú figurínu. Mal som rozkreslenú bežiacu postavu. Teraz padá. Zvláštne. Na nachystanom papieri je červená škvrna. Od ceruzky. Zameriavam sa na grafit. Nemám červenú ceruzku. Nechcem brať nový papier. Škvrna vychádza presne na hlavu. Akoby prišla do styku s brokovnicou. Nabitou pretým, ako sa stretli. Potom už vybitou. Kreslenie po čase omrzí. Odieranie prstov nie je príjemné. Beriem karty. Z papiera. Som skvelý kúzelník. Nechal som zmiznúť osem kariet. Netuším, kde sú. Alebo niečo určite nechalo. Neviem ako. Teraz čakám, kým sa objavia. Dúfam, že nie v noci. Sedím v izbe. Izbe šepkajúceho papiera. Papiera s priesvitnou dušou. S úsmevom. Nie je príjemný. Stmieva sa. Chcem ísť spať. Rutina. Zuby. Záchod. S papierom. Recyklovaným. Mnohonásobne zavraždeným. Ruky. Ležím v posteli. Je meluzína. Zvláštne. Kútikom oka zachytím pohyb. Hýbe sa pomocná figurína? Neviem. Zaspávam.

Ďalšiu správu pošlem zajtra.

Ak sa mi neminú zásoby.

Pošlem.

Možno.

Zajtra.

A možno nie.

(Navštívené 71-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.