Beh je láska II

Zdroj: Ella Uhrovičová

Beh. Beh je prirodzený. Jednoznačne. Ako pre koho, že áno? Ľahký prostriedok na chudnutie. Instantné dosiahnutie iných myšlienok. „Choď behať,“ hovorili mi, „prídeš na iné myšlienky.“ Podozrievala som ich, že ma posielajú behať pre to, aby som nebola taká strašne tučná. Bola som nesmierne mastné dieťa. Už ma nebavilo o tom počúvať, a tak som sa dala na chudnutie. Po večeroch som od hladu žula plachtu od periny, zakvačená do skrine sa pokúšala o brušáky, po príchode zo školy som si navliekla mamine bežecké obleky s jediným cieľom – nesadnúť si na koberec a nečakať na večer, keď už z objektívnych príčin nebude možné vyraziť do okolitého priestranstva. 

Podarilo sa mi to. Otvorila som dvere, najprv od bytu, o pár krokov od vchodu a vyrazila na ihrisko. Vizualizovala som si celú trasu, zdala sa mi dlhá a náročná, členitá, s mnohými prekážkami (autá zaparkované na chodníku, nepríjemný výjazd sanitiek bez svetelného označenia a iné). Mala som aj jej meracie hodinky, bolo jasné, že bude mať dôkaz o mojom výkone, a tak sa nemôžem blamovať. Bolo mi ťažko. Orgány mi vreli, do bokov udierali tupé ostne nedostatočnej výdrže, kolená vibrovali, vzduch dochádzal, slzy mi stekali po lícach až na límec športovej bundy. Tenisky ma tlačili. Z neznámeho dôvodu som si do nich nedala ponožky. Pri prechode, asi sto metrov od nášho vchodu, som objala semafor dúfajúc, že sa zrazia autá a ja sa budem môcť vrátiť domov. Nepršalo, nefúkalo, slnko svietilo, ale neškvarilo, bolo ideálne bežecké počasie. Zelená. Zdalo sa mi, že sa na mne všetci smejú, že vidia, ako to neviem, aké mám pekné oblečenie, aj keď som pomalá, šuchcem sa, neodrážam sa, som malé tučné dievča v nesediacich bežeckých zvrškoch. V srdcervúcej ľútosti nad vlastným osudom som doklusala k ihriskovej bránke, celá prekvapená, ako mi to pri myšlienkovej činnosti rýchlo ubehlo. Hodinky ukazovali len jeden kilometer. To mame nebude stačiť, počula som šepot v hlave. Mame bolo úplne jedno, koľko zabehnem. Zaujímalo ju, koľko zabehla ona, čo mohla čakať od môjho pokusu? Nič. Ja som ale pri každom preskoku cez mláku za očami videla svoj olympijský príbeh, svoje úspechy, svoje medaily, svoju teplákovú súpravu s vlajkou krajiny, držiac raketu na dedkovom dvore som v mysli súťažila s najlepšími, a tak som si aj od prvého behu veľa sľubovala. Objavenie niečoho, čo mi ide. Nestalo sa. Vrátila som sa ku vchodu a krúžila do kruhu v pomalom tempe, kým mi neukázalo tri kilometre. 

K behu som sa vracala s pedantnou pravidelnosťou, len aby som ho po dvoch pokusoch zase na niekoľko mesiacov zanechala. Nebavil ma. Nudil ma. Ničil ma. Teda, neničil, na ničenie som nebehala dosť dlho ani rýchlo. Presťahovali sme sa, ale neprestúpila som, a tak som mala voľnú hodinu pred príchodom vlaku. Spriatelená učiteľka ma brávala cvičiť a behať do Horského parku. Bolo to len raz do týždňa, a tak sa mi to páčilo. Nebehali sme veľa a ani rýchlo. Viac sme sa rozprávali ako cvičili, moja duševná pohoda bola zachovaná. Vtedy som už bola chudá, nepila som sladené nápoje a nejedla vyprážané. Orgány sa mi scvrkli, bol zo mňa tak povediac nový človek. Presvedčila som mamu, že mám natrénované, a tak s ňou môžem ísť behať. Odpojila som sa po pätnástich minútach. Na mame je veľmi dobre vidno, kedy by chcela kričať, ale okolnosti a láska jej v tom bránia. Naozajstné behanie nebolo pre mňa. Veľmi som dúfala, že sa vyjaví nevhodná telesná konštrukcia, nezávažný, ale obmedzujúci zdravotný problém, niečo. Mohla som to nechať tak. Veľmi som chcela. Mama to ale robila, behala, naozaj, rýchlo, dlho, pravidelne a ja som nedokázala nič nerobiť, len sa na ňu pozerať, počúvať jej iskrivé rozprávanie o tréningoch a úspechoch. Prestúpila som a nikto ma do klusu nenútil. Každý mesiac som to však skúsila znovu, dúfajúc, že tentoraz sa mi konečne odhalí ten trik, fígeľ, technika, zážitok, ktorý ma prinúti behať lepšie a častejšie. 

Mastnela som. Poprosila som mamu o tréningový plán. Štyridsať kilometrov týždenne. „Štyridsať?“ „Nie je to naozaj, keď to nie je štyridsať,“ odpovedala mi veselo. Jeden voľný deň. Mohla som si vybrať, ktorý. „Piatok,“ odpovedala som, akoby ma niekto niekam vtedy pravidelne pozýval. Vtedy som chodievala sama do kina, a tak to malo svoje opodstatnenie. Osamelé sedenie je veľmi upokojujúce. V pondelok som si zaviazala staré čierne tenisky stvrdnuté od blata, o číslo menšie, boli mamine. Keby som mala vlastné, znamenalo by to, že musím behať, že by mi ich zaplatila a hnevala by sa, keby sa nepoužívali, a to som nechcela. Používala som tie, čo už vyradila. Stratili všetky schopnosti. Vtedy som už mala svojho veľkého hnedého psa, Pandu. Verne ma nasledovala dolu schodmi, do sveta, do chladu októbrového večera, na chodník. Bolo to náročné, ako každý raz. Nijako som sa nezlepšovala, pochopiteľne. Bolo mi ťažko, no bola som odhodlaná. Mama si vyhradila čas na spísanie plánu (na viac ako stranu v zošite napísala veľkými písmenami 40+KM/1VOĽNO), a to si bolo treba vážiť. V predzvesti blížiaceho zlyhania organizmu som pár krokov prešla. Kto povedal, že jej musím ukázať kompletný výpis z aplikácie? Nikto. Táto myšlienka ma rozveselila, nahlas som sa uchechtla do tmy. Iní bežci ma nezdravili. Asi ma nepovažovali za člena svojho spoločenstva, skupiny. Panda ma ťahala, jazykom udierala o spodnú papuľu, krútila chvostom, trup sa jej rytmicky ohýbal. Vyzerala ako naozajstný pes. Všetky moje doterajšie zvieratá pripomínali svojich druhov len vzdialene. Bola som so svojím naozajstným psom na naozajstnom behu. Na otočke ma potkla, vyrútila sa za krčiacim sa ježkom, prerážajúc mi nohy. To ma nepotešilo, ale aspoň som mala na čo zhodiť prestrašný čas – mala som predsa zranenie. Takto som trénovala dva mesiace. Potom mi mama dala behať desaťkilometrovky, na tie som už psa nebrala, a začali ma bolieť nohy. Akoby sa mi cez diery do tela dostali nejaké „stvorence – vytvorence“, usadili sa v záhyboch kostí a rozhodli sa do nich pribíjať klince. Natierala som si ich konopnou masťou, sťahovala elastickými obväzmi, nosila podkolienky aj ku pyžamu, nič nepomáhalo. Neboleli ma, keď som nebehala. A tak som prestala behať. Nedokázala som prekonať bolesť patriacu k reálnym tréningom. Neznamenalo to pre mňa dosť, nebavilo ma to natoľko, aby som prekonala diskomfort. Behaním som si skracovala čas, kým objavím niečo, čo mi naozaj ide. 

Prešlo pár mesiacov a vrátila som sa k maminmu plánu. Začala som chodiť na strednú školu, pokúšali sa tam mať poriadnu telesnú a môj beh bol na pomery rozkysnutých juvenilov nadpriemerný. Vydržala som behať celú desaťminútovku, napríklad. Cítila som sa ako športovec. Snívala som o hromadných behoch, na aké chodievala mama. Brávala aj mňa, behávala som so širšou rodinou polmaratónové štafety. Išli sme tam len preto, aby sme si obliekli propagačné tričko jej občianskeho združenia, bolo to fajn. Na prvom takom behu som mame povedala, že svoju časť zabehnem za dvadsať minút. Podporovala ma. Tešila sa vždy, keď som mala nejaký cieľ. O svojom pláne som povedala každému. Milo sa na mňa usmievali. Stretli sme tam babkinho bratanca, jedného z organizátorov. Vysmial ma. Povedal, že je to nereálne, že na to treba roky behávať, mať natrénované, to nie je len tak. Odvtedy ho neznášam. Neinšpiroval ma, nepotlačil. Nie som ten typ. Stále si to však pamätám, a tak som dúfala, že teraz už konečne zabehnem tých päť kilometrov za dvadsať minút, veď už mám čo to natrénované. Prišla zima a mne sa nechcelo chodiť von. Znova som prestala. Na telesnej som to tajila. Niežeby moje mimoškolské aktivity niekoho zaujímali.

Behávala som na letných dovolenkách. Milujem švédske stoly, potrebovala som to nejako vyvážiť. Mama mi každé ráno o šiestej zaklopala na dvere izby a vyrazili sme. Sušilo ma, omínalo, penivé pobrežie mi nepomáhalo. Držala som sa. Topánky som si zase dávala naboso. Pľuzgiere ma rozveseľovali. Potvrdzovali, že som pravým človekom, nie len dákym vankúšom s mobilom priškvareným k prstom. To bolo jedno leto. Druhé leto, nedávne, sa nenieslo v mojom znamení, to teda nie. Mala som už svoje tenisky, mama mi ich dala na narodeniny. Už mi nič nebránilo vo výkonoch. Pred dovolenkou som občas niečo preklusala, aby som nemala úplne čisté podrážky a ona nebola smutná. Zase mi klopala na dvere. Vždy som zaspala, a tak som sa dosť nenapila, dosť nezobudila, a áno, dosť vnútorne neprečistila, a tak mi nebolo dobre. Mlčky som plakala do látky funkčného tielka. Mama sa odrazila už pri vchode do hotela. Ja som sa potrebovala ešte prejsť. Išla neskutočne  rýchlo. Nezdalo sa mi to možné, nebolo v mojich silách ísť takým tempom. Spomaľovala. Nebehala tak svižne a ani tak dlho, akoby išla sama, ja som však mala pocit, že ma cielene mučí, že tým niečo sleduje, nerozumela som, prečo mi každé ráno klope na tie poondiate dvere, keď mne to nejde a ona sa na mňa nerada pozerá, nerada spomaľuje, nerada to s niekým zdieľa, rada behá sama a ja som sa len spýtala: budeme chodiť spolu? Dúfala som, že povie nie, ale ona povedala áno, chcela so mnou tráviť čas, a to sa neodmieta, a tak sme spolu chodili behať. Išlo mi to, keď som sa sústredila a myslela pozitívne, čiže asi raz. Stehná sa mi šúchali, zvnútra som mala odreniny, akoby ma navštívil Satan z Rosemarinho dieťaťa. Dala mi dva dni voľna. Dohodli sme sa na novej taktike – len sme spolu vyrazili a stretli sa až na konci. Niekedy som pobehla len tú časť, čo ma mala na očiach a zbytok jej behu som zbierala odpadky z brehu. Tvár som si namočila v mori, aby vyzerala spotená. Tak povediac sme sa dohodli.

Nechala som to tak. Beh mi spôsoboval len trápenie, hlavu však neopúšťal, stále bol dakde zaznamenaný ako možnosť pohybu, ako niečo, čo môžem robiť, keď budem chcieť. Nechcela som. Chodievala som s mamou do fitka, ona behala, kropaje potu odlietavali od prístroja, dopadmi udávala rytmus celej miestnosti a ja som sa bicyklovala, sledujúc biatlon. Po tréningu ma zobrala na raňajky a potom som prešla do školy. To sa mi páčilo. 

Zase som začala behať. Prišla pandémia, neviem čo a mňa volali moje tenisky, tie nenávidené oranžové strely na vysokej penovej podrážke určenej pre naozajstných atlétov. Obula som si ich, pripla psa na vodidlo, pevne som ho uchopila do prstov. Išla som behať. Dodnes som neprestala. Neviem, čo sa zmenilo. Nič. Mala som čas, ale ten som mala aj predtým. Stále mi to nedávalo zmysel, ale už mi to neprekážalo. Čo zmysel dáva, že áno. Panda náhle zostarla a začala som behať sama. Bolo teplo, behala som ráno, začala byť tma, mama kúpila čelovku. Zákaz vychádzania, zobudili sme sa o štvrtej a išli behať. Niečo na tom je, prekonávať sa, vystavovať doteraz len verbalizované povahové vlastnosti skúške. Na oblohe boli hviezdy, viedla nás len matná bodka žltého svetla a pár pouličných lámp, ktoré postupne ustúpili lesu. Cítila som to, na čo som tak dlho čakala. Oslobodenie, silu, neuveriteľnú krásu. Na oblohe boli hviezdy, neboli to signály lietadiel, ani nič urobené ľudskou rukou, boli to hviezdy, tie isté, čo videli Dante s Vergiliom na konci Pekla, aspoň tak sa mi zdalo. Život je vlastne jednoduchý, keď človek nehľadá zložité deje, neočakáva výnimočné zážitky. Človek sa má dobre, keď beháva. „…až uvidel jsem jako dírou ve zdi ty krásné věci na nebesích v dáli. I vyšli jsme a zas videli hvězdy.“ I vyšli sme zas a videli hviezdy. Behali sme a videli hviezdy.

Nasnežilo. Išli sme behať. Šmýkalo sa, hádzalo ma do strán, plúžila som, akoby celé tie mesiace vzopätia ani neboli. Bolo mi to jedno. Behala som. Mama sa otáčala, rozostup medzi nami sa zvyšoval, už ma nevidela, mohla som ju niekde počkať, posedieť si vo vlhku a zime, ale napadlo mi to až potom, počas behu nebola možnosť, niečo vo mne sa zmenilo. Nebaví ma to, nejde mi to, niektorí by povedali, že by som mala lepšie, keby som to nerobila, lebo, lebo lebo… postava, povaha, kĺby, kosti, kolená, technika, terén, ale behala som. O dva dni znovu. A o ďalšie dva dni zase. Ľad sa roztopil a mne sa išlo ľahšie. Zdá sa mi, že každý beží rýchlejšie než ja. Zdá sa mi, že každý vydrží dlhšie než ja. Zdá sa mi, že každého to baví viac než mňa. Pravdepodobne nikdy neprekonám tú magickú hranicu medzi reálnym a akože bežcom; beh cez bolesť, cez únavovú zlomeninu, cez natrhnuté šľachy, cez strašné teplo, zimu, únavu, cez všetko, každý deň, len aby človek mohol jestvovať, nie to sa asi nestane. Dajako ma to netrápi, nezaujíma. Behám si, ako chcem, koľko chcem, kedy chcem. S nikým sa nezdravím. Reči o behu neznášam. Články si nečítam. Knihy zatváram. Tuším ale, že už neprestanem. Lebo prestať nechcem. 

(Navštívené 427-krát, dnes 1-krát)

Autor

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Váš e-mail nebude zverejnený.